Zlatý fond > Diela > Slovenské ľudové rozprávky I.


E-mail (povinné):

Stiahnite si Slovenské ľudové rozprávky I. ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Samuel Czambel:
Slovenské ľudové rozprávky I.

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Pavol Tóth, Ján Gula, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Lucia Trnková, Alena Kopányiová, Tomáš Vlček, Dorota Feketeová, Vladimír Fedák, Lenka Zelenáková, Lenka Konečná, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Erika Majtánová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 299 čitateľov

O Ďurkovi, čo oslobodil princeznú

[97] [98]

Bol raz jeden veľmi mocný kráľ, ktorý panoval nad sedemdesiatimi krajinami a mal jednu krásnu dcéru, ktorá mala mnoho záletníkov. Ale ona bola taká, že žiadneho nemohla vystáť. Raz prišiel jeden princ o jej ruku pýtať. Ona odpovedala, že sa vydávať nebude. Rodičia jej radili, aby sa len vydala zaňho. Ale ona že nie a nie! Matka vravela:

„Dievka moja, už ti prichodí čas.“

Ale ona predsa nechcela o ničom počuť. Razom v noci počuje kráľovná štrngot v dievkinej izbe. Pribehne dnuka k princeznej, ale tej už nebolo tam, skapala. Už bola uchytená.

Kráľ rozhlásil po všetkej krajine, čo sa stalo a prosil, aby voľakto princeznú vynašiel; ale takého človeka nemohol dostať. Až potom, keď dal vyhlásiť, že dá pol kráľovstva tomu, čo ju vynájde, hlásilo sa ich moc, ale nemohol ani jeden ani z tých kráľovu dcéru vynájsť.

Tu razom príde jeden cestovný človek a sa opomenie u kráľa, že mu on dcéru vynájde, ak mu ju dá za ženu, aj polovičku kráľovstva s ňou. Kráľ na to pristal a povedal, že mu aj princeznú dá, aj polovičku kráľovstva.

Ďurko, lebo ho tak volali, vybral sa na cestu a šiel horami-dolami. Spytoval sa ľudí, či by o tej a tej princeznej nevedeli, ale žiaden mu nemohol nič povedať. Až razom, ako tak ide, príde do jedného malého domčeka, a koho tam našiel: jednu starenku. Tá ho pekne vítala:

„Synku môj drahý, čo ty tuná robíš?“

„Ach, stará mamka moja, prišiel som si sem voľáku službičku nájsť.“

„Synku môj, čo ty máš u mňa hľadať akú-takú službu, veď si ja tu všetko sama obriadim!“

„Ej, stará mamka moja, keby ste vy vedeli, po čo som ja prišiel! Prišiel som tuná, či neviete o tom, kde je dievka toho a toho kráľa, čo mu skapala? Keby ste mi o nej vedeli voľačo povedať!“

„Synku môj, počkaj, či ty o tom nevieš, že je môj syn Kráľ-vietor, nad vetrami čo panuje, počkaj chvíľočku, on príde domov, on ti to rozpovie.“

Tuná milý kráľ vetra prišiel, pekne privíta pocestného a tento mu vravel, po čo prišiel. Kráľ vetra odpovedal, že nič nevie o tej princeznej:

„Musíš sa so Slncokráľom zhovárať.“

Cestovný odišiel preč a išiel hľadať Slnkokráľa. Chodil horami-dolami, ale ho nemohol nikde nájsť. Až prišiel na jednu pustatinu a tam vidí jeden domček maličký. Proti nemu prišla jedna stará ženička:

„Čo tu hľadáš, človeče?“

„Čože by som tu mal hľadať. Kráľ vetra ma poslal sem, k Slnkokráľovi.“

„No dobre, syn môj drahý, on ešte svieti, keď ustane, potom príde ku mne na nocľah. A vietorný kráľ tiež príde. Spolu sa pozhovárajú o tom, čo cez deň robili a videli.“

Ďurko čakal, až odrazu, keď slnko sadlo, vietor sa utíšil, obidvaja králi sa zišli v tom domčeku. Ďurka sa opýta Slncokráľ:

„A čože ty tu hľadáš?“

Ďurko chytrý, odpovie smele:

„Prosím vás, páni moji, či by ste nevedeli o tej a tej princeznej?“

„Ba veru aj vieme,“ odpovedal Slncokráľ.

„Preto som sem prišiel, že ty do každého kútika zasvietiš, tak budeš vedieť, kde je tá princezná.“

„No dobre, keď nás toľko podkušuješ, tak ti už len vyzradíme a dáme ti naučenie: tá princezná je v jednom zakliatom zámku. Tam mnohí ľudia prišli už o život. Tak ťa prosíme, Ďurko, osloboď ju odtiaľ! Vezmi si túto paličku. Ak si ju dáš hore koncom, to bude znamenať veľkú páľu slnečnú, to jest: slnce bude z nej veľmi páliť, a jestli ju dáš dolu koncom, bude ti Vietor-kráľ na pomoci a vypustí z nej veľký vietor. Synku môj drahý, choď a dobre sa drž! Tam, kde prídeš, je jedna striga, tá ťa vďačne prijme do hospody ako sluhu. Ty jej budeš pásť dvanásť kobýl. Ale daj si pozor, lebo nešťastne obídeš! Tu máš túto palicu, aby si si mohol v nešťastí spomáhať.“

Vietor a slnko potom zmizli a Ďurko ostal sám. Pobral sa, že ide probovať hľadať ten zámok. Blúdil horami-dolami, až prišiel k jednému zámku. Jedna stará baba utekala mu v ústrety:

„Ach, Ďurko, kde si sa tuná vzal?“

„Ach, stará mamka moja, nuž čože som prišiel? Službu si hľadám. Azda by ste o voľákej službičke vedeli?“

Stará odpovedala, že ho ona prijme, ale pod tou podmienkou, jestli jej dobre štyri kone upasie.

„Áno, mamička moja, nato som prišiel do služby, aby som vás počúval.“

„Jaj, synku môj, to tak ľahko nejde! Ak mne tieto štyri kobyly neupasieš, prídeš o hlavu! Vidíš tamto tú bránu, tá je spravená z ľudských kostí. Tých som všetkých pobila, čo mi tie kobyly neupásli.“

Ďurko sa toho neľakol a povedal starej mamke, že jej verne bude slúžiť. Stariga ho dnuka zavolala a peknú posteľ mu postlala.

„No, Ďurko môj, čo som ti povedala, to musíš plniť, lebo inakšie prídeš o hlavu!“

Ráno Ďurko, keď vstal, bol predsa zarmútený, že prišiel do takej služby. Ale sa uspokojil. Razom príde striga a povie Ďurkovi:

„Tu máš tie štyri kobyly, tie musíš pásť cez deň, tie sa ti ľahko pásť budú. Vidíš tuná dvanásť, tie všetky budeš opatrovať, a túto trinástu, na tú máš túto bakuľu, tú budeš bíjať namiesto obroku.“

Táto trinásta kobyla bola tá stratená princezná. Milý Ďurko, keď to počul, povedal:

„No, počkajte, stará mamka, veď vám ja ich budem pekne pásť.“

Keď si kobyly vonka vyviedol, stará striga mu dala kus pagáča do vrecka:

„Na, syn môj drahý, len sa usiluj tak, aby si mi všetky štyri koníčky domov mohol dohnať.“

Ďurko sa starej mamke poklonil a jej povedal, že ich on šťastlive napasie. Striga len v sebe sa zasmiala: ,Ešte mi jedna hlava chybuje na umrlčiu bránu doložiť, a to bude Ďurkova!‘

Milý Ďurko vyhnal koníčky pásť. Pásli sa mu celý deň veselo, ale keď prichodila šiesta hodina, koníčky sa mu rozpŕchli a cvalom začínali zháňať. Ďurko sa pustil do plaču: ,Bože môj, bože môj, veď ja to dobre viem, že prídem o hlavu!‘ Tu mu naraz napadne palica od Slnkokráľa; obrátil si ju hore koncom, ako mu Slnkokráľ kázal, a padla velikánska horúčosť, takže všetky štyri kone popadali od horúčosti. Nato si Ďurko obráti palicu druhým koncom: prišiel velikánsky víchor, taký veľký, že mu všetky štyri kobyly do maštale zmietol.

Ďurko uradostený, ľahol si doma spať a zobudil sa až ráno, keď ho prišla striga zobudiť:

„No, Ďurko, ako si napásol tie štyri kone?“

„Dobre som ich napásol, veď sú tuná v maštali.“

Striga sa na tom nahnevala:

„Na počkaj, Ďurko, keď si mne ty tie štyri koníčky tak dobre upásol, dám ti teraz osem namiesto štyroch!“

Ďurko tak urobil, ako aj predošle. Aj týchto osem upásol. Potom mu dala pásť všetkých dvanásť, len tú trinástu nechávala doma. Ale on pomocou palice aj tých dvanásť šťastlive upásol. A tak Ďurko prišiel k strige po plácu, ale striga mu odpovedala:

„Rozkázala som ti biť tú trinástu kobylu v maštali, ale ty si ju nebíjal, to ja dobre viem! Prečo si nerobil, ako som ti kázala? Teraz prídeš o hlavu, to bude tvoja pláca!“

Ďurko žalostne zaplakal a išiel do maštale, zastal si tam, kde tá trinásta kobyla stála. Ako tak plače, kobyla mu povie:

„Ďurko môj, neplač nič, viem, že si ma prišiel vyslobodiť. Dívaj sa: skoč do toho mlieka, čo je vo válove a okúp sa! Podo mnou jest kantár, ten vezmeš spod mostiny,[99] tým mňa udrieš a stanem sa tátošom.“

Milý Ďurko sa vykúpal, a hneď bol sto ráz krajší a mocnejší; kantár spod mostiny vyňal, udrel ním kobylu a z tej odrazu ostal krásny tátoš.

„No teraz chytro sadaj na mňa, a poďme preč, aby nás striga nedohonila!“

Ďurko nemeškal, vyskočil na tátoša a hybaj vnohy! Odrazu mrákavy vidia za sebou. Tátoš sa obzrie:

„Pohybuj ma lepšie, lebo za nami letia všetky dievky strigine aj so strigou popredku!“

Ďurko s tátošíkom prišiel k jednej rieke, tu tátoš povedal:

„Bodni ma skoro, aby som ľahšie preletela, lebo ak v okamžení nepreletíme cez rieku, kde sa strigina moc končí, tak sme stratení obidvaja!“

A šťastlive preleteli. Potom povie tátoš:

„Daj mi ten kantár dolu a udri ma ním dva razy. Uvidíš, čo zo mňa bude!“

Ďurko zosňal kantár, udrel kobylu dva razy. Čo sa stalo? Krásna princezná pred ním stála.

Tak ju on oslobodil, k rodičom doviedol, vzal si ju za ženu a hádam aj podnes spolu žijú.



[97] Jozef Kubizna, krajčír z Necpál (Turiec), 20. novembra 1900. Polívka II, 63 — 66.

[98] Hrdinu pomenoval S. Czambel. Rozprávač hovorí omylom tri razy o Jankovi. Zjednocujeme na Ďurko. Dvojtvar Slnkokráľ a Slncokráľ ponechávame.

[99] mostina — dlážka z brván v maštali




Samuel Czambel

— filológ, dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.