ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[65] [66]}

Bol jeden otec a mal šesť synov. Päť bolo vzrastených a šiesty bol takej malej podoby a ten sa zval Pipora Janči.

Tu raz išli hospodári na kosbu, tak aj ich otec išiel kosiť trávu. Chlapca svojho — Piporu Jančiho vzal sebou a posadil ho do trávy a povedal mu:

„Janči, tu seď zatiaľ, kým ja neprídem!“

Čo sa stalo? Priletel jeden jastrab a vzal Piporu Jančiho do pazúrov a zaniesol ho mladým do hniezda. Tu zrazu sa vietor stal a hniezdo zrútil s mladými jastraby a Pipora Janči zase spadol do trávy.

Ide on, zasa prišiel k jednému jarčeku, po ktorom voda tiekla. ,Bože môj,‘ hútal si, ,ako sa ja stadeto oslobodím?‘ Tak len chodíže, chodí. Prišiel sem jeden obor.

„No, čo s tebou robiť, ty si mi len pod jeden zub! Ale ťa nechám, azda narastie z teba voľačo.“

Zašikoval ho do jeho bývania. Tu boli zajatí jeho piati bratia.

„No, bratia moji, ako sa tu máte?“

Potom tam boli na nocľahu; čo jesť potrebovali, to im dal ten obor, ale Janči špekuloval, ako by sa stade vyslobodiť mohli. Vyšiel von cez kľúčovú dierku na dverách a pootváral a bratov vypustil a sa vyslobodili.

Zas oni išli. Ale on nevládal za nimi. Išli cez jarok, tí pätoria popreskakovali, a na Piporu bratia nepamätali. Do tej vody on teda spadol. Prišla ryba a tá ho prehltla, ktorú rybu chytil rybár. Nezaveľa, prišiel kurens^[67] od pána, ktorý bol v zámku, že bude hostina. Tak rybár s rybou tašiel, ktorú rybu on tam predal. Nato richtoval kuchár, pekár koryto pripravil a múku nanosil, kvas robil. Kuchár rybu napoly preťal na pečenie. Pipora Janči vyskočil z ryby von, ale ho nespozoroval nikto, lebo bol malý. Nato sa voľáko zamáchal do kvasu a zaváľal ho do koláča pekár a ten koláč upiekli, ale Piporovi Jančimu sa nič nestalo, len sa zohrial.

Keď to všetko bolo hotové, pekár s kuchárom priprávali na hostinu a prinášali na stôl. Keď tam bolo už pripravené všetko, páni už sedeli za stolom, koláč vzali, prekrojili, aby sa tam počastovali — Pipora Janči z koláča vyskočil. Tu veľkú radosť z neho mali princezné v kráľovskom zámku, lebo bol vraj chlapec pekný. Veľkú radosť z neho mali.

On chodil po dvore, po záhrade. Bol vo veľkej vážnosti. Dali mu aj kľúče, bol dvorníkom,^[68] kľučiarom. Išiel on raz po záhrade na špacír. Tu prilietol jeden motýľ, ktorý bol tak krásny ako zlato a striebro. Toho on chcel chytiť, lebo bol krásny. Zrazu motýľ proti nemu a schytil ho do svojich pazúrov a vylietol s ním až po oblohu a zaniesol ho do ďalekej krajiny, do takej zas krásnej záhrady, z akej bol vyšiel. Tam zas princezné sa prechádzali po záhrade. S veľkou radosťou Piporu Jančiho pojali a priviedli ho do zámku.

Dávali mu jesť a piť, čo len na svete bolo, ale on vždy len banoval za jeho rodiskom. Hútal si, ako by sa on stadeto mohol vyslobodiť, ale ony ho len tešili, princezné, aby sa len tam bavil s nimi. Ale on že tam nebude. Tak chceš-nechceš, jeden raz sa odobral od nich a vypravili ho na cestu veľmi dobre. Zašili mu jednu banknótku^[69] do košele na cestu. Potom chytili jednu veveričku, na ktorú ho posadili ako na koňa, a išiel on po ceste.

Prišiel do jednej hory, v ktorej hore tá veverička sa chcela poihrať. Skákala z haluze na haluz po strome, jeden raz ju spozoroval jeden jastrab. Ten veveričku uchytil a Pipora Janči na haluz sa chytil a zostal visieť. Tu, čo robiť, musel sa spustiť na zem. Ale si nič neublížil, lebo bol ľahký a malý.

Išiel po tej hore zasa ďalej.

Príde k jednej veľkej vode, na ktorej vode bol zasa rybár a mal na tej vode jednu chalupu, čo býval v nej.

„No, môžeš tu so mnou bývať, bude mi smelšie, aj tak malý kost potrebuješ.“

Ale on ho prosil, žeby ho cez tú vodu preniesol, že mu dobre zaplatí. Ale on mu tak povedal, že stade ho nemožno vyslobodiť. On sa opýtal, prečo.

„Preto, synu môj, lebo táto voda nemá konca a kraja. Musíš len so mnou tu bývať.“

Ale on vždy len húta a húta.

Zrazu priletel jeden veľký vták, ktorý vták sa menoval Jarabín.^[70] On sa len díval na toho vtáka a pod kriela sa mu voľáko zakutal. Ten vták potom vylietol a letel s ním ten deň aj jednu noc. Až na svitaní zastal vták na jednom vŕšku. Ten vŕšok bol v tom chotári, skade ho motýľ vyniesol.

Rozdíval sa, už bol deň; prišiel do tej istej záhrady. Ach, veľkú radosť z neho mali princezné, a vyprával im, ako sa mu vodilo všade. Ale on len za otcom a za braty banoval. Potom na jeho žiadosť jeho bratov aj otca vzali do toho zámku a dali bratom, čo vládali robiť, pole, statok priahať a všetko a otec bol s ním dvorníkom u kráľa. Potom on vybral si myš za paripu a dal si spraviť jeden strieborný hintovík. A myš ho vozila na špacír.