ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po prečítaní rozsudku vyneseného proti duchovným osobám, ktorých bolo okolo tristo, odsúdených duchovných a rektorov na príkaz kráľovského fiškusa uväznili v Prešporku, ale dôstojne: aby sa zdržiavali v hostincoch^[18] a medzi múrmi a nevychodili z mesta.

Po celý čas tohto väznenia, ktoré trvalo dva mesiace (od 4. apríla do 29 mája), spomínaní biskupi a ostatní nahovárali na podpísanie sčasti spoločne a sčasti oddelene tých, čo boli kedysi poprední — o ktorých sa im zdalo, že od nich závisia ostatní. A keď nič nedosiahli dohováraním, ustanovili prokurátora prešporskej komory, ktorý sa volal Perschitz. Ten nielenže v určité dni a hodiny povolával k sebe duchovných a nahováral ich na podpísanie, menil reverzy, ale keď odmietali, podchvíľou im dával na rozmyslenie a odpoveď ešte dva dni, jeden, dvanásť hodín atď., hoci ho o to nežiadali. Duchovní povedali, že zbytočne toľkokrát povoľuje čas na rozmyslenie, keďže sa raz rozhodli, že vôbec nechcú podpísať, nech by to bolo čokoľvek.

Napokon zavolajú k arcibiskupovi^[19] štyroch kazateľov^[20] reformovaného //čiže helvétskeho vyznania//: pápskeho, fiľakovského, veszprémskeho a levického. Keď títo odmietnu podpísať, pošlú ich k prezidentovi komory, neustadtskému biskupovi Leopoldovi Kollonichovi. V jeho paláci ich uvrhnú do pút, odvedú cez mesto na prešporský hrad a uväznia nepochybne na zastrašenie ostatných. O niekoľko dní k nim na hrad a do väzenia odvedú v železách spútaného krupinského Juraja Lániho,^[21][22] lebo urazil svojou rečou arcibiskupa.

Po uväznení piatich menovaných duchovných zavolajú rimavskosobotského reformovaného duchovného Štefana Harsányia do arcibiskupovho sídla, kde ho akýsi kanonik a šľachtic prísažne vyšetrujú vo dvoch veciach: Či vie, či tamtí štyria uväznení alebo iní, a ktoríže, sú príčinou, že kazatelia, //rektori// a ostatní nepristúpili na podpis? Priznal teda a odpovedal, že čo sa jeho týka, vie, prečo nechce a nemôže podpísať, ale čo sa týka ostatných, že nie je skúmateľom sŕdc, a preto nevie. V čase toho väznenia a pred odvedením z neho arcibiskup zvolá duchovných do svojho paláca. Keď duchovní prídu, privíta ich poznášanými klenotmi, zlatými a striebornými čašami naplnenými dobrým vínom. A hoci sa ich tam dostavilo iba zopár, aj tí odchádzali jeden po druhom, keď videli, že ich nezavolali kvôli ich veci. Keď nechceli piť, vraveli im, že nechcú piť víno, ale zakrátko budú piť morskú vodu.