ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[53]

Bol jeden chudobný človek a mal drobné dietky. Žene hovoril:

„Žena moja, pôjdem ja do hory, budem robiť obruče a tak sa budem živoriť aj s mojimi deťmi.“

Keď tašiel do tej hory, tam prepadol do skaly. Tam boli dva veľké hady. On sa do jedného kútika ušúlil. Myslí si: ,Pane Bože, čo tieto hady so mnou spravia, keď sa zobudia?‘

Keď sa zobudili, tak išli kameň lízať. Aj on už bol veľmi hladom obkľúčený, tak išiel aj on a nalízal sa toho kameňa. Tak bol nasýtený, ako čo by bol čo na svete jedol. Keď sa nalízal, zas išiel na svoje miesto. On tam bol v tej skale do roka. Keď prišiel rok, prišiel na tú skalu černokňažník a hovoril tomu človekovi:

„Daj pokoj prvému hadovi, keď von pôjde, ale keď druhého budem vyčitovať, dobre si okrúť jeho chvost o ruku, abys’ nepadol späť, lebo tam by si potom zhynul od hladu, lebo tá živnosť, čo si lízal, stade skape!“

Keď černokňažník hore vytrhol toho človeka, uderil tých hadov kantárom a ostali kone. Na jedného černokňažník sadol, na druhého ten chudobný človek, a leteli pod oblaky, a keď prišli nad dedinu, chudobný človek povedal, že je to hora, aby ju černokňažník nelámal, lebo sa ten na dediny hnevá, ale na horu sa nehnevá.

Černokňažník doniesol chudobného človeka pod jeho dom. Prišla jeho dcéra zametať a našla otca tam a hovorí:

„Matka moja, tu sú náš apko, ležia pod stenou!“

„Ale, moje dieťa, tvoj apko sa lebo zatopil, lebo ho zabili. Už rok, ako nebol doma!“

Chudobný človek sa prebral, kľakol na kolená a ďakoval Bohu za vyslobodenie.