ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak nás teda //vojaci// viedli 9. apríla (v utorok pred Zmŕtvychvstaním Pána) okolo ôsmej alebo deviatej hodiny //ráno// cez mesto k moru. Boli sme veľmi vyčerpaní a vysilení od hladu, ktorým nás morili takmer celé tri dni. Keď sme si posadali v prístave, prišiel kapitán. Povieme mu, že nám odopierajú potravu, hoci sme vedeli, že sa to robí na jeho príkaz. A prosíme, aby nás nenechal zahynúť od hladu. Kapitán sa pozhováral s jezuitmi, ktorí s ním prišli, a dal päťdesiat groší na chlieb. Hneď nám za ne zaobstaral chlieb jeden mladý Chorvát, ktorý tam stál. Bol sluhom podplukovníka. Akási žena pohnutá milosrdenstvom nám dva razy doniesla vodu. Čo z nej zvýšilo, vzali sme si vo fľaštičkách na loď.

Michala Miskolcziho a Jána Korodiho zaviezli cez mesto do prístavu volmi. Prístav susedí priamo s mestom.

O hodinu, hneď ako prišli námorníci, nastúpime na menšiu loďku a vzdychajúc k Bohu plavíme sa k lodi, ktorá bola vzdialená od prístavu okolo dvesto krokov. Na brehu niektorí majú s nami súcit, ale niektorí sa smejú a posmievajú. Po priložených rebríkoch vystúpime na loď a tam nás hneď ženú po schodoch do najnižšej časti a poschodia lode. //Boli tam aj iné lode na obilie a pre vojakov, ale naša bola najväčšia.// Na tejto lodi boli tri poschodia. Štvrté celkom hore na prednej časti lode malo totiž iba jednu malinkú miestnosť. Na najnižšom poschodí boli tri miestnosti vedľa seba. V prvej držali námorníci lodné laná a potraviny pre seba. V prostrednej sme boli my väzni s ostatnými dvoma kompániami. V tretej sa opatrovali potrebné veci a zásoby pre vojakov. //Na druhom poschodí boli tri miestnosti. Prostrednú a najväčšiu z nich zaujali vojaci. Na treťom// poschodí boli štyri miestnosti — prvá pre vyšších oficierov, druhá pre nižších oficierov. Dvere sa tu vždy strážili s vytasenými mečmi. Prostredná miestnosť bola chránená lanami a plachtami. Nachodila sa v nej kuchyňa, voda, drevo a ostatné užitočné veci. Ustavične bola preplnená vojakmi. V štvrtej miestnosti lode boli námorníci. //Najvyšším oficierom patrila aj miestnosť na štvrtom poschodí.// Z najvyššej časti do najnižšej viedli schody cez otvor. Prenikalo cezeň svetlo, ktoré sa však rovnako ako čerstvejší vzduch, čo skromne prúdil dierou na naše poschodie, dostalo len k vojakom, lebo my sme sa tiesnili a kopili celkom v kúte. Vlajku mala loď jednak cisársku, jednak španielsku. Diel bolo dokopy dvadsaťštyri, námorníkov sedemnásť, traja chlapci, päť kompánií.

Toho istého dňa (to jest v utorok 9. apríla) sa celkom večer priplavili jezuiti. A keď k nám vošli, zapchali si nosy a vypytovali sa, čo nám chýba. Dobre veru vedeli, že sme vyčerpaní od trojdenného hladu, lebo sme to predtým na brehu vysvetlili. Odpovieme im, že sa s nami neľudsky zaobchádza a že prosíme ich urodzenosti, aby zakročili u kapitána, žeby nás neumoril hladom a smradom, ktorý tu je. Výslovne sľúbili, že nám nebude chýbať chlieb ani víno, keď sme už na lodi.

Večer teda konečne vydali námorníci suchár a syr, z ktorého dostal každý kúštik.

Aj ďalšie dni nám vydávali, ale ako skromne, Boh vie najlepšie! Jednému sa sotva ušli dve uncie^[98] staršieho, myšami ohryzeného suchára. Kým k nám dopravili víno, aj to sa priveľmi scvrklo zásluhou vojakov — až natoľko, že každému zvlášť odmerali za pohárik, urobený z odhodenej kôrky pomarančového plodu. V prvý sviatok Zmŕtvychvstania Pána^[99] sme sa museli uspokojiť s jednou veľmi malou lyžicou ryžovej kaše, akú inak používame pri jedení. V druhý deň sviatku každému pridelili deväť zŕn bôbu. Voda sa nemohla zaopatriť ani slzami. Obydlie vrelo od výparov a smradu a vyvolávalo smäd. Keďže nebolo dovolené utíšiť ho, museli sme sa trápiť smädom v hlbinách vôd — celkom tak ako Tantalus.^[100] Preto hladom prinútení väzni pristupovali k obloku (ak ich odtiaľ neodohnali vojaci zaujatí jedením) a dvíhali hlavy, usilujúc sa zachytiť nejakú omrvinku, ak by náhodou spadla od hltajúcich vojakov. Keď im z rúk padli citrónové kôrky, vyhladnutí väzni ich opreteky ako psi dvíhali a hltali. Nemyslím, že by bolo možné vidieť žalostnejšie ľudské divadlo!

Neviem, komu boli skôr podobní ako ľuďom títo starci potupne ostrihaní, ošarpaní a hladom priam vysušení, ba i od slnka predtým ohorení. Takisto mladší nevládali od hladu ani náležite pohybovať očami. //Iní zoslabnutí sa nemohli ani z miesta pohnúť.// Ťažko sa znášal najmä veľký smrad z hnijúcich nôh, ktorý sa nemiešal s nijakým voľnejšie prúdiacim vzduchom. //Naša najnižšie položená časť bola totiž celá ustavične ponorená vo vode.// Ak teda niekto pozdvihol hlavu k svetlu, ľahko sa zdal byť podobný mŕtvemu, ktorý vstáva z hrobu.

S //veľkými// a strašnými kliatbami dávali aj to skromné a chudobné jedlo alebo nápoj. Vojaci kompánie, ktorá nás viedla, totiž kričali, že nám dávajú ich diel. Robili to hádam z tej príčiny, aby ešte mali možnosť nanútiť nám vojenské šaty.

Prirodzená potreba (s odpustením) sa vykonávala do nádoby, ktorá bola uprostred nás. Ak niekto tajne vystúpil hore a nevrátil sa skoro a pristihli ho pri tom, kapitán alebo ubytovateľ ho zmlátil. Nebolo ani také mrzuté túto špinu vynášať hore a hádzať do mora, lebo aspoň tak sa dalo vidieť nebo a more a trochu sa pokochať slobodnejším vzduchom a vánkom.

Na tejto lodi sme zaujímali svoje tesné miesta v tomto poradí:^[101] pri stenách — Gregor Illyés, Korodi, Bugán, Láni, Kálnai, Baltazár a Samuel Nikletius, Timkovič, Steller, Végh, Masník, Simonides, Paulovič, Komáromi, Krasznai, Peter, Szomodi, Séllyei, Kocsi, Miskolczi, naproti: Szilvási, Harsányi, Czeglédi, Borhidai, Alistáli, Szodói, Otrokóczi, Bátorkeszi, Huszti, Szecsei, Körmendi, naproti: Szentpéteri, Sedényi.

A tu sme sa vždy modlili a spievali, hoci to //zlorečení// vojaci //nedovoľovali a// zabraňovali.

Keď sme od 9. apríla sedem dní stáli na mieste, konečne 15. apríla (vo veľkonočný pondelok) //večer//, ba aj nasledujúceho dňa sme sa plavili na neveľmi rozbúrenom mori.

Ale //dňa 16. apríla// (v deň tretieho veľkonočného sviatku) večer a celú noc sa zo všetkých strán na loď valila a rútila obrovská búrka, pričom loď jednostaj vydávala praskot, akoby sa mala už-už rozdrúzgať. Áno, vlny pokrývali loď, ktorej okraj predtým vyčnieval deväť či desať lakťov^[102] nad vodu. A keď zmietajúcu loď už zaplavovala voda, prerazia dlážky a vodu spúšťajú na naše hlavy, aby neprevrhla hornú časť, ale radšej zaťažila dolnú časť. Hneď ju však zase vyčerpávajú. Aj námorníci sa vzdávali nádeje, že sa zachránia. Kotvy mohli totiž vyhodiť iba s veľkým nebezpečenstvom. Loď sa obracala raz na jednu, raz na druhú stranu: zdala sa byť načisto prevrátená. Preto vojaci utŕhačne vyhlasovali, že búrka povstala pre prítomnosť kacírov, a to ešte tých najbezbožnejších. Boli hotoví nás už-už hodiť do mora a ochotne čakali na rozkaz oficierov. Búrlivé zmietanie, krik, úzke miesto (všetkých vojakov totiž zahnali zhora celkom dolu a nás zatlačili veľkou bitkou do kúta, takže jeden sedel na druhom) tak rozohrialo najnižšie poschodie, že by si sa mohol nazdávať, že sa potíš v rozpálenej peci. Koľko ich len bolo, mali (s odpustením) morskú chorobu, vracali. Mnohí tak zoslabli, že sa zdalo, akoby zápasili so smrťou. Medzi takýmito strašnými útrapami sa na úpenlivé prosby a vzdychy v modlitbách rozbrieždilo.

Dňa 17. apríla pristáli s loďou na akomsi ostrove, lebo zomrel jeden vojak, ktorý bol medzi nami rozmliaždený a od tejto búrky vyčerpaný. Hneď ráno ho položia do menšej loďky, zavezú na ten ostrov a pochovajú. Loď pre nepriaznivý vietor celý ten deň a nasledujúcu noc stála.