ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[158]

Bola jedna filiálka.^[159] Na svätého Ducha bola svätá omša tam a mladá čeľaď už utekala domov. Jedna starká išla popri ružiach a trhala si kvietky na jeden kríž v blízkej vrbine. Dohonil ju mládenec, Ďúrsky Janko:

„Starká, načo sú vám tie kvietky?“

„Na ten kríž v tej vrbine!“

„Povedzte mi, čo je to tam za hrob?“

„Môj milý Janko, tam je Julienka pochovaná.“

A potom mu rozprávala o živote Julienkinom takto:

Julienka mala matku chorú. A povedala jej matka:

„Julienka, za koho sa vydáš, povedz mi pravdu, lebo ja včuľ zomriem. Ja ti dám radu, choď za Kováčeje Janka.“

Ona jej povedala:

„Ja nepôjdem!“

Matka sa nahnevala a od žiaľu zomrela za tú reč, čo jej Julienka dala. Julienka jej povedala, že ona ide za zámockého mladého pána. A matka dušu hneď pustila od strachu, keď to počula, lebo to nemôže byť, že by bírešské dievča išlo za takého veľkomožného pána.

Julienka pochovala matku. Potom prišli dvaja vojenskí páni na dvoch bielych koňoch a vzali mladého pána na vojnu.

Julienka na hrobe matkinom plakala a tam často chodievala nariekať. Bírešky sa jej len vysmievali, že ju mladý pán nevzal.

Ten mladý pán prišiel o rok a jeden deň z vojny. Bírešky sa zasa vysmievali a radosť mali, že si pán stade z vojny vezú mladú paniu na koči. A jedna povedala:

„Veď už richtujú týždeň svadbu!“

A Julienka plakala. A tie sa smiali, že jej darmo prstene dával. Aj si mladý pán naozaj paniu sebou doviezol a za tri dni svadba bola. Zámocký starý pán okolo svadobníkov chodil, a naraz bol krik, že bírešne horeli. A bírešky kričali, že to Julienka zapálila, že ju mladý pán za ženu nevzali. Jedna stará žena, prišla nato ta a povedala tak:

„To sa len chytilo z fajky v maštali.“

Ale starý pán nechcel veriť a policajtov poslal hľadať Julienku. Julienka aj včuľ sedela na hrobe matkinom v cintoríne. Policajti ju našli a doviedli ju do zámku. Starý otvoril pivnicu a sotil ju tam bez všetkého práva.

Na tretí deň ju vzal von a poslal čeľaď kopať jamu do tamtej vrbiny. Potom vzali Julienku, keď bola jama hotová. Prišiel kňaz a policajti a kat niesol sekeru na pleci. Julienku kňaz spovedával, aj prijímať jej dal, a potom kat odťal jej hlavu. Potom Julienku hodili tadnu do jamy a hlavu jej dali na vŕbový plôtik. Tá hlava zakríkla tri razy:

„Nie som vina! Nie som vina! Nie som vina!“

A starý zámocký pán^[160] sa nahneval:

„Či počujete, čo tá kričí? Hoďte tú hlavu do jamy!“

A bírešky, čo tam boli, len to povedali:

„Škoda je tých jej vlasov krásnych!“ lebo bola vyhlásená krása.

Potom jamu zahrabali a páni išli na zámok.

Keď starý zámocký pán odišiel, povedala jedna stará žena:

„Vopchajte jeden kôl do hrobu, či nevyrastie strom, ak je nevinná.“

A na hrobe vyrástli krásne kvety a rozmaríny. Keď kvety narástli, dal ich skosiť zámocký pán. A tá mladá pani, čo si mladý pán doviezli, ušla od muža, nechala ho, lebo videla, že jej bol v mladosti neverný, že Julienku oklamal a že Julienkin duch po smrti chodí. Potom starý zámocký pán onezdravel, ale ešte raz vstal hore z nemoci. A ten pán mal veľa peňazí na povale a poslal v robotný deň bírešov prevetrieť lopatami hŕby tých peňazí. Keď si tam oddychovali, nuž ich drôtovými korty^[161] bil. A zas onezdravel. Tak mu syn doviedol kňaza. Ale ten kňaz nechcel odo dverí k nemu ísť. Naprostriedku stál veľký železný stôl, pod ten stôl hodilo nemocného. Kňaz ho nechcel spovedať a ušiel. A k stolu sa ustanovil jeden veľký čierny pes a jazyk vyplazil. Potom už nikto nechcel k starému ísť, zavreli ho v izbe pod tým stolom a tam zgrgol!

Keď neskoršie otvorili dvere, tam už pes nebol, lebo ušiel s tou zlou dušou. Potom ho pochovali ako druhého, ale k pohrebu k umrlčej truhle sa ustanovil zasa ten čierny pes a odprevadil ho až na hrob. A ten pes tam ostal na hrobe do večera, až všetci ľudia odišli.

Ráno prišiel mladý pozrieť: truhla vyhrabaná. Dal ju mladý bírešom zahrabať. Na druhý deň zasa bola vyhrabaná. Mladý dal nanosiť skália a dal truhlu zamurovať do jedného hájika. Ale toho mladého len svedomie trápilo. Zavolal najstaršieho bíreša a povedal mu:

„Ja odídem svetom, a ty rozdaj všetky peniaze chudobe, čo sú na povale, aj sebe nechaj, a daj obložiť hrob Julienkin a kríž daj postaviť na hrob a oň starosť maj!“

A mladý sa dal svetom a nikdy ho viac nevideli.