ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[90]

V jednej dedine boli traja bratia a mali tri sestry. Dvaja bratia boli múdri, jeden bol hlúpy. Volal sa Janko. Janko sestry varoval, keď tí dvaja išli do roboty. Prišiel raz jeden gróf na dvoch koňoch^[91] — z baku^[92] poháňal — k tomu hlúpemu Jankovi a prosil najstaršiu sestru za ženu.

„Pane,“ povedá, „to nemôžem urobiť, nemôžem ju dať, bo by ma bratia zabili.“

Gróf mu obecal všetko, žeby ju len dal, že on mu bude na pomoci. Janko mu ju dal. Prišli tí dvaja z lesa:

„Kde máš sestru?“

„Bračekovia, prišiel jeden gróf na dvoch koňoch, dal som mu ju za ženu!“

„Keď ešte daktorú sestru vydáš bez našej vedomosti, tak ťa dobijeme.“

Na druhý deň odišli do roboty, prišiel druhý gróf:

„Priateľku, daj mi strednú sestru za ženu!“

„To neurobím, pane, bo som včera dal najstaršiu a bratia mi povedali, že keď vydám druhú bez ich vedomosti, tak ma dobijú!“

Ale gróf ho uprosil natoľko, že mu ju dal. Prišli bratia domov:

„Ty hlúpy pse, kde máš strednú sestru?“

„Bračekovia, prišiel gróf na štyroch koňoch, tak som mu ju dal za ženu, bo ma veľmi prosil.“

„Keď nám ešte i tú tretiu sestru vydáš, tak ťa zabijeme!“

Na tretí deň prišiel tretí gróf, ale na šiestich koňoch:

„Priateľku, daj mi svoju najmladšiu sestru za ženu!“

„To, osvietený pane, neurobím, bo ma včera dosť nabili bratia, že som dve vydal, teraz by ma už zabili!“

Ale gróf mu obecal všeliniečo, žeby sa netrápil, že mu bude na veľkej pomoci. Dal sa uprosiť a dal mu ju za ženu. Prišli bratia domov:

„Ty hlúpy pse, kde je sestra?“

„Bračekovia, prišiel gróf na šiestich koňoch, tak som sa dal uprosiť a dal som mu ju.“

A bratia ho veľmi zbili a vyhnali ho od seba. Išiel horami, lesmi, a dostal sa pred jednu veľkú dieru. Vpustil sa dnuka do tej diery. Príde k dverám, prinútený bol klopkať, bo už hladom mal zahynúť. Klopká na dvere a kto mu otvorí? Sestra jeho, sestra jeho, tá najstaršia.

„Ach, bračeku, kde si sa ty tu vzal? Môj muž nie je takej podoby, ako bol po mňa; on je šarkan o dvanástich hlavách. Ako príde domov a ťa tu nájde, tak ťa zmárni!“

„No, sestrička, keď som ťa mu dal za ženu, tak azda bude mať ohľad na mňa.“

Príde jej muž do chyže:

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí!“

„Ach, dušičko, kde by sa tu vzala, veď tu ani vtáčka ani chrobáčka nechyrovať!“

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí, tu musíš mať dakoho!“

„Mužíčku, darmo, to môj brat je tu.“

Vtedy šarkan zodel zo seba šarkaniu kožu:

„Keď si ty najstarší brat, poď von, porúbem ťa na drobné triesky, keď si ty stredný, poď von, zosekám ťa ako čečinu, keď si ty najmladší, poď von, švagríčku, na obed!“

Vyšiel Janko von na obed. Tak sa ho šarkan pýtal:

„Ako si sa sem dostal, švagríčku?“

„Tak som sa dostal, že ma bratia nabili a vyhnali od seba, bo som tri sestry podaroval vám, tebe i tvojim bratom.“

„Naobeduj sa, švagríčku, bo ja nemám len tri hodiny slobodného času. Potom pozberáš sa odo mňa, bo ako navlečiem na seba šarkaniu kožu, tak by som ťa musel zabiť. Dám ti jednu srsť zo seba, ale si ju dobre schovaj. Ak bude na teba zle, len ju zohni, ja ti budem na pomoci. A dám ti teraz jednu myš za kalafúza,^[93] odvedie ťa k môjmu bratovi strednému. A už sa ber odo mňa, švagríčku!“

Odviedla ho tá myška až k strednému bratovi. Prišiel Janko tam, klopká na dvere. Volá sestra jeho stredná:

„Vitaj, bračeku, kde si sa tu vzal? Ani muška ani mravenček sem nedôjde. Môj muž nie je takej podoby, ako keď bol po mňa; on je orol, nad všetkými vtákmi kráľ. Ako príde, on ťa zmárni!“

„No, sestričko, keď som ťa mu dal za ženu, tak azda mi to neurobí!“

Skryla ho sestra. Príde dnu jej muž:

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí!“

„Ach, mužíčku, kde by sa tu vzala? Sem ani mravenček ani mušička ani chrobáčik nedôjde!“

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí!“

„No, mužíčku, to je môj brat tu!“

„Keď je najstarší, nech príde von, porúbem ho na halušky, keď je ten stredný, nech vyjde von, posekám ho na papcún,^[94] a keď je ten najmladší, nech príde na obed!“

Vyšiel švagor von.

„Kde si sa tu vzal?“

„Ja som bol prinútený ísť svetom, bo bratia ma nabili a vyhnali ma von z domu.“

„Tak teraz poobedujeme! Ja mám len päť hodín slobodného času. Ako budeš odchádzať odo mňa, dám ti jedno pero, ale si ho dobre schovaj! Ako bude zle na teba, ja ti budem na pomoci!“

Prišiel čas. Odobrali sa od seba.

„Teraz ti dám, švagríčku, muchu za kalafúza, odvedie ťa k najmladšiemu bratovi, k tvojmu švagrovi a najmladšej sestre.“

Odviedla ho mucha k moru. Príde Janko, klopká na dvere. Otvorí mu jeho najmladšia sestra:

„Ach, vitaj, bračeku, kde si sa tu vzal, tu ani vtáčka ani chrobáčka nechyrovať?“

„Ja, sestričko, som bol prinútený sem prísť, bo ma bratia nabili a odohnali, že som vás vydal grófom za ženy.“

„Bračeku, ale môj muž nie je takej podoby, ako keď bol po mňa; on je ryba, kráľ nad všetkými rybami. Ako on príde domov, tak ťa zmárni!“

„No, sestričko, keď som ťa mu dal za ženu, tak azda len bude mať milosrdnosť nado mnou!“

Skryla ho do almarie. Príde ryba dnuka do chyže:

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí!“

„Ach, mužíčku, kde by sa tu vzala, tu ani vtáčka ani chrobáčka nechyrovať!“

„Phí, ženo, tu človečia duša smrdí!“

„No, mužíčku, darmo, tu je môj brat!“

„Tak, keď si ty najstarší brat, poď von, porúbem ťa na rezanky, keď si ty prostredný, poď von, zrežem i teba na rezanky, keď si ty najmladší, poď von, švagríčku, ku mne na obed!“

Janko vyšiel.

„Vitaj, švagríčku, kde si sa tu vzal?“

„Bratia ma nabili a z domu odohnali, bo som vám sestry za ženy dal. A ja by chcel sestry i vás, švagrovia, vyslobodiť. Ja už viem, švagrovia, že vy ste zakliati grófi.“

Tak mu dal švagor, čo bol rybou, jedného tátoša a povedal mu:

„V tamtom lese je Luciper, čo nás zaklial. Ten má mladú Terzipilonu^[95] za ženu. Pre ňu nás zaklial. Keď ju oslobodíš, tak i nás i sestry vyslobodíš a Terzipilona bude tvojou ženou. A teraz sa už ber odo mňa, švagríčku! Tu máš ešte šupinu zo mňa, dobre si ju zachovaj! Keď bude zle na teba, ja ti budem na dobrej pomoci!“

S božou pomocou sa stade odobral; prišiel do toho lesa. Naráno po lese chodí, a tam berie Terzipilona vodu. Príde on k nej:

„Sadaj, Terzipilona, na koňa!“

„Darmo sadám, bo nebudem tvoja!“

Predsa sadla s ním. Terzipilona bola pod Luciperom. Keď sadla, durkal Luciperov kôň v maštali. Priletí k nemu Luciper:

„Čo ti je, koňu môj? Drahé víno piješ, hodvábne seno žerieš, čo ti je?“

„Mal si peknú paniu, mať ju už viacej nebudeš!“

„Koňu môj, dva korce orieškov zhryzieme, dva ordovy vína^[96] vypijeme, dve fajky dohánu vykúrime, dve hodiny pospíme, dohoníme ich!“

Doletel Luciper k Jankovi na svojom koni:

„Čo ti mám urobiť, žobráku? Prvá vina odpustená…“

Vzal mu paniu Terzipilonu. Na druhý deň Janko zas išiel tam:

„Terzipilona, sadaj!“

„Darmo sadám, bo nás zas ulapí!“

Sadla k nemu, dupká Luciperov kôň v maštali. Priletí Luciper do maštale:

„Koňu môj, čo ti je? Drahé víno piješ, hodvábne seno žerieš, čo ti je?“

„Mal si peknú paniu, ale ju mať už viacej nebudeš!“

„Tri korce orieškov zhryzieme, tri ordovy vína vypijeme, tri fajky dohánu vykúrime, tri hodiny pospíme, dohoníme ich, dohoníme ich!“

Sadol na koňa, ulapil Janka zaraz:

„Čo ti mám urobiť, žobráku? Ešte ti teraz darujem život, ale keď mi to ešte raz urobíš, čo si dva razy urobil, tak ti je po živote!“

Na tretí deň už zas šiel Janko:

„Terzipilona, sadaj na koňa!“

„Darmo sadám, bo nás zas ulapí!“

Predsa sadla s ním i teraz. Luciperov kôň zas durká v maštali. Priletí k nemu Luciper:

„Koňu môj, čo ti je? Drahé víno piješ, hodvábne seno žerieš, čo ti je?“

„Mal si peknú paniu, ale ju mať viacej nebudeš!“

„Štyri korce orieškov zhryzieme, štyri ordovy vína vypijeme, štyri fajky dohánu vykúrime, štyri hodiny pospíme, dohoníme ich, dohoníme ich!“

Sadol na koňa, ulapil Janka:

„No, žobráku, teraz už ti život nedarujem! Tak čo ti mám urobiť?“

„Porúbaj ma, a do mecha ma polož, preves ma cez koňa!“

Tak mu urobil. Porúbal ho, zaviazal do mecha, prevesil ho cez koňa a pustil koňa. Luciper posekal i srsť, pierko i šupinu, ktoré Janko pri sebe nosil. Koľko ráz do nich sekol, toľko ráz švagrov zabolelo. Už vedeli, že je zle na Janka. Vybrali sa hľadať ho. Zazrel ho jeho švagor orol. Hvízdol na tamtých dvoch svojich bratov. Prileteli:

„No, tu je náš švagor už mŕtvy!“

Pozháňali živú i mŕtvu masť, vyplákali ho v koryte a poskladali ho na živého. Potom mu dali takého istého tátoša, akého mal Luciper, ale silnejšieho:

„Teraz už, švagre, iď po Terzipilonu!“

Sadol na tátoša, príde k moru:

„Terzipilona, sadaj!“

„Darmo sadám, bo nás zas ulapí!“

„Neboj sa, dušo moja, už mu je amen, bo môj tátoš je silnejší od jeho tátoša!“

Sadla s ním na tátoša. Luciperov kôň dupká zas v maštali. Priletí k nemu Luciper:

„Koňu môj, čo ti je? Drahé víno piješ, hodvábne seno žerieš, čo ti je?“

„Mal si peknú paniu, ale ju viacej mať nebudeš!“

„Päť korcov orieškov zhryzieme, päť ordovov vína vypijeme, päť hodín pospíme, päť fajok dohánu vykúrime, dohoníme ich, dohoníme ich!“

„Ej, vera ich nedohoníme, bo Janko má tátoša silnejšieho odo mňa! Koniec i tebe, i mne!“

Teraz Luciper videl, že svoju ženu stratil, bo jeho kôň bol slabší od koňa Jankovho. Povedal:

„Koňu môj, vyjdi na najvyšší vrch a skoč so mnou, že ma zabiješ, i sám sa zabiješ, žeby si nebol zahanbený!“

Janko tak vyslobodil Terzipilonu, ktorú si vzal za ženu, aj troch švagrov, aj tri sestry vyslobodil, a vzal k sebe aj svojich dvoch bratov a tak žili dlho vospolok.