ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[50]

Býval v jednom meste jeden chudobný človek a mal troch synov. Dvoch vypravil do služby, a jedného si, najmenšieho, nechal doma. Choval ho tvrdo, lebo bol veľmi chudobný. Keď ten syn odrástol, povedal otcovi:

„Tajdem ja dačo vyhľadať, keď sme tak chudobní!“

Ide jednými horami, príde na jednu lúku veľkú a tam vidí jeden domček. ,Ach, bože môj, či mám tájsť do toho domčeka?,‘ lebo už bol veľmi lačný. Príde tam, pokloní sa:

„Pán Boh daj dobrý deň, stará mati! Či by ste mi nedali dáku službu?“

„Ej, dám, veru ti dám! Budeš mi tri kravy pásť!“

Zabavil sa ten čeľadník tam do rána.

Ráno mu vyhnala tie tri kravy a povedala:

„Tamto na tú lúku pôjdeš ich pásť!“

Ide čeľadník, len mu kravy skapú spred očí, lebo kravy boli jej dievky. Chodí čeľadník po tej lúke, po cestách, príde plačúci k jednému mostu. Príde k nemu jeden starý žobrák:

„Čože plačeš, Janko?“

„Čože plačem? Dal som sa tri kravy pásť a skapali mi. A jednal som sa, že až ich neupasiem, že som o hlavu na večer kratší.“

„No,“ vraj, „neboj sa! Na ti túto píšťalku a zapískaj na nej!“

Príde na to miesto, kde ich pásol a zapískal na ne; hneď boli pred ním! Tak ich dohnal na večer gazdinej do domu. Zatvoril ich do chlieva. Tu vezme gazdiná lopatu železnú, a biť, len kus ich živé nechala! To boli jej dievky tri a ona bola striga.

Na druhý deň sa zas vyberie do tej paše. Ako prišiel na lúku, razom zaspal. Spí do večera, už sa takmer mrkalo. Vstane hore; o kravách ani chýr! A už tie boli v jej izbe na pántoch skryté! Začne Janko pískať na píšťalke. Tak razom pred ním boli! Tak ich došikoval zas. A stará zas vezme ohreblo železné, a ak biť, tak biť kravy, iba ich kus živé nechala!

Na tretí deň ráno zas ide pásť. Ešte nestačil dôjsť na tú lúku, razom zaspal. Zobudil sa iba v sám večer, keď bola tma. A dievky zas už pokryté boli na povale v izbe materinej. Začne zas pískať na tej píšťalke. Razom pri ňom boli! Aj dohnal kravy domov. Až ich vtedy po tie dva dni bila, zas ich teraz dva razy väčšmi!

No už vyslúžil za tie tri dni a pýtal plácu od nich. A ten starý človek mu bol povedal, žeby nič inšie nevzal od strigy, iba ten miešok starý randavý^[51] za dverami. Tak si on vypýtal od nej ten starý miešok. A zbohom šiel k otcovi.

Príde domov:

„No, apo, choďte dačo kúpiť, hoc sme aj chudobní.“

„A či máš peniaze, či si dačo doniesol?“

„Choďte len, nič sa netrápte! Doneste dnu do izby nádoby!“

Chytí miešok, začne ho triasť: plné nádoby aj plná chyža napadala peňazí, že sa nemohli ani pohnúť pre peniaze!

Potom už len boli bohatí! Nakúpili si aj majetku, a rád by sa bol ten Janko oženiť, keď už bol taký bohatý.

V tom meste býval jeden kráľ a mal jednu princeznú. Tak poslal k nemu mater, žeby tašla vypýtať princeznú za ženu. Ale sa mati bála tájsť, že ako ona tam pôjde, taká chudobná, že ako sa ona tam opováži…

Ale voľ ďak, voľ neďak,^[52] musela ísť ku kráľovi a pýtala princeznú za svojho syna. Kráľ sa namrzel, že ako by on mohol dať svoju dievku za jej syna.

Aj druhý raz poslal mater tú dievku kráľovu pýtať. Ona tašla zas len. Mati rozpovedala kráľovi, že tak a tak, že sú oni bohatí a žeby dal kráľ princeznú za jej syna.

Keď kráľ zvedel, že Janko má miešok s veľa peniazmi, že je bohatší od kráľa, nuž mu dievku prisľúbil.

Potom robili svadbu bohatú, zabili na nej kravu rohatú a na tej krave bol zvonec, už je tejto prípoviedky koniec!