ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa pekári vrátili na loď, vzdychli sme si k Bohu a plavili sme sa dňa (24. augusta vo sviatok sv. Bartolomeja) z prístavu medzi španielskymi loďami naplnenými španielskymi a cisárskymi vojakmi. Jedna z nich bola veľká a mala osemdesiatštyri vojenských diel. Ostatné boli menšie.

Stadiaľ pokračujeme k úpätiu vŕšku Posilipo, ktorý hraničí s morom, a //k vŕšku// Miseno, ktorý leží bokom od neho. A potom sa zasa plavíme popri Pozzuolách k ostrovu nazvanému Procide a k pobrežiu Baie, //o ktorej už bola reč.// Keď sa plavíme od Baie, zmeriame si sily s nepriaznivým vetrom a potom sa plavíme okolo druhej hodiny //popoludní// až k ostrovu Procida, //kam prídeme okolo tretej hodiny popoludní//. Odoberieme sa do krčmy a tam prenocujeme. Nasledujúceho dňa — 25. augusta — sme prešli pešo celý tento ostrov, ktorý je dosť bohatý na víno a iné veci. Potom sme to aj ľutovali. Ľahko by nás boli mohli lapiť ako vyzvedačov, lebo sa vtedy obávali Francúza.

Okolo jednej hodiny sa ide vojak Sebastián prechádzať s pekármi po pobreží, zostúpi do mora, aby si ochladil telo a skoro padne do nejakej jamy. Keby neboli zakročili pekári, sotva by bol z nej vyviazol. Vytiahli ho takmer už utopeného.

Okolo tretej hodiny zíde z veľkého zámku, ktorý je nad mestom //na ostrove//, jeden ozbrojený vojak a nakukne do krčmy, či sa tam dá dobre najesť. My sme sa však nazdávali, že je to vyzvedač. Mali sme zasa strach, že nás istotne čaká uväznenie. Keď sa vojak vráti na zámok, hneď zídu štyria vojaci a vojdú do krčmy. V strachu sme sa zbavili listov, ktoré sme mali od väzňov v Neapole pre ich ženy v Uhorsku, ale aj odporúčaní. Ctihodný Masník vložil zväzoček medzi kamene pri krčme. Keď pominulo nebezpečenstvo, znova ho našiel. //Len čo prišiel neskôr do Uhorska, listy odovzdal.// Ale ja som zväzoček zahrabal do piesku pri lodi. Keď piesok zalial nočný príliv, ráno som ho už nemal. //Príliv listy odniesol a odplavil.//

Celý ten čas sme sa veľmi trápili a obávali, najmä v noci, lebo sme sa domnievali, že majiteľ lode čosi vytušil, a preto nás zradil. Keď sme potom vyviazli z tohto nebezpečenstva a presvedčili sme sa, že to nie je tak, ožili sme na duchu. Dostavilo sa však iné nešťastie.

Dňa 26. augusta sme žiadali majiteľa lode, aby zdvihol kotvu. Predstierali sme, že máme nedostatok poživne. Majiteľ lode však ustavične opakoval, že je nepriaznivý vietor. Od nás dvoch vzal aj dva skudy,^[181] na ktorých sme sa dojednali, ale mali sme ich dať až v Nettune. Na všeličo sa vyhováral. Ako sme sa potom dozvedeli, nakúpil za ne na tomto ostrove bôb, ryby a iné veci.

Keď teda majiteľ lode vezme peniaze a my šiesti sa bezstarostne zdržiavame v krčme, zdvihne kotvu a obíde ostrov a tam naloží loď. Pretože o tom nevieme, nazdávame sa, že odišiel. Znepokojení opäť oplakávame svoj osud a obávame sa návratu do Neapola alebo novej imbarkácie — //zápisu, aby sme mohli nastúpiť na loď//. V oboch prípadoch by sme totiž sotva boli mohli zostať bez prísnejšieho vypočúvania, lebo sme nemali nijaký pas okrem uvedenej //zdravotnej// listiny. Keď prestrašení tu i tam pobehúvame, nejakí tunajší obyvatelia nás utešia, že majiteľ lode to nemôže urobiť, lebo by ho prísne potrestali, keďže ich vzájomne zaväzujú aj isté ustanovenia. Medzitým sa najeme a ľahneme si. Tu príde majiteľ lode s troma novými veslármi a zavolá nás z lôžka na loď. Prešli sme teda celý ostrov (má tri italské míle), aby sme sa dostali k lodi, ktorá bola na druhej strane //ostrova//, a okolo jedenástej hodiny //v noci// sme nastúpili na loď.

Keď nastúpime na loď, plavíme sa v noci od ostrova cez morskú úžinu, ktorá je medzi týmto a iným ostrovom. Strážcovia z vrchu ostrova zavolajú, kto sme? Patrón lode odpovie, že jedna bárka prichádza z Neapola a ide do Ríma. Čo najskôr stadiaľto odídeme.

Zrazu sa zdvihli veľké vlny a hojne vnikali do lode, ale odčerpávali ich špongiami a vylievali. Loď bola veľmi malá a bez prístrešia, a preto tým väčšmi vystavená nebezpečenstvu. Vlny ju veľmi nadvihovali a znova zhadzovali ako do priepasti. Nebolo to bez nebezpečenstva a bez omrzenosti. Bezmesačná noc a blýskavica len zväčšovali nebezpečenstvo. Nazdávali sme sa, že už prikvačila smrť. Keď sa zablyšťala obloha, zdalo sa, že nás zavalia vlny ako hory, ale aj voda v lodi sa dala naberať a načierať do rúk. Celá tá noc bola nesmierne smutná. Bdel iba majiteľ lode pri kormidle a jeden z veslárov, ktorý odčerpával vodu špongiou. Ostatní veslári spali, lebo boli na to zvyknutí. Ctihodný Tobiáš Masník sedel. My ostatní sme si políhali a niekedy sme trošku odvrátili oči a pozornosť, akoby sme si tak chceli uľahčiť osud.

//Majiteľ lode sa usilovne plavil ďalej aj v noci. Keď sme prechádzali popri Gaete, začalo svitať. Nastalo jasné ráno a videli sme veľké množstvo delfínov. V Gaete je mocná posádka a dáva sa tam clo. Preto nás vypočúvali.//

Bola to nebezpečná plavba. Keď ani majiteľ lode nedúfal, že bude môcť ľahko priplávať k pobrežiu, zahnalo nás napokon 27. augusta k nejakému opustenému ostrovu^[182] ležiacemu oproti Gaete. Na návrší ostrova boli rozvaliny budov. Pre rybárov a pocestných urobili dolu zo skaly, ale z poddajnejšej, prístav, kde mohli lode stáť chránené pred vlnami. Hneď pri vode bolo okolo päťdesiat komôr vydlabaných v dlhom rade ako domy. Stadiaľ viedla na vyvýšeninu cesta vyrúbaná cez skalu. Tu uprostred pahorku stála maličká kaplnka, aj tá pustá, bez dverí, bez lavíc — ibaže na oltárnom mieste mala obraz zarasteného, trojzubcom vystrojeného Neptúna (hádam namiesto sv. Mikuláša), ktorý bol pribitý na múr klincami. Hneď sa k nej hnali, rozložili oheň a potom jeden z veslárov bežal, naplnil pohár olejom a zažal. Ostatní sa pridali, aby preukázali obrazu úctu. Ó temnota! Ó zaslepenosť! Tam sme odpočívali celý deň, a pretože sme nemali poživeň, ustavične sme prosili majiteľa lode, aby zdvihol kotvu. Ale ten sa vyhováral na nepriaznivý vietor a na strach z lúpežníkov, ktorí boli blízko ostrova. Napokon nám poskytol chlieb a víno, ale boli sme nútení drahšie zaplatiť.

Keď sme tam trčali medzi nádejou a strachom, hľa, okolo piatej hodiny v podvečer mierili po mori k tomu ostrovu dve lode! Majiteľ lode a veslári sa naľakali, my takisto. Veslári lodí totiž ustavične mierili k ostrovu a budili v nás podozrenie, že sú alebo strážcovia mora z Gaety (je to španielska pevnosť), alebo sú z ostrova Procidy //(od ktorej sme vyplávali minulej noci)// a prenasledujú majiteľa lode, lebo //nepochybne// odišiel bez zaplatenia cla, alebo sú morskí lúpežníci čiže piráti. Ôsmi z našich veslárov hneď bežia po zbrane. Niektorí totiž mali muškety. Patrón lode nabije väčšie delo. Jeden veslár vystúpi na pahorok a spýta sa na príčinu príchodu. Zakričia, že sú z Neapola. Ich lode však ďalej mieria k nám. Viacerí //ozbrojení// veslári hneď vystúpia na pahorok, aby ich pozorovali, ale nám nedovolili, žeby nás nezbadali. Keď tamtí uvidia zbrane, začnú kričať, že sa vôbec netreba báť. Horko-ťažko si vzájomne uverili. My sme sa pritom strachovali, lebo v Gaete aj tých, čo uviedli riadny dôvod svojej cesty, Španieli násilím donútili k vojenskej službe. Páni a majitelia lodí sa napokon predsa dohovoria.

Večer z toho miesta odídeme a obídeme ostrov. A tam už neskoro v noci ostaneme na pokoji medzi rozorvanými skalami, ktoré sa vyvrátili ako veľké zámky. Zapália lampáše a pripravia zbrane. Na predošlom mieste sa báli ostať, lebo bolo priaznivejšie pre lúpežné prepadnutie. //Všetky tri lode stoja na tom istom mieste.//

Dňa 28. augusta //pred svitaním// tamtí išli tam, skadiaľ prišli, ale my //sme odplávali// smerom na Rím. Plavíme sa však za nepriaznivého vetra. Vlny nami hrozne zmietajú. Okolo desiatej hodiny predpoludním stretneme neďaleko pobrežia dve neveľké lode (tartany). Plávajú oproti nám. Mysleli sme si, že sú zaiste francúzske, lebo vtedy sa slobodne potĺkali po //Tyrrhenskom// mori. Začneme sa pretekať — oni pomocou plachát a my vesiel. Naši veslári sa boja, a preto sa veľmi namáhajú a usilujú doraziť k pobrežiu. Tamtí sa nazdávajú, že sme piráti, ktorí vynakladajú takú námahu, aby dolapili cestovateľov. Keď sme od seba vzdialení na dva výstrely, spustia svoje plachty a dajú znamenie, že sa vzdávajú a chcú mier. My medzitým pokračujeme v plavbe, a to, že sa vzdali, nás nemenej vzpruží, ako ich to, že sme sa odvrátili.

Napokon prídeme v podvečer do Arida v Rímskom kráľovstve a po predložení zdravotných listín //domácemu pánovi// prenocujeme v nejakom zámku, ktorý bol postavený v mori pri pobreží. Majiteľ lode nás chcel odviezť až do Nettuna, ktoré bolo odtiaľto vzdialené šesť italských míľ. More nás však už omrzelo, a preto sme aj s ostatnými zaplatili majiteľovi lode. A keď sme tam prenocovali, nasledujúceho dňa sme prišli do Nettuna.

Z tohto zámku teda sme sa konečne 29. augusta ráno dostali do Nettuna. Išli sme popri mori po piesku, ktorý takmer tri míle pokrývali citróny a pomaranče. Na piesok ich hádam vyhodili vlny a príliv po stroskotaní lode. Ctihodný Tobiáš Masník našiel v piesku blízko Nettuna rímsky júlsky denár,^[183] ktorý mal hodnotu desiatich grajciarov. Keď sme sa v Nettune naraňajkovali, šli sme smerom na Monte Albano. Dostali sme sa tam večer. Toho dňa sme od mora prešli tridsať italských míľ. V Monte Albane mali pekári //známych// krajanov, a preto sme tu nielenže prenocovali, ale nasledujúceho dňa sme sa aj zabavili do druhej či tretej hodiny popoludní. A hoci Monte Albano je vzdialené od Ríma iba dvanásť italských míľ, predsa sme 30. augusta prenocovali v krčme //U troch šenkov//, ktorá je vzdialená pol cesty od Ríma — šesť míľ a stojí pri pilieroch vodovodu. Vybrali sme sa na cestu totiž trochu neskoršie, ale aj jeden z pekárov bol chorý a nevládal kráčať zároveň s nami.