ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho istého dňa sme z Bistrice prišli do akejsi maličkej dediny, kde sme sa mohli v noci veľmi ľahko vytratiť. Zaujali sme totiž lôžko pod oblokom, ktorý bol len ľahko privretý, ale vojaci to nezbadali. Vždy sa však našli príčiny, ktoré nás odvrátili od úmyslu a odďaľovali ho. Tak to hádam chcel Boh.

Dňa 1. apríla sme prišli napoludnie do Celja.^[83] Mesto vyniká zámkom a rovnako aj nejakým kolégiom^[84] na druhej strane vrchu. Obmýva ho rieka Savinja. Tu čakalo niekoľko kompánií z regimentu^[85], ku ktorému patrila aj naša //kompánia//. Stadiaľ sme prišli za tmy do najbližšej dediny. A tam povstali medzi niektorými väzňami škriepky.

Dňa 2. apríla nás veľmi durili, ba mnohých tĺkli a bili, až sme padali na zem. Kapitán to nielenže prikazoval, ale aj sám bakuľou bil a popchýnal koňa. Bolo to veru tak, ako sa ženie bitkou dobytok, keď sa zjaví a dobiedza nepriateľ.

Obedovali sme vo Vransku, kde som predal šaty. Keď sme išli stadiaľ, museli sme znášať ešte väčšie utrpenie. A ako sme sa v noci usilovali dostať sa do cieľa — do nejakej krčmy //v doline// a kapitán sa zo správy dozvedel, že iní vojaci v nej zaujali miesto, //a je to aj ďaleko//, v hlbokej noci nás prinútil vrátiť sa znova asi štvrť míle alebo viac cez dolinu. Tam tmavá noc opäť ponúkala vhodnú príležitosť, aby sme sa odlúčili, ale naopak zvíťazila rozvaha. //Ďalej nás ľudia len horko-ťažko vpustili dnu. Boli takmer ako bez duše, lebo tam práve mali rodičku, ktorá veľmi bedákala.//

Toho istého dňa sa kapitán priateľskejšie zhováral so Samuelom Nikletiom a prezradil, aké pohromy budú nasledovať v Terste. Medziiným povedal: „Tam šaty, brady, vlasy a ostatné vezme diabol!“ Boh uchovaj!

Dňa 3. apríla sme prišli k rieke Sáva, ktorá je menšia ako Dráva a Mura //a od mesta Ľubľany^[86] i od rieky takého istého mena je vzdialená štvrť míle//. A stadiaľto okolo tretej sme sa napokon dostali do Ľubľany. Je to utešené mesto, //lebo ho zo všetkých strán obklopuje rovina// a má úrodné polia. Zámok je na skalnatom, ale stromami vysadenom vŕšku, najmä z tej strany, kde sa vypína nad mestom. //Niektorí ľudia tu preukazovali žičlivosť opovrhovaným väzňom.// Tečie tam rieka, no akoby stála. Je splavná a veľmi súca potešiť človeka. Možno tam vidieť veľké množstvo kotiev a iného lodného náčinia. Mesto má mramorovú bránu, ale takú má aj oproti ležiaci kláštorný kostol, akoby bol jeho sokom. Oplývajú tam //výborným// vínom a chlebom.

Zaviedli nás na predmestie a nechali stáť na ulici, aby nás všetci vysmievali a hanobili. Štyria vojaci s vytasenými mečmi bránili ľuďom, aby k nám nemohli pristúpiť.

Za súmraku nás naložia na loď, aby nás odviezli s vojakmi proti prúdu. Medzitým prídu dvaja jezuiti a s hrmotom, krikom a nadávkami udrú na //úbohých// väzňov. Podľa zásluhy im však neodpovedali na také počínanie. Preto //takmer// škrípuc zubami a strašne sa vyhrážajúc odchádzajú, kým my sa plavíme preč.

Na skvele vystrojenú loď ozdobenú pozlátenou orlicou^[87] vystúpil medzitým podplukovník Ján Ferdinand,^[88] gróf z Ringsmaulu, ktorý neskôr zomrel v Capue. Na jeho počesť trúbili trubači. Keď šiel popri nás, zakričal po nemecky: „Das sind die halsstarrige Schelmen, welche besser wäre es, wenn man hätte lang schon aufgehenckt!“ („To sú tí tvrdohlaví ničomníci! Bolo by lepšie, keby ich už boli dávno obesili!“) Keď sa osviežil na rieke, vrátil sa do mesta. Nás však //štyria veslári// celú noc viezli štyri míle až do Vrhniky.

Dňa 4. apríla ráno sme sa najedli hore na poschodí. Keď sme sa z neho už-už chystali odísť, bez akejkoľvek príčiny spadol zo steny obraz Krista a rozbil sa. //„Hľa,“ — povedal pán Masník — „Kristus chce ísť s nami!“//

Stadiaľto vedie cesta pokrytá asi šesť míľ kameňmi. Tento kraj je totiž //celý// až k Terstu veľmi skalnatý a neúrodný, a tak sa oprávnene treba čudovať, z čoho tí bedári žijú.

Prešli sme vrch, kde sme jedli sneh. Pil ho aj jeden ubytovateľ. Tu sňali putá Jánovi Korodimu aj z druhej nohy. Potom sme prišli k rieke Planica, nad ktorou sa klenie dlhý most z kamenných kvádrov. Stadiaľ sme došli okolo tretej hodiny popoludní do akejsi dediny, ktorá sa volá Plana. //Vojaci sa v nej naobedovali.//

//„Našiel som“ — vraví Masník — „mešec s peniazmi, ktorý patril nejakému vojakovi, ale som ho odovzdal. Noc sme strávili v akejsi dedine, ktorá sa volá Podpeč. Sojka v nej bránil kapitána a poranil dedinčanov, ale aj kapitán bol poranený. Našiel som cisársky peniaz v hodnote deviatich grošov, ale vrátil som ho. Patril pánu Baltazárovi Nikletiovi.^[89] Mňa peniaze už celkom opustili.“//

Tu nám ukazovali vojenské šaty, ktoré niesli osly. Strašili nás nimi, že sa musíme dať naverbovať a slúžiť ako vojaci.

Dňa 5. apríla sme prišli po skalnatej a veľmi planej i vyprahnutej ceste do Nevljice. Je to mesto so starobylými budovami, ktoré sú zväčša rozborené a spustošené. Má len málo obyvateľov. Vypína sa nad ním zámok, ale aj ten je opustený, nepochybne pre nedostatok polí, záhrad a lúk, lebo na mnoho míľ nevidieť nič okrem kameňov.

Noc sme strávili v dedine, ktorá bola najbližšie k tomuto mestu. Tu k nám pristúpil feldvébel a prezradil nám úmysel kapitána, že chce urobiť prehliadku. Dal nám takú radu, že ak azda niekto ešte niečo má a chce si to zachrániť, aby mu to dal. Sľuboval na svoju česť, že po vykonanej prehliadke to zase vráti.