ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie je veru možné všetko zaznamenať. Ľahko by totiž nestačil čas, papier a pamäť.

Okrem toho, že každý svojvoľne zaobchádzal s úbohými väzňami, nechýbali ani takí, čo ustavične a každú hodinu vymýšľali nové spôsoby trýznenia. Sužovali ich nemilosrdnejšie ako všetkých najzločinnejších väzňov. Ešte aj vojenskí väzni mali ľahší osud než oni.

Po prvé: Ostatných dedinských väzňov, zavretých pre rôzne zločiny, veľmi zriedkavo — len ak si to vyžadovala potreba — vodili do roboty; duchovných cirkví vždy. Po druhé: Tamtým nezabraňovali stýkať sa s priateľmi; duchovní to nemohli dosiahnuť ani slzami. Po tretie: Ak mali peniaze, slobodne si mohli kúpiť potrebné veci; duchovní však, //hoci aj mali peniaze,// nie — //ibaže tajne a na vlastnú škodu//. Po štvrté: Striedavo ich púšťali z pevnosti, aby si pýtali almužnu; duchovní sa v pevnosti vystavovali nebezpečenstvu pre podaný kúštik chleba. Po piate: Tamtých nenútili do kostola; duchovných, zbitých až do krvi, tam hnali.

//Oveľa viac by sa ešte dalo uviesť, ale ukáže to nasledujúce rozprávanie.

Keď už boli vo väzení, každý deň k nim pribehol jezuita^[27] a vymýšľal, ako ich trápiť, obťažovať a vysmievať, ba aj ako rozmiestňovať vojakov. A vedno s oficiermi ich navádzal na podpísanie, ale žalostné, lebo už žiadali len odpadlíctvo. Keď totiž chcel podpísať jeden helvétskeho vyznania a traja augsburského, jezuita povedal, že to nie je miesto podpisovania, ale obracania. Tak sa aj stalo. Dostali peniaze a takých prevrátených prepustili.//

Spútaných väzňov čoskoro odvádzali a odsudzovali na roboty, a to (s prepáčením) na ohavné: predovšetkým vyčistiť v pevnosti latríny, ktoré boli veľké a početné, lebo v pevnosti bolo ustavične okolo osemsto vojakov — okrem žien, detí a niekoľkých stovák stavebných robotníkov. Nečistotu vynášali na fúrikoch alebo na žrdiach do jám.

Bol tam aj rektor pápskej školy,^[28] kalika na ruku, a preto menej súci tlačiť fúriky. Tomu položili na plecia drevenú putňu (puteru) na vláčenie a naplnili ju //špinavými// výkalmi, aby ich odnášal. A tak si zväčša zašpinil nielen ruky, chrbát, ale aj hlavu.

Keď sa iný starec^[29] odvolával na slabosť (bol to sedemdesiatročný starec, ktorý mal vykĺbené a akoby zlomené ruky), jezuita povedal: trebárs by aj zomrel, že by vôbec nešetrili ani jeho mŕtvolu; že tými rukami, ktorými zneucťoval posvätné veci, musí čistiť latríny a podobne.

Keď vyčistili také miesta, nútili ich vyčistiť a vyvážať hnojiská v celej pevnosti. Urobiť to či ono neprideľovali väzňom len vojaci a oficieri, ale veru aj ženy a súložnice vojakov ich používali na vyčistenie týchto alebo iných vecí. Ak sa čo len najmenej vzpierali, privolali na seba ešte väčšiu ukrutnosť.

Niektorých napokon používali na kopanie základov múrov, iných zase určovali do sýpky, aby v obrovskom prachu každý deň cúdili a prehadzovali obilie. Jedni odvážali piesok, druhí roztĺkali kamenie. Kopali jamu pre nové väzenie. Čerpali zo studní vodu a roznášali ju sem-tam. V lete každý deň kropili zem pokrytú trávou a pripravenú na násypy, aby nevyschla. Často aj niekoľkokrát napĺňali a zarovnávali hrubším pieskom ulice, cesty a námestie, kde sa po dažďoch usadila voda. Niekedy boli vystavení veľkému nebezpečenstvu: posielali ich kopať priekopy, kde krátko predtým zasypalo niekoľkých dedinčanov. Miešali hlinu na nové budovy (volané paraky),^[30] a nenosili ju na pleciach, ale tlačili na fúrikoch po schodoch na druhé poschodie — s veľkou námahou a nebezpečenstvom v putách. V rozličnom čase nosili kamene tam, kde sa staval múr. Čistili zablatené cesty. A kde sa čo komu len zachcelo, hneď odvolali väzňov zo stálej roboty do ďalšej. Často ich robota nebola len neosožná, ale konala sa aj so škodou a stratou. To i ono však vymýšľali, aby ich väčšmi sužovali. A keď videli, že uväzneným kazateľom je niečo nemilé, najviac do toho ich nútili. Plukovníkov dvor sa celý posypal tri razy pieskom. Urobila sa hrádza. A voda, ktorá predtým odtekala, odvádzala sa do príbytkov. Aby vraj museli s potešením kráčať do kostola, prinútili ich vysypať pieskom cesty od príbytkov a domov oficierov, lebo inak celé priestranstvo bolo porastené trávou. Ale sotva dakedy niekto po nich prešiel. Takisto nasypali piesok okolo kostola, fary a školy, kde bolo všetko hojne porastené trávou. Robili to preto — nakoľko sa len dalo, aby sme pracovali okolo fary alebo v dohľade, žeby sme nemali príležitosť rozprávať sa alebo odpočívať.

Do roboty ich vodili zavčas rána a zamestnávali do neskorého večera, pričom ich ustavične vartovali vojaci, ktorí ich nútili do roboty a často bili. Nebrali celkom nijaký ohľad na počasie. Kým totiž ostatní robotníci v daždivom počasí odpočívali (v lete sa prenajíma veľa robotníkov, lebo pevnosť sa ustavične stavia), úbohých kazateľov nútili pracovať. Nešetrili vôbec ani sviatočné dni, ba keď sa v nedeľu stavali múry, neraz vodili do roboty aj kazateľov. A aby sa prešibaný správca^[31] tešil z vinohradu, v deviatu nedeľu pred Veľkou nocou ešte za brieždenia na potupu vyhnal do roboty duchovných s lopatami, rýľmi, motykami, až ich potom zahnali do kostola.

A hoci v lete neobyčajne trápili väznených duchovných, lebo ich zahnali na miesta, kde nebol tieň, predsa oveľa silnejšie ich sužovali v zime chladom. Vravievali: „Pretože letný vzduch nemohol spôsobiť obrátenie, musí teda chladný a zimný rozohriať vaše chladné srdce!“ Preto ich nútili pracovať v najtuhšej zime, až v takej, že oči mohli ledva vidieť, lebo na vlasoch a bradách sa tvorila osuheľ a dych sa zrážal na ľad.

Horlivo sa striehlo na to, aby sa neohrievali v domoch a nerozložili si ani oheň. Keď piesok pokryli hojné snehy alebo pomiešaný s vodou stuhol, hľadal a vykopával sa veľmi namáhavo. A keďže sa fúriky nemohli v snehu pohybovať, takmer každý deň bolo treba najprv očistiť ulice, ťahajúce sa po celej pevnosti, aby sa mohol dovážať piesok. A hoci by sa bol mohol piesok kopať v tej istej časti pevnosti, kde sa ním museli vysýpať priestory (koldokola boli totiž násypy, z ktorých sa bral piesok), predsa rektor tamojšej školy, ktorému boli teraz zverení, aby ich znevažoval, rozkázal, že sa musí voziť z jednej strany na druhú cez celú pevnosť. Keď sa zdráhali, zaobchádzal s nimi, ako sa mu páčilo. Ba keď ochabla zima, určil na robotu miesto, kde bolo najväčšie blato alebo voda. A ta museli voziť piesok.

Celý december robota poľavila, a to, ako sa verejne rozchýrilo, na zákrok švédskeho vyslanca^[32] a iných. Ale potom tam prišiel v tretí vianočný sviatok prezident komory Kollonich a prostredníctvom jezuitov prisľúbil väzňom prepustenie, no za tvrdých podmienok. Keď tí nesľúbili, že podpíšu, ale veľmi pokorne prosili o prepustenie bez podpísania, hneď po jeho odchode ich zverili leopoldovskému rektorovi, chromému, bezbožnému človeku a bývalému vojakovi, aby pomocou vojakov trápil a trýznil úbohých kazateľov, akýmkoľvek spôsobom len chcel. A to aj robil. Bez nejakého ohľadu na starobu alebo chorobu všetkých hnal do roboty a do kostola, pričom ich bil často až do krvi. Oficieri a ostatní, čo páchali všelijaké ukrutnosti, boli ochotní bez váhania ich obhajovať tým, že plnia jeho príkazy. Pravda, všetci hneď vedeli, že bol iba nástrojom svojho jezuitu. Čokoľvek totiž tento chcel, vykonal jeho prostredníctvom a on zase prostredníctvom vojakov.

Ako na začiatku, tak aj po celý čas sa vravelo, že na príkaz komory sa musia väzni uspokojiť iba s chlebom a vodou. Preto každému dávali na dva dni jeden bochník vojenského chleba (komisného chleba), v ktorom bolo niekedy plno myšacincov, múch a červíkov a obyčajne bol plesnivý, vysušený, tvrdý a podobne. A veru aj bez takého sme sa museli obísť — neviem pre aké tajné príčiny — niekedy až štyri dni. Keby aj bol býval niekedy mäkší, jednako v zime, keď všetko zamŕzalo, len čo sa vytiahol, stvrdol ako kameň a nedal sa rozkúskovať ani zubmi ani nožom. A keď nemali prístup k ohňu, museli veľa dní stráviť o hlade.

Keby veru niekto aj mal peniaze, nebolo možné si zadovážiť mäkší chlieb, lebo vojaci by mu ho boli hneď vzali so zvolením oficierov. Sám plukovník totiž raz prišiel na miesto, kde pracovali, rozhrnul šaty, našiel biely chlieb a dal ho s hrozbami zožrať vojakovi. Niektorí si za peniaze získali priazeň vojakov, aby im tajne zaopatrili poživeň. Ale to veru nielenže veľa stálo, lebo dostali sotva polovičku, ale často im z toho vznikla i škoda. Keď sa to totiž oficieri dozvedeli, hneď urobili prehliadku a vzali im peniaze. Niektorí vojaci si peniaze zadržali a hovorili, že sa neodvažujú urobiť niečo proti zákazu, alebo vraveli, že ich veru stratili. A zastierali krádež ľsťou, akou sa len dalo a zachcelo. V decembri však mali povolené aj kupovať a piecť mäso, hoci nie vždy. Ale to sa veru dialo s veľkými útrapami, lebo vojaci naň hneď nasypali popol alebo pušný prach alebo (s odpustením) výkaly alebo vši.

Toho času sa rozchýrilo, že je dovolené priniesť väzňom potrebné veci. Preto mnohí, čo bývali na okolí a ľutovali ich, prinášali nejakú poživeň. Pretože to však bolo dovolené iba s vedomím plukovníka, jezuitu a rektora, z vecí prinesených k rektorovi sa odnieslo k väzňom veľmi málo. Dokonca plukovník, keď bol namrzený hoci aj pre malichernú príčinu, rozkázal rozdeliť veci, ktoré priniesli pre uväznených duchovných, medzi ostatných uväznených zločincov.

Oveľa nemilosrdnejšie a neúprosnejšie to bolo najmä v budúcnosti. Ak totiž niekto z robotníkov alebo z chodcov podal väzňom čo len omrvinku chleba, neurobil to beztrestne, čo sa tak napokon končilo už aj predtým.

Raz v októbri šiel okolo dedinčan a bez prosenia, no zo súcitu nechal spadnúť na zem niekoľko cibúľ, domnievajúc sa, že to nikto nezbadá, najmä keď vartujúci vojak bol odvrátený. Jezuita z fary zbadal, že cibule spadli a že ich zdvihol väznený rektor. Hneď to oznámil feldvéblovi^[33] a prikázal všetkých potrestať. Preto vojaci zbili aj biedneho dedinčana, najatého ako robotníka, aj väzneného robotníka rektora. Vojak sa dostal do väzenia.

Podobne aj nejaká žena, ktorá chcela kúpiť otruby, priniesla jeden chlieb a kúsok bravčového mäsa. A keď išla okolo, takisto ich nechala spadnúť do snehu a povedala akémusi väzňovi, ktorého stretla, aby si to zdvihol s vďačným srdcom. A chcejúc odísť, ponáhľala sa k bráne. Ale chlapci, čo boli na to neraz určení, oznámia vec rektorovi, a ten potom nedovolí, aby ženu pustili cez bránu. Žena padne na kolená, ale ani slzami nedosiahne od rektora a jezuitu odpustenie za dobrý skutok. Keď ju vyšetrovali, čo to ponúkla (zo žaloby chlapcov to ešte nemohli vedieť), všetko prezradila. Hneď zavolali drába,^[34] ktorý ju zavrel do huslí^[35] a dve hodiny vodil niekoľko ráz po všetkých uliciach pevnosti, pričom mala ruky vystreté v tom obojku a holé v najväčšej zime, lebo to bolo vo februári. Napokon musela vyplatiť drába, ktorý má právo na šaty osoby, čo bola zavretá. Ale tá dobrá, biedna a jednoduchá žena znášala veru tie útrapy s takou statočnosťou, že povzbudzovala k trpezlivosti ešte aj väzňov, ku ktorým ju zaviedli na väčšiu potupu.

Veľmi prísne sa zabraňovali a zakazovali rozhovory so všetkými robotníkmi alebo vojakmi, a najmä s priateľmi, ak niektorým povolili návštevy. A hoci predstierali dôvody: aby väzni azda nechystali nejakú zradu, predsa chceli pod touto zámienkou zamedziť všetky skutky milosrdenstva a dohnať väzňov mimoriadnymi útrapami k odpadlíctvu.

Manželkám ktorýchsi kalvínov a niektorým ochrancom raz povolili návštevu. Ale keď zavolali väzňov do fary, veľmi málo im dovolili rozprávať sa — a jezuita pritom načúval.

Keď raz odohnali niekoľkokrát od brány priateľov alebo synov, tí sa zamiešali medzi ostatných ľudí ako cudzie osoby a pod inou zámienkou, aby aspoň zďaleka mohli vidieť svojich otcov pri ich zhubnej robote. Prišla tam aj akási manželka, ktorú priviedol manželský súcit, oblečená ako dedinčanka, ale nemohla sa zhovárať s manželom. V takejto tvŕdzi boli mnohí polonahí, lebo si v ustavičnej práci zodrali šaty. Usilovali sa čo i tajne podať správu domácim o svojej núdzi, aby im nejako poslali to i ono.

Ktosi helvétskeho vyznania sa pokúsil napísať list manželke, ktorá sa už niekoľko dní zdržiavala v meste, čo bolo blízko pevnosti, aby jej dal správu, aké potrebné veci a prostriedky mu má tajne poslať, a to poživeň a šatstvo. Uvidel to však vojak a oznámil to veliteľovi varty. Na rozkaz plukovníka ho potom dvaja zástavníci, jeden kaprál^[36] a dvaja vojaci bili bakuľami od hlavy po päty, až ich bitka celkom unavila, kým sa nezdalo, že si to už odpykal a dokiaľ nevyzradil, kto mu zaobstaral atrament, brko a papier. Ale dievča, čo mu ich zaobstaralo, zavčasu ušlo rukám vyšetrovateľov. Keď ho tak zbili a od ostatných odlúčili, len horko-ťažko sa mu prinavrátilo zdravie. Hneď toho istého dňa sa však konala na plukovníkovom dvore s veľkými vyhrážkami a prejavmi nevôle prehliadka. A čo len aký papier alebo knihu našli, všetko pobrali. A keby plukovníkova manželka nebola zabránila svojím príhovorom, boli by zbili mnohých, ktorých už zrazili, alebo všetkých, ktorých do jedného chceli zraziť na zem.

Dosiaľ najväčšia surovosť postihla magistra Tomáša Stellera,^[37] keď zachytili list od jeho priateľa, ktorý písal, že mu posiela žiadanú košeľu a niečo peňazí, a pretože čaká nového hosťa (to jest nového potomka od ťarchavej ženy), modlí sa, aby on — spomenutý pán magister Steller — bol prepustený na slobodu a podelil sa s ním o radosť. Trýznitelia z toho vyvodzovali, že písal vzbúrencom, a preto jeho priateľ očakáva vzbúrencov a želá mu oslobodenie. Siedmi vojaci ho bili na plukovníkovom dvore, pričom tri razy odpočívali. Plukovník mu dupal a skákal po hlave a po tvári. Šaty, ktoré mal oblečené, sa od úderov bakúľ dodriapali a dotrhali až na franforce. Celé telo mal poodierané a doráňané. Zanechali ho ako mŕtveho, ale predsa prišiel k sebe. Odlúčili ho od ostatných, odovzdali varte, ale na údiv všetkých sa uzdravil bez akéhokoľvek ránhojičského liečenia, ktoré odmietal. So zápalom ich prinucovali na svoje obrady.

Od prvej chvíle uväznenia ich vo všetky sviatočné i nedeľné dni horlivo a usilovne nútili do kostola. Niekedy ich aj odvolali z roboty, na ktorú ich odviedli. A keď nechceli ísť dobrovoľne, veru ich štuchali a bili mušketami^[38] po bokoch, bakuľami po hlavách a po ostatných údoch. Ako ich nahnali do predsiene kostola, väzni neraz strašne kričali a hlasne protestovali proti násiliu. Keďže si nechceli na omši kľaknúť, zvalili ich na zem. Iných stiahli za vlasy a za brady a zrazili na zem. Bili ich v kostole, a to v prítomnosti ľudí. Jezuitská ukrutnosť a vojenská bezbožnosť nebrala nijaký ohľad na dôstojnosť miesta. Rečnenie na kazateľnici nebolo ničím iným, iba tupením Luthera a Kalvína, takže Mikulášovi Kelliovi sa nezdalo veľa zmieniť sa o nich v jednej kázni osemdesiat ráz, kým druhý jezuita,^[39] prior^[40] bol v tom skromnejší.

Keď na sviatok Ignáca odmietali ísť z roboty do kostola, všetkých ich bili, pričom sa zbehlo veľa ľudí. Mnohých šedivých starcov vliekli vojaci za brady až k dverám kostola, iných až k oltáru, pričom jezuiti pomáhali a zväčšovali ich utrpenie.

Keď mali ísť so svojou prevelebnou sviatosťou k chorým (nosievali ju totiž pod baldachýnom, pred ktorým niesli lampy), alebo väzňov chystajúcich sa pracovať už predtým odviedli na miesto, kadiaľ mali ísť, alebo odviedli úmyselne odďaľujúcich odchod v ústrety obetníkovi a nútili ich bitkou pokľaknúť. Keďže si odmietali kľaknúť, neraz ich zbili až do krvi.

Svedkom toho u Boha je Gregor Illyés. (Keď nás viedli na galeje, zomrel na ceste od bitky.) Krátko predtým, ako nás odviedli, si nechcel kľaknúť v robote, keď tadiaľ prechádzal jezuita, a preto ho rektor tak poranil, že prelial hojnú krv.

Často ich trápili a dráždili potupnými, pichľavými a zlými slovami a očakávali, že niekto z netrpezlivosti povie niečo proti ich viere, proti sviatosti alebo proti cisárovi či oficierom, aby tak mali lepšiu príčinu vyvŕšiť sa. Toho sa však väzni najviac vystríhali.

A aby nemali nedostatok nepríjemnosti ani v kostole, v najväčšej zime ich tam predčasne zatvárali a držali bez sedenia niekedy dve i tri hodiny, kým ostatní ľudia vychádzali a vchádzali. Chlapci, ktorých na to nepochybne nahovorili, často sa väzňom nielenže vysmievali, ale ich aj kropili v kostole svätenou vodou.

Keď na sviatok Troch kráľov^[41] navštívil jezuita ostatné domy, vošiel aj do väzenia a po odbavení svojich obradov pripojil modlitbu za obrátenie a osvietenie väzňov a takisto ich pokropil svätenou vodou.

Väzenie (Stockhaus) nebolo len tesné, ale z každej stránky aj nepríjemné. V jednej miestnosti, ktorá merala zo všetkých strán sotva osem krokov, bolo zavretých zo tridsať osôb. Ledva stačila na státie alebo sedenie, tobôž na ležanie. Celú zimu nemala pec. Do väzenia pršalo aj zhora, lebo vojaci na jednej strane poškodili strechu. Preto mnohí väzni, premočení od dažďa, len tak-tak nezhnili zaživa v šatách. A keby sa v noci neboli dáko zohrievali vzájomným dychom, horko-ťažko by boli veru vydržali.

Väzenie susedilo s násypom, ale z jednej strany nebolo chránené. A pretože brvná stien veľmi nepriliehali, bolo celkom súce za útočište žiab, hadov a rozličného hmyzu. A čo zvláštnejšie, dych zohrievajúcich sa väzňov zapríčinil, že celú zimu bolo vo väzení počuť kvákanie žiab. Nestačili si očistiť od hmyzu — bĺch, vší a ploštíc — šaty a telo či už pre nedostatok času alebo pre množstvo špiny. A tak od ustavičného smradu a biedy oplývali kopou vší.

Prať šaty a bielizeň mali zakázané.

Akási žena s dcérou, ktoré kvôli nejakému vojakovi mali vo väzení manžela či otca, krajčíra, vzali bielizeň uväznených dedinčanov a manželovu, aby ju oprali. A medzi ňu zároveň zamiešali bielizeň uväznených kazateľov, žeby si mohli od nich za vypratie zarobiť dačo peňazí. O tej veci sa však dozvedel jezuita a plukovník. Matku a dcéru hneď zavrú do huslí a nechajú stáť od rána do večera na očiach ľudí pri väznených duchovných, ktorých vtedy náročky pošlú pracovať k bráne, kade prechádzajú ľudia. A pri nich stojí obecný sluha či dráb. Podobne žena, takisto pápeženka, manželka akéhosi vojaka, raz vzala zo súcitu čiernu vreckovku z rúk nejakého duchovného, ktorý o to nežiadal, a vyprala ju. Ženu prezradili a takisto ju dve hodiny vodili sem-tam po pevnosti s rukami vystretými a zavretými v obojku.^[42]

Väzenie sa večer zatváralo. A kým ostatným väzňom vojaci dovoľovali vychádzať von, duchovní to horko-ťažko dosiahli a vykúpili si mnohými prosbami, tabakom, peniazmi alebo inými vecami, o ktorých vedeli, že budú vojakom milé, a ktoré si na to //tajne// obstarali a opatrili. Preto obyčajne museli v noci (s odpustením) urobiť svoju potrebu vo väzení. A hoci výkaly vyhadzovali oblokom, len-len že sa vo väzení nezadusili od špiny a smradu. Áno, keď ich vo dne vypúšťali na takúto potrebu, boli nútení ísť spoločne a podľa príkazu strážcu bez akejkoľvek slušnosti vykonať potrebu a vrátiť sa. Vojak, ktorý šiel za nimi s vytaseným mečom, ich sprevádzal tu najohavnejšími slovami, tu urážkami, tu nemravným spevom.

Do väzenia, kde kazatelia ležali pokope v putách, veľa ráz hodili cez oblok rakety^[43] so zapáleným pušným prachom, a to častejšie vo dne, no niekedy aj uprostred noci. Oheň zapálený vo dne väzni aspoň ľahko zahasili. Keď sa však nebezpečenstvo a pohroma dostavili nečakane v noci, zmocnil sa ich obrovský strach a boli by si veľmi ľahko polámali nohy alebo by sa boli zadusili od smradu, keby ich Boh nebol býval ochraňoval a uchovával svojou mimoriadnou starostlivosťou.

Ak mohli vojaci ukradnúť väzňom niečo z vecí, ktoré im ostali — čiapky, peniaze, šaty, aj to slobodne urobili. A keď sa väzni na nich sťažovali oficierom, tí povedali: Keby im (uväzneným kazateľom) hoci aj hlavy odtrhli, vojaci sa pre to nesmú zbiť. Áno, za najlepších sa považovali a mimoriadnej priazni oficierov a jezuitov sa tešili tí vojaci, čo vedeli častovať úbohých väzňov najväčšími urážkami, bitkou a pohanou.

Nemohli veru nijako zmariť lásku manželiek alebo priateľov, aby po dedinských robotníkoch nejakým spôsobom neposlali neraz aj mnohým dačo peňazí. Ale ak sa nejakí vojaci, ktorých väzni podplatili peniazmi, zdali mäkšími a miernejšími a tajne donášali do väzenia nápoj alebo poživeň, odstránili ich z varty a nahradili inými.

A hoci si väzni zaobstarali hrnce a krčahy, aby si sami mohli doniesť do väzenia vodu cestou z roboty alebo vyjsť si po ňu so strážcom, veru ani to nebolo vždy dovolené. Niektorí vojaci totiž odopierali ísť s väzňami, iní ich sprevádzali veľkými kliatbami a zlorečeniami. A preto často trpeli smädom a nedostatkom vody.

Keď chceli odbavovať modlitby so spevom — so všeobecným súhlasom najprv augsburskí evanjelici, potom kalvíni —, zabraňovali im v tom zmäteným krikom a zákazom v mene plukovníka. A hoci im aj často zabraňovali a zakazovali, robili to neústupčivo ďalej. Keď do modlitieb zahrnuli šťastie najmilostivejšieho vládcu, vojaci a ostatní hovorievali, že cisár vôbec nepotrebuje taký psí brechot.

Ale ani vtedy nedovolil pôvodca dobra, Boh, aby sa potlačila jeho pravda alebo aby ich uväznenie neprinieslo zisk. Mnohých totiž — nielen tých, čo boli mimo väzenia — neobyčajne trápilo svedomie, ba aj uväznení zbehovia a zločinci, ktorých mali viesť na popravu, zúčastňovali sa na modlitbách kazateľov //augsburského vyznania//, utešovali sa Kristovým dobrodením, žiadali si útechu, poučenie a predčítavanie modlitieb od ctihodného Samuela Nikletia,^[44] dobre ovládajúceho nemecký jazyk. A tak návštevy jezuitov alebo celkom odmietali, alebo si ich vôbec nevážili. A koľkých len viedli na popravu, všetci odchádzali s nádejou, znamenite a bezpečne poučení vo viere. Mnohí aj z poslucháčov zvestovali svojim duchovným z rozličných krajov Uhorska, že vo väzení ich vyučujú i budujú cirkev i posilňujú poslucháčov väčšmi, ako keby doma kázali z kazateľnice.

O čom som sa zmienil na začiatku, to musím tu zopakovať: že je nemožné, ak vezmeš do úvahy či čas, či pamäť, či láskavosť poslucháča a čitateľa, aby sa mohli zaznačiť všetky utrpenia len takého jedného leopoldovského väzenia. A čo treba súdiť o ostatných? Počas ôsmich mesiacov vymysleli každý deň niečo, aby trápili úbohých väzňov. Vyrozprávať to by si žiadalo veľmi dlhý čas. Len jeden mesiac — deviaty — bol miernejší. Aj pamäť napokon ľahko slabne. Je ako žena, čo po pôrode zabúda na bolesti. Aj láskavosť čitateľa by sa ľahko znevážila, lebo — ako svedčí Cicero^[45] — starostlivosť o cudzie veci je ťažká. Jezuita mal veru všeobecne zlú povesť pre podobné ukrutné kúsky. Nechýbali však ani vojaci a oficieri, hoci nemnohí, čo ich ľutovali, alebo ktorým sa taká veľká a dlhotrvajúca ukrutnosť ošklivila. A tí veľa vravievali proti jezuitovi. Jezuita však chcel okrášliť tyranstvo akousi zdanlivou ľudskosťou a usiloval sa dosiahnuť, aby mohol uviesť protidôkaz proti obvineniam z takej veľkej ukrutnosti, predneseným pred Jeho Veličenstvom alebo komorou. Preto na konci väznenia tam vynútil od uväznených duchovných akési doznanie, že im preukazoval láskavosť. A stalo sa to takto:

Keď istý čas — ako som už spomenul — miernejšie zaobchádzali s väzňami a vpustili dnu niektorých ich priateľov, a tí doniesli dedinské šaty, poživeň a peniaze, všetko rozdeľoval vlastnými rukami jezuita, ktorý sa predtým dopúšťal najväčšieho tyranstva. Keď teda raz mali odviesť väzňov do roboty, zavolal si ich k sebe (ale prv dal vyniesť na dvor všetky nástroje, ktoré sa používali v robote: //množstvo fúrikov, ťažkých lopát, motýk a drúkov//) a žiadal doznanie najprv od kalvínov: aby dali potvrdenie a doznali podpisom, čo od neho prijali. Predstieral, že je to len z tých dôvodov, aby mohol spoľahlivo dokázať, že veci, ktoré im patria, vrátil. Ale veľmi mnohým zadržal veci až do toho času, vraviac, že im ich nemôže prideliť, ak nedoznajú, že ich prijali z jeho rúk.

Najprv privedú kalvínov, ktorí mu dajú svedectvo s doznaním, že prijali veci. Potom zavolajú väzňov augsburského vyznania, ktorí sa vzpierajú a celkom odmietajú to doznanie, vraviac, že ak žiada svedectvo o akejsi láskavosti, ktorú tamtí priznávajú, tak mu musia dať i o neláskavosti, ktorej sa dopúšťal. A keďže veru i lákal i hrozil ešte horšou ukrutnosťou, neuvažovali, z akých dôvodov to pýta, a dali mu doslova takéto doznanie:

Nos infra scripti fide nostra christiana sincera testamur, quod quandoque in captivitate nostra ex dispensatione reverendi patris domini Nicolai Kellio in summa necessitate accepimus vestes, quidam nostrum certos nummos et quidam etiam cibos. Cuius benevolentiam in aliis quoque experti propriorum nominum subscriptione recognoscimus contra detractores temerarios, si qui forte inventi fuerint.

In parochia Leopold. Anno 1675. 15. febr.

*

(My, nižepodpísaní, dosvedčujeme našou úprimnou kresťanskou vierou, že sme v našom väzení hocikedy prijali v najväčšej núdzi na príkaz dôstojného otca, pána Mikuláša Kellia šaty, niektorí z nás istý peňažný obnos a niektorí aj poživeň. Jeho láskavosť, ktorú sme zakúsili aj v inom, doznávame podpisom vlastných mien proti nerozvážnym osočovateľom, ak by sa dajakí našli.

Na fare v Leopoldove, dňa 15. februára roku 1675.)

A tak presvedčení, ba väčšmi, donútení duchovní augsburského vyznania, ktorí sa dlho vzpierali, podpísali toto doznanie po podpísaní a doznaní kalvínov (bolo ešte obšírnejšie a zmätenejšie), a to z týchto dôvodov:

Po prvé: Nielen medzi evanjelikmi, ale už aj medzi katolíkmi sa rozšíril všeobecný chýr o milostivom rozhodnutí o žiadostiach, ktoré podchvíľou podávali Jeho Veličenstvu priatelia a manželky, ale aj o nastávajúcom prepustení. Preto duchovní boli vo svojej evanjelickej prostodušnosti a úprimnosti ochotní radšej všetko odpustiť spomenutému jezuitovi a vo svojej šľachetnosti mlčať o ukrutnostiach, ktorých sa dopúšťal.

Po druhé: Vyhrážal sa oveľa väčšou ukrutnosťou a sužovaním ako dosiaľ, ak odoprú doznanie. A naopak, sľuboval miernosť a svoju priazeň, a to tým väčšiu (opakujem jeho slová), čím priaznivejšie a krajšie doznanie dajú a zmyjú z neho poškvrnu, ktorá je vypálená na jeho mene nielen v Uhorsku, ale aj v Nemecku: že páchal na väzňoch ukrutnosti.

Po tretie: Veci mnohých zadržal u seba a odoprel vrátiť, ak nedosvedčia podpísaním mena, že ich prijali z jeho rúk. Pretože potrebovali tie veci, boli nútení podpísať.

Po štvrté: Domnievali sa, že neurobia nič proti svedomiu, keď priznajú, že prijali také veci z jeho rúk. A keď nechceli pripojiť, že aj v inom zakúsili jeho láskavosť, pripojil to sám a prinútil podpísať.

Po piate: Nikdy netušili lesť, ktorú zamýšľal. Doznania, ktoré mu dali, uvádzal totiž ako protidôkaz proti všetkým obžalobám a žiadostiam, čo sa podávali o prepustenie väzňov.

A napokon už hneď nasledujúcu hodinu a dni trápil väzňov väčšmi, ako by sa bolo dalo očakávať. Nechal zavrieť do huslí aj ženu, ktorá priniesla väzňom chlieb. Taká veru bola láskavosť, súcit a šľachetnosť jezuitu! Keď jednou rukou predložil chlieb, druhou veru palicu dvíhal a bíjal. Ver skúsenému Róbertovi!^[46]

Jedným slovom: ani jeden zmysel nemohol byť čo len na chvíľku bez svojho utrpenia. Oči boli naplnené mrzkými, zlorečenými a božím prikázaním nedovolenými skutkami vojakov, takže sa často a hojnejšie zalievali slzami ako od ostatných telesných utrpení. Uši boli nútené počúvať neobyčajné hanobenia, ktoré bezbožne chrlili proti Bohu, proti náboženstvu, proti duchovnému úradu, proti každému pohybu, každému činu väznených duchovných. Nohy boli naplnené smradom. Chuť trýznil hlad. Hmat musel často hmatať.

Zastrašovania a ľstí bolo vyše hlavy. Podchvíľou totiž chystali to i ono, aby ich zastrašili. Tu sa stavali šibenice na vešanie, tu sa zhotovovali lode, na ktorých by sa väzni ľahšie dopravili na more. Nebolo veru nijakého dňa, ktorý by bol zbavený svojho súženia!

Usilovali sa najmä o to, aby úbohých väzňov donútili stroskotať vo viere. Preto im aj privádzali na oči akýchsi odpadlíkov, ktorí dostali po päťdesiat zlatých^[47] a viezli sa do svojich domov. Takýto príklad mal na nich zapôsobiť. Ale božia milosť ich na základe takého príkladu ešte väčšmi posilnila. Odpadlíci svoj čin dokonca preklínali a povzbudzovali väzňov k neochvejnosti, ako sa len dalo, aby to prítomní jezuiti nezbadali. Traja z nich aj dali leopoldovským väzňom po jednom zlatom zo zozbieraných peňazí.