ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 29. marca sme šli stadiaľto — totiž z Ehrenhausenu — po ťažkej ceste. //Ustavične sme museli kráčať v gliede ako vojaci po hornatej ceste od Neustadtu a grazskými dolinami.// Tá krajina je veru plná vrchov, ktoré sa nevypínajú do veľkej výšky, ale zaviňujú, že cesta je pre pocestných namáhavá. //Sú však súce na pestovanie viniča.// Nevidieť tu nijaké mestá alebo dediny, ale tu i tam domy roztrúsené po vrchoch, lebo každý obyvateľ zaujíma, obrába a obýva svoj vrch. Kostoly stoja len na vrchoch. Je tu hojnosť vína, stromov, ovocia. Ľudia sú drsní.

Keď sme toho istého dňa prechádzali cez akýsi les, v neprítomnosti kapitána povstala medzi vojakmi šarvátka. Predošlého dňa totiž jeden z vojakov — Ján Modráni — prišiel o //ľavú// ruku, keď mu vybuchla puška, ktorá bola priveľmi naládovaná. Preto bol vydaný prísny zákaz, aby odteraz nikto z vojakov nestrieľal, keď to nie je nevyhnutné. Ale ktorýsi //radový vojak// o to vôbec nedbal a vystrelil. Kaprál ho za to dobre vyobšíval. Keď ho druhí bránili, ostatní oficieri bili aj ich. Tí vytasili meče a začali zúrivo dorážať na kaprálov. Keď sa šarvátka upokojila, rozzúrení vojaci si utíšili hnev na nevinných väzňoch. Znova ich totiž bili, trápili, zasypávali rozličnými nadávkami a medziiným na nich pokrikovali ako na dobytok: „Ča, brna, súka!^[80]“ a inak.

//Blízko Mariboru^[81] sme vystúpili na vrch, na ktorom bol dosť veľký a pekný zámok, ale opustený. V tejto krajine sme veru nevideli nijaké pevnosti.//

Dňa 30. marca sme prišli do Mariboru a tam sme obedovali. Je to mesto prostredne zaľudnené. Veľmi pôvabným ho robia priekopy a jezuistské kolégium^[82] pri bráne. V mestskom múre sú prekrásne upravené miesta na prechádzku. Z druhej strany obmýva mesto rieka Dráva, ktorá je takmer taká veľká ako Mura. //Ani jedna z nich sa nevyrovná Váhu.// Rozprávajú tu po slovinsky, ale my im ťažko môžeme rozumieť. Niektorí rozprávajú po nemecky, iní zase po dalmatínsky.

Keď sme stadiaľ odišli, prišli sme napokon do dediny, ktorá sa volá Svätý Duch. Rozdelili nás v nej do dvoch hostincov, lebo je tam nesmierna núdza o domy.

Na myseľ nám prišlo tu kruté zaobchádzanie, ktoré už tak dlho trvalo, tu zasa nešťastné odvlečenie, tu napokon dlhotrvajúce väzenie, a preto sme sa so ctihodným Masníkom rozhodli, že sa zachránime, ak sa to bude páčiť Bohu a ak si to bude vyžadovať prospech //božej// cirkvi a naši najbližší, //a vrátime sa ako svedkovia alebo zomrieme. Právom sme pochybovali, že sa budeme môcť vrátiť najmä v uhorských šatách. Ale boli sme už na všetko pripravení a už sme sa vôbec nebáli.// Preto sme sa dohodli, že ujdeme vojakom. Tu však chýbala väčšmi odvaha ako príležitosť. Keď totiž ostatní spali a strážcovia popíjali v predsieni, ja som už položil na oblok vrchné šaty, aby som si ich mohol vziať, až budem cezeň preliezať, ale ctihodný Tobiáš Masník ma zadržal, a tak som zmenil svoj úmysel. Rovnako skončil aj ctihodný Tobiáš Masník. Keď ráno vyšiel s vojakom do maštale a vojak nedával pozor, chytro sa vyštveral na pôjd, kde našiel dosť súci a od zeme nevysoko položený oblok, pred ktorým sa rozprestieral les a vyzýval úbohého väzňa na útek, ale svedomie ho odvrátilo od tohto úmyslu, aby totiž nepovstala zámienka ešte väčšmi trestať väzňov, alebo aby nedal podnet na to, žeby im nesňali putá, ktoré dosiaľ nosili na jednej nohe. //„Ráno by som veru ani nebol mohol“ — vraví Masník — „ujsť bez svojho druha, lebo ostatní boli už takmer prichystaní na odchod. Aj keby som sa bol skryl v hostinci, s takým žičlivým šťastím som nerátal, že budem môcť zvyčajným spôsobom vyjsť z domu.“//

Dňa 31. marca (bola piata pôstna nedeľa) sme prišli napoludnie do Bistrice //v Slovinsku//.

Keď sme obedovali, prišiel k nám akýsi urodzený Chorvát. Spýtal sa, prečo nás vedú preč. A keď sme mu povedali príčinu, sľuboval nám, že v Itálii nás čaká ešte väčšie utrpenie, //a odišiel//. Chcel odo mňa kúpiť vrchné anglické šaty podšité kožušinou. Pretože ponúkal iba tri zlaté, vliekol som ich na sebe až do Vranska a tam som ich bol prinútený predať kňazovi s ešte väčšou stratou — za cisársky zlatý. //Aj tu rozprávajú po slovinsky, ale s nami sa mohli ťažko zhovárať, lebo používali len niektoré naše slová, mnohé nemecké, niektoré dalmatínske. Poprednejší mešťania rozprávajú aj po nemecky.//