ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zaopatrení potrebnými vecami sme sa teda 25. septembra pohli z Bergama a pustili sme sa cez priesmyky Álp. Na cestu sme si kúpili predovšetkým syr, ktorý je vraj najlepší v celej Itálii //(„podľa mňa však“ — vraví Masník — „naozaj najlepší je v Capracotte“)// a cesnak //(je ho tam veľké množstvo)//, a to kvôli vode, ktorá je tu aj uprostred leta od snehov veľmi studená, a preto jej pitie bez jedenia cesnaku neslúži veľmi pocestným. //Hoci aj v Alpách sú krčmy, ale nie také hojné ako na rovine.//

Ctihodného pána Masníka boleli nohy a ich bolesť na dennom pochode zväčšovala najmä tvrdá a skalnatá cesta. //Ťažko sa mu šlo ďalej.// V Bergame si kúpil ružovú masť a po jej použití cítil, že zápal sa pomaly zmierňuje.

Naobedovali sme sa v Sedrine a šli sme až do Zogna, kde sme strávili noc. Bolesť nôh v noci poznove zosilnela.

Odišli sme stadiaľ 26. septembra. Potom sme šli okolo S. Pellegrina. Je to malé mestečko. Pri ceste má kaplnku s obrazom sv. Ignáca a s nápisom: Lux gentium (Svetlo národov).

//Potom sme prišli do S. Giovanni Bianca, kde sme strávili noc.// Dňa 27. //sme prišli// do Mezzolda, kde sme obedovali, ale trochu dlhšie: //lebo už sa blížila dvanásta hodina.//

Keď sme opustili Mezzoldo, začali sme //znenáhla toho istého dňa// stúpať do vrchov, najmä do Montagna S. Marco, ktoré má stúpanie sedem míľ, klesanie deväť. Stúpanie sa začína od Mezzolda a je tri míle, kým //strmina// či strmý vrch ako strecha stúpa ešte štyri míle. Pod týmto ostrým vrchom je pri ceste v obyčajnom múre obraz sv. Márie s nápisom: In media mortis etiamsi vagabor valle, nil timebo, nam tu, Domina, mihi eris ubique praesens. (Hoci budem blúdiť uprostred údolia smrti, nebudem sa vôbec báť, lebo ty, Pani, budeš vždy so mnou.) Ja som tam pripísal červenou hlinkou veľkými písmenami namiesto Domina (Pani): Domine Jesu (Pán Ježiš), a pripojil som svoje meno. Tak sme vystupovali po ceste plnej zákrut na končiar strmého vrchu. Hore sme natrafili na l’osteriu čiže krčmu, studenú, ale oplývajúcu vínom, ktoré sa sem nosí na osloch a koňoch.

Keď sme sa na vrcholci domnievali, že sa už dotýkame hlavami oblohy, hľadeli sme na ešte vyššie skaly, ktoré sa dvíhali do oblohy vysoko nad nami. Bolo to, ako keď niekto obdivuje na rovine veľmi vysoké vrchy. Keď sme už dúfali a želali si, aby sa Alpy skončili, videli sme pred sebou oveľa hroznejšie a vyššie skaly, akoby sa rodila jedna z druhej, všetky pokryté snehom, a nemohli sme dovidieť na koniec Álp. Karpatské vrchy v Uhorsku^[226] sú v porovnaní s Alpami v ľudských očiach iba prstom.

Keď sme sa zdržiavali v krčme v Montagna S. Marco, bol tam jeden prívetivý helvétsky sluha, ktorého sme sa spýtali na cestu. Ubezpečil nás, že do západu slnka sa ľahko dostaneme do Morbegna.

Pretože sme sa tam nevyznali, šli sme po dlhšej ceste. Nohy nám už ledva slúžili. Prešli sme sotva polovicu strmého vrchu, keď nás úbožiakov zastihla tma. K mestečku nám však ostávalo ešte šesť italských míľ, ale nebolo možné prejsť ani míľu nebezpečnej cesty. A tak sme podišli k nejakým chatrčkám, čo tam boli, prosili sme o dovolenie vojsť, ukazujúc peniaze, ale nevpustili nás dnu. Silná zima nás veľmi oslabila. Konečne sme takmer po poldruha hodine obmäkčili v niektorej z tých chatrčiek jedného mládenca, ktorému sme dali štrnásť benátskych soldov za poskytnutie ubytovania. Nevpustil nás však do izby k ohňu, ale nechal nás vonku na dvore, kým neskončil škriepku s nejakou ženou, hádam so svojou sestrou, ktorá sa zdráhala poskytnúť nám ubytovanie. Odopierala totiž vydať kľúč od senníka, akoby sa bol stratil. Mládenec však potom vylomil závoru, urobil miesto v sene a nechal nás tam takých od zimy ochabnutých prenocovať. Týmto //bezohľadným// a hrubým ľuďom sme tu museli zaplatiť aj za to, že nám dali vodu.

Vošli sme teda do toho senníka a oddali sme sa v ňom odpočinku, ale — ó, beda, akému nepokojnému a nebezpečnému! Keď totiž spánok začal zotavovať údy unavené od namáhavej a vyčerpávajúcej cesty a obnovovať stratenú silu, hľa, na senník vylezie s ďalším svojím druhom mládenec, ktorý mal hrvoľ, ľahnú si k nám, vyburcujú nás zo spánku a strašne nás vydesia! A veru kedykoľvek sa jeden alebo druhý z nás pohol a dotkol sa ich, lebo ležali veľmi blízko nás, hneď sa pajedili, mrmľali a často zvolali: „Oi, diabolo!“^[227] A tak vyhľadávali príležitosť, aby nás prepadli a ozbíjali. Celú noc sme nespali, lebo sme sa báli, že stroja našim životom úklady. Preto sme veľmi túžobne očakávali východ slnka a príchod ďalšieho dňa.

Keď dňa 28. nadišlo ráno, pobrali sme sa stadiaľ preč a predpoludním sme zostúpili do mestečka, ktoré sa volá Morbegno. Leží medzi Alpami, takže z oboch strán ho veľmi chránia prevysoké vrchy, ktoré sú zhora do polovice pokryté snehom. Dolu na dohodenie kameňa sú hneď znamenité vinohrady, ktoré sa rozkladajú až po úpätie a v údolí a rodia množstvo hrozna na výborné víno. Bolo pred sviatkom Michala.^[228] V údolí a v mestečku vládlo príjemné teplo, stromy a vinohrady núkali čudesné bohatstvo zrelých plodov, //hoci hore na vrchoch bolo množstvo snehu.// Mestečko obmýva rieka, ktorá sa volá Adda. Oplýva výbornými rybami a plavia sa po nej člny a lodičky až do jazera Como^[229] a Mezzola.

Postupovali sme popri rieke Adde. A pretože sme mali na papieri poznačené: Bocca Adda (ústie Addy) a Alla riva (popri brehu), spytovali sme sa ľudí, ktorých sme stretali, kde je Alla riva, mysliac si, že je to nejaká dedina. Ukázali nám, že musíme ísť popri rieke. Mali sme prejsť na pravú stranu rieky a zabočiť do vrchov popri jazere, ale pomýlili sme sa a šli sme až k pevnosti, ktorú už zaujala španielska posádka. Nepochybne by nás boli ostro vypočúvali, ale, hľa, Boh nám bol milostivý! Stretneme žobráka, vojaka raneného v boji, ktorý vedel rozprávať po italsky, nemecky a francúzsky. Ten nám ukáže a po nemecky opíše dĺžku cesty a varuje nás, aby sme sa vrátili. Aj sme to urobili. Preplavili sme sa cez rieku na loďke, ktorú viedlo na reťazi dievča, a dostali sme sa na správnu cestu.

Šli sme pozdĺž jazera Mezzola a až do konca po ťažkej, krivolakej a veľmi nebezpečnej ceste pod skalami, ktoré hrozili, že sa zrútia. A keďže sa zdvihla víchrica, dosť sme sa báli, lebo skaly vyčnievajúce nad hlavami sa často zrazu odtrhnú a strhávajú so sebou ohromné hŕby balvanov. Konečne sme vošli do krčmy, kde sme už našli prvého krčmára, ktorý vedel rozprávať po nemecky. Tu sme aj objavili prvú pec na ohrievanie a videli sme prvú strechu, lebo dosiaľ sa také niečo v Itálii nedalo uvidieť.