ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som sa zdržiaval v Hamburgu, Pán Boh podnietil mešťana Jakuba Tischlera vo Wurst Gasse (Jelitová ulica), a najmä jeho milú manželku Annu, aby poskytli mojim zadarmo na tri roky ubytovanie. Po návrate som ďakoval Bohu za takú vzácnu starostlivosť a zvábený príjemným prostredím som usporadúval začaté historické prednášky a napísal som knižku nazvanú Electa Dei vinea restaurata (Vyvolená božia vinica obnovená).^[397] Latinský exemplár som poslal do Wittenbergu na prečítanie a opravenie. Rozhodol som sa, že musím hneď dostať od konzistória v Drážďanoch schválenie a dosiahnuť od kurfirsta právo.^[398]

Dňa 13. apríla roku 1682 som odišiel z Zittau do Drážďan, kam som prišiel 13. apríla. Keď som tam dosiahol súhlas, schválenie a právo, vybavoval som si tlačiareň, ale námaha a výsledok zostali ďaleko za rečami. Tlačiar sa vyhováral na to i ono, a tak sa vytlačenie preťahovalo desať týždňov. A hoci potom aj začal tlačiť, nemal korektora. Preto som napokon odišiel 10. júla z Zittau do Drážďan.

V Drážďanoch som sa zdržiaval od ôsmej do trinástej nedele Trojičnej, ako si to vyžadovalo vytlačenie mojej knižky. Medzitým som na požiadanie tunajšieho ctihodného duchovného Pavla Galliho^[399] kázal vo všedný deň (v piatok) 24. júla v českom chráme, a to podľa Nehemiáša (1,6 — 8),^[400] pričom som poukázal na rozptýlenie vyhnancov.

V Drážďanoch som kázal na požiadanie aj v iný piatok (7. augusta), a to podľa tých istých slov o privedení a umiestnení vyhnancov.

Výdavky na knižku činili vcelku vyše sedemdesiat ríšskych florénov: za kovorytinu Hermanovi Rothovi 2 a pol ríšskeho florénu, za tlač 3 ríšske florény, za udelené právo 4 ríšske florény, za jeden väčší bal papiera 6 ríšskych florénov a 6 groší, za druhý menšej veľkosti 5 ríšskych florénov a 10 groší, za tretí miešaný 5 ríšskych florénov a 20 groší, za stredný bal miešaný 3 ríšske florény a 22 groší, za rys 14 groší, kníhtlačiarovi od balu po 6 ríšskych florénov (prvý raz som dal 12 ríšskych florénov, druhý raz 4 ríšske florény, tretí raz 6 ríšskych florénov a 14 groší), jednému spoločníkovi 12 groší, nemeckú knižku, druhému 10 groší, chlapcovi 2 groše, slúžke 1 groš, strava. Prvá cesta do Drážďan stála 3 ríšske florény (2 týždne), druhá 6 ríšskych florénov (6 týždňov). Jednému furmanovi za privezenie sto knižiek 3 groše, za tisíc exemplárov^[401]som dal 1 florén, takisto druhému 6 groší za dvanásť exemplárov.

Dňa 20. augusta som sa vrátil zdravý z Drážďan do Zittau, kde som našiel pána Jána Simonidesa. Hneď na druhý deň som sa s ním pobral do Budyšína. Nádejali sme sa, že nám pomôže kapitán provincie, od ktorého dostali všetci, ale aj jednotliví vyhnanci desať ríšskych florénov. Takéto dobrodenie nám však nebolo dožičené. Tá cesta bola nešťastlivá a plná zármutku. Áno, okolo 17. augusta som trčal hlboko v piesočnatej plytčine smútku v Drážďanoch. Vtedy sa mi však Boh postaral o lepší osud, lebo v tom čase sa pripravovalo listovné pozvanie do Uhorska, ktoré som i skoro dostal. Posol s ním prišiel do Zittau 27. augusta 1682.

Keď sme sa uberali z Budyšína do Görlitzu, 30. augusta mi prišiel z Zittau do Görlitzu list. Volali ma v ňom, aby som sa čo najchytrejšie vrátil, lebo je tu posol z Uhorska, ktorý ma pozýva do sladkej otčiny. A tak ma Boh rozveselil v najvyššej núdzi. Pána Simonidesa pozývali za dvorného kazateľa do Svätého Jána.^[402] Pretože chcel dať na to odpoveď, vrátil sa so mnou do Zittau.

Pán Simonides od nás odišiel na tretí deň do Vratislavi. Ja som však ešte nebol prichystaný, ba núkala sa mi aj vhodná príležitosť pripojiť sa k Zittaučanom, ktorí šli na Michala obchodovať do Vratislavi. Preto som zdržal listového posla až do toho času, to jest do 18. septembra.^[403] Keď som si dal do poriadku veci a rozlúčil sa s Zittau, odišiel som s pekármi a s pánom superintendentom Martinom Tarnóczim do Vratislavi.