ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[13]

Bol tu jeden rezbár so ženou a detí nemal. Tak žena jeho prosila ho, aby jej aspoň z dreva vykresal. On také dieťa vykresal pekné ako rezbár a doniesol žene domov. Tak ho začala kolísať v kolíske, i to dieťa ožilo, z polena sa dieťa spravilo. A spievala mu takú pesničku:

Touto pesničkou ho k životu vzkriesila.

Keď mal dvanásť rokov, dal sa na rybárstvo. Kázal si otcovi spraviť zlatý člnok. A išiel na more rybáriť a na tom člnku sa vozil a ryby lapal a tak otca napomáhal. A rozkázal si matke, keď mu donášala obed, aby ho nevolala, kým sa ohlási. Tam na tom mori bol drak a to zbadal. Dal si ukovať taký cimbal, aby taký hlas mal, aký Janko Polienko má. Raz sa potom stalo, že drak sa ohlásil na tom cimbale a Janko myslel, že matka jeho, a volal drak:

Keď Janko prišiel, drak ho hneď lapil a vzal sebou. Ten drak mal ženu Olienku a Janko bol Polienko. Keď ho došikoval k Olienke, kázal zakúriť dobre pec a Janka Polienku do nej vsadiť a upiecť ho. Za ten čas odišiel drak preč, kým sa pec nevykúrila. Keď pec bola vykúrená, volala Olienka:

„Janko Polienko, poď sem!“

Ten prišiel k peci, a povedala takto:

„Sadni na veslo.“^[14]

On ale povedal, že on nevie, ako si má sadnúť, aby mu ukázala ona, ako si má sadnúť. Skrúcala ho sem a ta, napravo-naľavo, a on si nevedel na to veslo sadnúť.

On povedal:

„Ukáž mi ty, ako si sadnem!“

Ona sadla. Janko Polienko chytil ohreblo a milú Olienku do pece vsadil! A pred tým zámkom, kde býval drak, stál veľmi vysoký dub. Janko Polienko naň sa vyškriabal, na samý vrchovec. Keď vyšiel na vrchovec hore, príde drak. Brána bola zapretá. Drak kričí:

„Olienka, Olienka, otvor!“

Olienka sa neohlásila, myslel, že voľakde zašla alebo že zaspala. Išiel ponad bránu a vnišiel do zámku, pozrel do pece, začal rýpať to Polienkovo mäso, že sa naje. I narýpal sa ho, potom išiel pred bránu a začal si spievať:

„Upieklo sa, uškvarilo Polienkovo mäso!“

A Janko Polienko sa ohlásil:

„Upieklo sa, uškvarilo Olienkino mäso!“

Keď tak vyspevúval ten Polienko, drak zbadal, že je Janko Polienko na dube. Začal zubmi hrýzť ten dub, a keď ho nemohol odhrýzť, išiel ku kováčovi, dal si ukovať oceľové zuby. Potom, keď začal tými oceľovými zubmi rýpať a začal sa dub váľať, Janko Polienko nariekal na dube.

Letelo vtedy husí ponadeň, ponad dub, vari pätnásť husí a Janko Polienko ich prosil takto:

Tie húsky mu odpovedali:

„Idú za nami druhé, tie nech ťa vezmú, ten kŕdeľ druhý!“

Keď letel druhý kŕdeľ, repetoval to isté.

Ten druhý kŕdeľ husí mu povedal:

„Ide za nami ešte jedna hus, tá ťa vezme!“

Tej potom takto spieval:

A tá hus kričala naňho:

„Sadni si na krídla moje!“

A zaniesla ho k jeho materi do dvora. V ten čas mať piekla koláče a rozprávala pri peci takto:

„Tebe, starký, jeden a mne jeden podymník.“^[15]

A Janko Polienko sa ohlásil vo dvore:

„A mne nič?“

Lebo boli zabudli na neho, keď ho bol drak zožral.

A druhý raz:

„A mne nič?“

Potom už matka vybehla vonka z kuchyne:

A potom v pokoji spolu žili.