ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mestečko Lindau^[258] leží ako ostrov v Bodamskom jazere a s pevninou je spojené akoby len mostom. Náš sprievodca vysvetlil pri bráne, že sme boli v St. Gallene a stadiaľ prichádzame sem s odporúčaním, lebo chceme predovšetkým prijať velebnú sviatosť. Keď sme ukázali list //pre tamojšiu mestskú radu// — pre radného pána, hneď nás vpustili dnu.

Ubytovali sme sa v krčme U bieleho orla. //Radný pán tam toho dňa nebol.// Navštívili sme pána Füsseneggera a dostali sme dvadsať grajciarov. Potom sme mu vyjavili svoju túžbu prijať svätú večeru Pána. Prikázal nám, aby sme vyhľadali biskupa. Medzitým čo sme sa zdržiavali v krčme, nášho st. gallenského sprievodcu Jána Zellikoffera^[259] si dal zavolať pán Füssenegger a pán M. Suevus,^[260] ktorí sa ho na všetko vypytovali, kto sme a kam, ako ideme atď.

Keď sme nasledujúceho dňa doručili a odovzdali prostredníctvom pána M. Sueva radnému pánovi list poslaný zo St. Gallenu, prišiel ďalšieho dňa za nami hlavný pisár a pýtal sa, či okrem peňazí na cestu nepotrebujeme aj niečo iné. Žiadali sme sprievodcu na //ďalšiu// cestu, aby sme neprišli medzi nepriateľov. A tak nám //slávny// magistrát dal láskavo osem imperiálov a sľúbil, že vyplatí jedlo v krčme a koč až do Memmingenu. Namiesto koča sme si však pýtali kone, čo aj povolili, dokonca so sluhom riadneho posla. Medzitým upovedomíme pána hlavného pisára o tom, že sa chystáme prijať večeru Pána, a prosíme, aby sa cesta odložila na nasledujúci deň.

A tak sme dňa 26. októbra (to jest v sobotu pred dvadsiatou nedeľou Trojičnou) prijali z ruky ctihodného pána Haggera, lindauského biskupa, velebnú sviatosť večere Pána, ku ktorej sme pre nepriazeň čias nemali prístup takmer dva roky. Prislúžil nám ju však iba vo farskom chráme, aby sa o našej prítomnosti nedozvedeli mnísi (hoci je tu len kláštor mníšok) alebo nepriatelia, lebo dediny a mestá //v okolí// sú miešané a okrem toho tu vtedy bola //pápeženecká// vojenská posádka. Po prijatí sviatosti sme sa v hostinci najedli.

A keď sme dostali od radného pána peniaze na cestu a odporúčanie radnému pánovi v Memmingene, vysadli sme v ten istý deň na kone a posilnení duchovným cestovným sme s dobrým Bohom veselo odchádzali.

Keď sme dňa 27. októbra //(padol na dvadsiatu nedeľu Trojičnú)// jedli, //„hľa,“ — vraví Masník — „z neapolských šiat mi tajne vzali, ale nevrátili spony.“// Potom sme šli ďalej a za akýmsi mestečkom sme prišli k opustenému kostolu. Ležal blízko cesty na rovine a uprostred bol prepásaný železnou reťazou, na ktorej viseli veci patriace k vozom a k povozníctvu ako podkovy, klinčeky, záosky, lôniky, šíny^[261] atď. Keď sme sa pýtali, čo to znamená, sprievodca povedal, že je to //pápeženecký// kostol zasvätený všetkým svätým. Keď nejaký kočiš uviazol v blate, sľúbil, že ak z neho vyvedie záprah a voz, obetuje všetkým svätým reťaz a opáše ňou kostol, ba čo len má na voze zo železa, odovzdá na ich úžitok. Ako vytiahol voz, splnil sľub, stiahnuc z nôh koní aj podkovy. A to poverčivé uctievanie sa udržiava až do dnešných dní.

Dňa 28. októbra sme //konečne// prišli do Memmingenu. Obe vrchnosti — cirkevná i svetská — nás prijali ako anjelov. //Zakúsili sme veľkú láskavosť mestskej rady aj posväteného duchovného úradu.// Nielenže nám na príkaz magistrátu štedro poslúžili všetkým potrebným v hostinci, ale veru nasledujúceho dňa //pred odchodom// nás navštívil s dvoma ctihodnými duchovnými aj sám hlavný pisár Jakub Schütz. Počastovali nás skvelou hostinou, priateľsky sa s nami rozprávali od jedenástej hodiny až do šiestej hodiny večer a napokon nám poskytli pekný peniaz na cestu a rozlúčili sa s nami so slzami a bozkami. Keď sme sa vzpierali prijať takú úctu, podchvíľou vraveli: „Vy ste ozajstní doktori, magistri a profesori naši a našich.“ //Potom nás v mestskom koči zaviezli do Ulmu.//

Dňa 1. novembra sme odišli z Memmingenu a toho istého dňa sme prišli po moste postavenom nad Dunajom a bránou stojacou pri moste do Ulmu.^[262] Ubytovali sme sa v hostinci U slnka, ktorý je na ľavej strane. Vyhľadali sme láskavého, ušľachtilého a nesmierne učeného muža, pána doktora Eliáša Veiela, ktorému už o nás náležite podal správu pán Ján Fabricius z Benátok. Nielenže nás láskavo prijal, ale aj odporúčal duchovenstvu. Do sakristie hlavného chrámu sa zhromaždili a pozvali nás na rozhovor duchovní cirkvi a zhovárali sa s nami vyše dve hodiny o stave otčiny a iných veciach. Poverili ctihodného pána Hermanna, diakona u najsvätejšej Trojice, aby nás navštívil v krčme //U slnka. „Prostredníctvom pána doktora Jána Henrika Straussa, vyslaného do Viedne,“ — vraví Masník — „som poslal v deň Šimona Júdu^[263] svojej žene desať imperiálov, ktoré dostala až po roku.“//

V Ulme sme strávili tri dni. //Odišli sme stadiaľ 3. novembra.// Dostali sme peniaze na cestu a radný pán nás zaviezol v ľahkom krytom koči až do Nördlingenu, //kam sme prišli nasledujúceho dňa.//

Aj v Nördlingene sa k nám obe vrchnosti takisto správali. //V krčme sme bývali na verejné útraty a magistrát, ale aj ctihodný duchovný úrad nás obdaroval.// Zaopatrili nás opäť potrebnými vecami a odporúčali öttingenskému kniežaťu, od neho prefektovi v Gunzenhausene a od toho prefektovi vo Schwabachu.

//Z Nördlingenu sme odišli v daždivom počasí a 6. novembra sme prišli do Öttingenu. Neprítomnosť kniežaťa nám bola na škodu, lebo sme boli prijatí veľmi neočakávane.

Z Öttingenu sme sa 8. novembra viezli na voze a prišli sme do Gunzenhausenu.^[264] Je to starobylé mesto, ohradené múrom. Obteká či obmýva ho rieka, ktorá bola vtedy rozvodnená, a preto sme sa doň dostali dosť ťažko. Tam nás odporúčali dvom šľachticom, ale s malým výsledkom. Títo nám zasa dali odporúčanie radnému pánovi vo Schwabachu, ale s malým úžitkom.