ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prv než sme vošli do mesta, prešli sme cez predmestia, ktoré sú dosť dlhé. //Všade svietili svetlá zo zapáleného oleja, ktorého majú hojnosť.// Na predmestiach i v meste //v domoch, ale i// pred domami, na rohoch, v bránach, podjazdoch a uliciach horia pred obrazmi lampáše, ktoré poskytujú chodcom nadostač svetla.

Vojdeme do mesta a vezieme sa jednu hodinu rozličnými ulicami. Tu na akomsi námestí prikážu, aby voz zastal. Vezmeme si veci a zostúpime. Keď sa kočiš vráti, nasledujeme našich pánov. A keďže sme si vzájomne málo dôverovali, jeden ide pred nami, druhý kráča za nami, aby sme sa im azda nejako nevytratili, keď tam chodilo toľko ľudí a už bola takmer polnoc.

Napokon prídeme k domu pána Juraja Weltza.^[148] Keď zaklopeme, otvoria. Vystúpime hore na poschodie, kde pán dosiaľ bdel a čakal na náš príchod. Jedávajú totiž najneskoršie o desiatej hodine v noci.

Pán čoskoro vyjde celý natešený z blízkej izby. Pozdravíme ho. Podíde k nám, podá nám pravicu a osloví nás. „Neplačte!“ povie, lebo sme trpko plakali, oddávajúc sa nádeji aj strachu, akoby sme chceli dosiahnuť milosť. „Buďte dobrej mysli a rozvažujte, aký obdivuhodný je vo svojich skutkoch Boh!“

Potom prestrú stôl. Prisadneme si k nemu. Usadia nás vedľa spomínaného pána Juraja Weltza. Ďalšie miesta zaujmú naši sprievodcovia — jeho pán brat a Ján Baptista Schanternell. Čudujeme sa tomu, čo sa deje, ale nepovažujeme to za také významné, aby sme sa podľa toho mohli domnievať, že sme v tom postavení, v ktorom sme sa ocitli. Pán Juraj Weltz hromžil po latinsky, hoci zle, na pápežencov a najostrejšie na rímskeho pápeža. My si medzitým vzájomne šepkáme, aby sme nič nepovedali, len ak sa nás spýtajú, lebo nás istotne pokúšajú. Pán sa okrem toho vypytuje našich sprievodcov na cestu a na ostatné okolnosti. Všetko mu vyjavia — aj ťažkosti, ktoré s nami podstúpili, keď nás presviedčali, ba že ešte ani teraz nechceme veriť, že sme slobodní. Pán Juraj Weltz spolucíti s naším žiaľom, usmieva sa a veľmi vychvaľuje ako jasný dôkaz neochvejnosti a rozvahy naše správanie, ktoré už samotné mohlo odvrátiť ich srdcia od súcitu, //lebo sme im robili také ťažkosti a zväčšovali sme sebe aj im nebezpečenstvo, čo nás iste potom nemálo mrzelo.// Nato sa spýta, či už veríme, že sme slobodní. Odpovieme, že Boh pozná naše cesty. Potom nás utešuje, ako vie, a vstaneme od stola.

Po dokončení hostiny prikáže pán mládencovi Andrejovi, pisárovi, aby nás zaviedol do dolnej miestnosti a ukázal nám lôžko a dal potrebné veci. Zídeme teda so želaním šťastlivej noci.

Mládenec nás zavedie do izby, naozaj nie nehodnej kniežaťa, ba ešte nádhernejšej. Tu máme odpočívať. Keď vidíme, že všetko je pokryté hodvábom, vzácnymi látkami, ba aj lôžko je pozlátené, vystlané purpurom a batistom,^[149] prikryté drahocennou prikrývkou, steny, stoly, stoličky, zrkadlá a ostatné je okrášlené a preplnené skvostnými a zriedkavými predmetmi, všemožne sa zdráhame spať tam, najmä keď sme mali po dlhotrvajúcom väzení špinavé telá a nečisté šaty. Ale výhovorky neboli nič platné. Keď mládenec oznámil pánovi, že sa vzpierame, pán odkázal, že to tak musí byť. Ale ak si nebudeme chcieť do tých postelí ľahnúť, môže ich vymeniť, okrem nich má vraj ešte iné. Nechali tam otvorenú skrinku na knihy. Knihy boli rad-radom poukladané. Boli tu luteránske knihy proti pápežencom. Medzi nimi bola obdivuhodná najmä Dillingerova kniha v kvarte Anti-Christus (Kristov protivník),^[150] hrubá štyri palce.

Keď to vidíme, tu sa nás malomyseľných po prvý raz zmocnia nové myšlienky. A ako tak rozmýšľame o našom oslobodení, veríme, že snívame, a sme ako omráčení.

Len čo pisár odíde, rozprávame sa. A keď sme už presvedčení, že je to pravda, čo nám sľubovali, hojne od radosti plačeme a vzdávame vďaky Bohu. Nebolo by čudné, keby nás v takej neočakávanej premene mysle a osudu prekvapil spánok smrti. Mali sme spútaného ducha i vedomie, akoby sme boli v mdlobách unášaní kdesi mimo seba. Únava nás prehovárala, aby sme spali, nové veci, aby sme ich obdivovali. Knihy nás povzbudzovali, aby sme ich prezerali a čítali, také neočakávané šťastie, aby sme vzdávali vďaky.

Vzdávame teda Bohu vďaky akoby v snoch a zakončíme deň 15. júna (bola vtedy sobota pred prvou nedeľou Trojičnou). A zaspali sme v takých nádherných lôžkach.

Nasledujúceho dňa — v prvú nedeľu Trojičnú 16. júna — vstaneme ráno o šiestej hodine. Keď sa pomodlíme, veľmi dychtivo si prezeráme knihy, ktoré sme nesmeli otvoriť rok vo väzení.

Medzitým k nám príde o siedmej hodine pán Juraj Weltz, ktorý práve vstal z lôžka a upravil si hlavu. Aj nám priniesol hrebene, kefu, zrkadlo. Dal nám i uteráky a sľúbil aj ostatné potrebné veci. Potom začne rozprávať o božskej prozreteľnosti a milosrdenstve, ktoré sa prejavilo na nás. Nič milšie by sa mu vraj nemohlo prihodiť, len ak by mohol s božou pomocou //a radou// oslobodiť aj ostatných. Kedykoľvek sme mu ďakovali, vždy odpovedal, že nemáme vzdávať vďaky jemu, ale Bohu, lebo bol iba nástrojom Boha, ktorým on na nás ukázal svoju obdivuhodnú dobrotu. Napokon porozpráva o ostatných väzňoch, ku ktorým vraj poslal svojho sluhu so správou o našej prítomnosti zároveň aj s nápojmi. Nebýval totiž ďaleko //od prístavu//, kde boli galeje. Doložil i to, že ani Itali si nikdy nespomínajú, ba ani on nemôže uznať alebo nečinne čakať, aby takí vzdelaní muži boli odsúdení na galeje. „Nestalo sa to však,“ povedal, „bez privolenia Boha a Boh vás neposlal nadarmo do pápežskej moci, ale aby modloslužobníci vedeli a boli zahanbení, že aj luteráni trpia pre pravdu evanjelia.“

Keď pán odíde, okolo deviatej hodiny príde pán Daniel Weickmann^[151] z Ulmu. Blahoželá nám, až od radosti ledva môže vravieť. Keď si oddýchne, rozpráva o spôsobe nášho vyslobodenia: že bol sprostredkovateľom pána Juraja Weltza, v jeho mene vybavoval tú vec a putoval do Capuy pre potvrdenie splnomocnenia, čo prijali od Andreja Michaelisa (o čom pozri predtým), ba bol s pánmi v Teane, ale do //Capuy či// Capracotty sa nemohol dostať, lebo sa bál lúpežníkov, a preto mu je ľúto, že nemal šťastie ako pán a nepriviedol nás do Neapola.

Okolo jedenástej hodiny príde pán Ján Filip Weltz, ktorý nás priviedol, a spýta sa, či už veríme, že sme slobodní. A doloží: Či nám nepovedal pravdu? Tu odpovieme, že už veru vidíme, čo pre nás učinil Boh prostredníctvom jeho urodzenosti. Vzdávame vďaky jeho urodzenosti a so slzami v očiach prosíme za prepáčenie, že sme boli takí //zanovití a tvrdohlaví//. Bude nás to do smrti znepokojovať, že sme jeho urodzenosti zapríčinili takú mrzutosť a také nebezpečenstvá, lebo sa usiloval len o naše dobro. Pán však káže, aby sme boli dobrej mysli. Prisľúbil, že všetko rád prepáči, a zaviaže sa, že nám preukáže všetky dobrodenia.

Medzitým sa vráti z galejí pisár Andrej a odovzdá nám blahoželanie väzňov k oslobodeniu. A oznámi, že na obede bude prítomný mních a príde i nemecký kapitán. Kým budú obedovať hore na poschodí, my sa máme zdržiavať na našom poschodí. Podá sa nám tam obed, víno a všetko ostatné.

Okrem //dvoch// bratov, našich pánov, boli v tom dome pisár, sluha Tureček, kúpený za stodvadsať toliarov, a Španielka, stará, zošúverená žena. Všetci boli pripravení plniť príkazy pána. Sluhovia tam totiž boli takí naučení, že všetko robili podľa vôle pánov. Keby aj niečo zlé bolo alebo sa stalo v dome, nezradili by svojich pánov. A hoci ich zväčša nazývajú sluhami alebo otrokmi, sú takí statoční, že páni sa nerozpakujú nechať v otvorených izbách prstene a iné cenné veci, keď odchádzajú z domu.

Turek a starena nás znamenite všetkým obslúžia a veľmi sa radujú našej prítomnosti, považujúc nás alebo za sluhov alebo za niečo podobné. Prinesú najlepšie víno, chladené snehom. K rozmanitým pokrmom pridajú aj ovocie. Keď sa naobedujeme a poďakujeme, zaoberáme sa knihami.

Keďže by sme mohli ochorieť, tajne sa skrývajúc, ba často tam chodia nemeckí vojenskí oficieri, páni sa uznesú, že bude lepšie, aby sme sa načas zdržiavali v inom dome, kým vojaci neodídu do Messiny a my nebudeme môcť bezpečnejšie vychádzať. Radi súhlasíme, najmä keď sa dozvieme, že pri dome, ktorý nám určili, je utešená záhrada. Večer, ba neskoro v noci, prejdeme teda do domu pána Jakuba Reillarda,^[152] ktorého príbuzným bol náš sprievodca, pán Ján Baptista Schanternell, lebo sa v Augsburgu oženil s jeho sestrou. Aj on tu býval, a takisto i páni Baltazár Langenmantell^[153] z Augsburgu a Martin Philipperdus,^[154] Angličan, //ktorý brúsil drahé kamene//.

Keď tam prídeme, prijmú nás a zaobchádzajú s nami láskavo. Už bol totiž pripravený stôl na večeru. Ctihodný Tobiáš Masník si prisadne k domácemu pánovi, ja k nemu, ku mne Ján Baptista Schanternell. Potom si prisadne Baltazár Langenmantell, ďalej Martin Philipperdus a napokon //pánov// synček Jakubko. Pani, veľmi oddaná žena, zomrela predtým, ako sme prišli: pred dvoma mesiacmi. Keď sme jedli, domáci pán Jakub Reillard nás ohľaduplne poučil, aby sme jedli a pili trochu miernejšie, nie preto, že by nám závidel, ale aby náhla zmena potravy a nesmierna dychtivosť po jedle náhodou nezapríčinila chorobu, ba dokonca i smrť. Potom uviedol niekoľko cudzích i domácich príkladov, najmä o Nemcoch, ktorí tam prišli.

Po večeri nám poskytnú lôžka a všetko pohodlie, čo najlepšie a väčšmi, ako je nevyhnutné.

Hoci pán Jakub Reillard bol reformovaný, ba aj Martin Philipperdus, ktorý bol uňho na koste, predsa im vôbec nechýbala ušľachtilosť.

Nasledujúceho dňa — 17. júna — nás navštívia nemeckí kupci pán Daniel Weickmann z Ulmu a Viliam de Vandalle^[155] z Norimbergu, ktorí nám zasa blahoželajú a dlho sa s nami rozprávajú. V podvečer príde náš sprievodca pán Ján Filip Weltz a všelijako nás utešuje. Napíšeme väzňom pripútaným ku galejným trojvesliciam a sľúbime, že ich navštívime.

Dňa 20. júna náš pán domáci //Jakub Reillard// a Martin Philipperdus nás skoro ráno, keď ľudia ešte spia, zavedú na vrch, na ktorom sa ešte rozprestiera mesto. Pozreli sme si z neho územie Neapola.

//Pri tejto príležitosti niečo o Neapole.//^[156] Jeho nákres je asi takýto:

Na tomto meste treba obdivovať veľkoleposť, či už máš na mysli bohatstvo zeme, či už množstvo ľudí, či už stavbu budov alebo nádherné chrámy. Mohol by si ho prirovnať aj k Rímu, ak by si nerátal baziliku svätého Petra, obdivuhodné starobylé budovy a skvostné paláce kardinálov.

Neapol má podobu mesiaca a je dlhý dvanásť italských míľ. Nad mestom sa vypína zámok vytesaný z tvrdej skaly, naozaj obdivuhodný, najmä z veľmi hlbokej priekopy v pevnej skale. Z tohto zámku sa môže rozrúcať celé mesto, keby sa vzbúrilo, ale aj nepriateľským lodiam uzavrieť prístup a ľahko im zapríčiniť skazu. Neapol má aj ďalší zámok, ktorý sa volá Nový, hoci je najstarší. Obklopuje ho more. Je výborne opevnený, aby sa mohla potlačiť vzbura a zadržať nepriateľ na mori. Prístav má pevnosť. Je dômyselne vybudovaný na mori ako most v dĺžke dvesto alebo viac krokov. Má aj obrovský maják.

Vŕšok Posilipo — v gréčtine to značí „utíšenie zármutku“ — je veľmi pekný, celkom malebný so svojimi záhradami, vinohradmi, stromami, budovami. A celý je obdivuhodne prerúbaný priamym smerom do výšky dvoch veľkých meracích prútov a do takej šírky, že sa tam môžu obísť dva vozy. Cesta, po ktorej sa chodí, je riadne vydláždená kameňmi, ale posypaná pieskom. Od vchodu jaskyne až k jej východu vedie po chrbte vŕšku voľná hradská dlhá asi tisíc krokov. Takmer toľko krokov má cesta vytesaná na oboch stranách vŕšku, ale nad vŕškom je krytá. Uprostred jaskyne sa nachádza kaplnka ožiarená večným svetlom. Býva v nej pustovník.

Celkom pri vchode do vŕšku od mesta Neapola sú dve veľké mramorové tabule. Na jednej sa opisujú vlastnosti dvanástich obdivuhodných pozzuolských žriediel. Ich obdivuhodné prednosti mám opísané v inej knižočke. Druhá vyzýva pocestného, aby si pozrel túto cestu, ale aj hrob Vergilia. Jeho epitaf je uvedený na tej istej tabuli. Hrob básnika Vergilia sa nachádza pri druhom míľniku: pri otvore jaskyne či cesty vydlabanej cez návršie. Preto ľud pripisuje Vergiliovi, že vysekal tie skaly, akoby ich bol vyhĺbil čarami za dvadsaťštyri hodín. Bezpečne však na nich vidieť stopy zručnej práce.

//Okolo cesty sú rozmiestnené kamene ako malé sochy. Kamene slúžia na meranie krokov. Každý kameň predstavuje vzdialenosť tisíc krokov a je na ňom číslo označujúce počet míľ od mesta.//

Na tej istej pozzuolskej ceste leží na pravej strane jazero, ktoré nemá ryby a zverinu, ale oplýva žabami, hadmi a lastovičkami.

Na brehu jazera je na ľavej strane parný kúpeľ sv. Germana. Má oddelené miestnosti, v ktorých sa zachycujú veľmi horúce sírne výpary. A keď do nich vstúpia nahí ľudia, potia sa ako v kúpeľoch.

Na pravej strane je Grotta de li cani čiže skalná dutina podobná murovanému alebo tehlovému komínu, ale nerozprestiera sa do šírky, ani nie je veľmi hlboká — okolo šesť krokov. Obsahuje veľmi škodlivé výpary. Ak pes alebo mačka atď. prekročia hoci len o jeden palec znak, ktorý je položený uprostred, hneď klesnú a zdochnú. Ak sa však hneď, ako klesajú v triaške, hodia do susedného jazera, môžu prísť k sebe a uzdravia sa. To isté sa stane aj ľuďom, čo svojou smrťou dokázal akýsi španielsky žoldnier, ktorý tam vstúpil.

Toto všetko sme videli dňa 23. júna (bola druhá nedeľa Trojičná). Vzal nás so sebou Baltazár Langenmantell.

Keď sme sa vracali, stretávali sme sa s nemeckými vojakmi, čo bolo dosť nebezpečné.

Nachádza sa tam veľmi veľa obdivuhodných prírodných výtvorov.

Nadmieru utešené sú Campi Elisii. Jedli sme z nich aj ovocie.

Vrch Solfatara je celý žltý a pozostáva z prírodnej síry. //Doniesli sme si z nej niekoľko kúskov do Nemiec.//

Pozzuoli sú mestečko nazvané podľa páchnúcich studní. Nemajú iba starobylé umelecké stavby, ale aj prírodné podivuhodnosti. Parné žriedlo pod vysušeným vrchom naháňa hrôzu, ako vrie, ale lieči mnohé choroby. Astronský kúpeľ zo seba vydáva a vyráža vzdychy. Vrch Olibani (nie ten, čo je v Palestíne) rozkázal Caligula vylámať na vydláždenie ciest v Itálii. Je tam kúpeľ nazvaný Pomáhaj človeku a kúpeľ Trituli vyzdobený maľbami, aby každý chorý poznal, aká voda akú chorobu lieči, a tak zaujal to miesto, kde je namaľovaná jeho choroba. Salernskí lekári chceli tieto prírodné výtvory zničiť, ale keď stadiaľ v noci utekali, zahynuli v Tyrrhenskom mori. Keď človek v parnom kúpeli Trituli stojí, potí sa, ale keď sa zohne, mrzne. V tejto jaskyni sa vyskytujú rozličné zákruty a podzemné chodby, z ktorých je jedna nebezpečná. Ak totiž do nej niekto neznalý vkročí, hneď tam zomrie, ako keď od hustých výparov zhasne sviečka. V Pozzuolách je aj obdivuhodne veľké divadlo a neďaleko neho pekná a nová podzemná stavba, ktorú vybudovali Rimania na vrchole svojej moci. Nachádza sa v nej sto pivníc, vedno tak zvláštne a spletito rozmiestnených, že ak by niekto vošiel do nej bez sviečky, musel by tam zomrieť, lebo by nenašiel východ. Kto pozná to miesto, vie kde je vchod, zakrytý krovím a krami, lebo nad pivnicami sú vinohrady, záhrady, stromy, lesy a podobne. Nachádza sa tam aj obdivuhodná vodná nádrž, ktorú vybudoval Nero. Jej časť pod zemou je dlhá dvestopäťdesiat a široká sto krokov. Podopiera ju štyridsaťosem vysokých stĺpov. Dosiaľ je neporušená. Veril by si, že je nová. Je umelecky vyzdobená sadrou. Z tohto umeleckého diela si kúštik odniesol ctihodný Tobiáš Masník.

Neďaleko od Pozzuol sa nachádza Averno, miesto zahalené parami a výparmi. Je tam i jazero Acheron, ktoré nemôžu preletúvať vtáci, lebo by prišli o život. Tie veci sa veľmi zhodujú a súhlasia s Vergiliovými spismi, ibaže ich básnik vplietol a zahalil do bájí. Veľmi blízko sa nachádzajú Tripelgule, ktoré sa volajú podľa troch chatrčí. Sú tam totiž tri prístrešia. V prvom sa uschovávajú šaty, v druhom odpočívajú potiaci sa a v treťom je teplá voda.

Na tej istej hradskej, čo vedie do Pozzuol, je vrch Gauro, ktorý roku 1538 chrlil čudný oheň. Pri tom prudkom požiari narástol z lávy a popola Nový vrch, vysoký tisíc krokov, ktorý možno ešte dnes vidieť. Pozzuolskí obyvatelia vtedy //na vŕšku// utekali v noci do Neapola. Mnohých zahubil oheň alebo zabili a zasypali domy. Ešte aj dnes veľmi prudko vydychuje teplú paru. Ak sa hodí do jeho hlbín kameň, veľmi prudko ho vyhodí.

Z Pozzuol do Baie postavil Caligula most. Jeho rozvaliny — štrnásť stĺporadí — dosiaľ vyčnievajú z mora. Ponad more bol dlhý takmer tri tisíce a šesťsto krokov. Baia v Kampánii má na všetkých stranách zakrivené pobrežie dlhé päťtisíc krokov. Utešený prístav sa volá podľa dopravovania tovaru.

//Neďaleko Neapola je veľa starých budov rímskych cisárov.//

Viac o týchto veciach^[157] je v mojej knižočke úlomkov pozbieraných vo väzení v Itálii, v Neapole a na ceste.

//Vráťme sa však k Neapolu.//

Hoci všetky tieto //obdivuhodné// prírodné výtvory prispievajú ku kráse mesta Neapola, lebo sa nachádzajú v jeho blízkosti, predsa je aj veľa iných vecí, čo vyvolávajú obdiv a prebúdzajú chválu.

Nemyslím, že niekde inde na svete podnebie i zem tak žičí ľuďom ako tu. Celé leto neprší, a ak niekedy, považuje sa to za mimoriadnu udalosť. Nepadá ľadovec, nehrmí, neblýska sa. Večer však vídať blýskanie predovšetkým pri vrchu Vezuve, no slabé. Stáva sa to v zime. Snehy v zime pokryjú vrch, ale v meste je ho veľmi málo, hádam ich rozpúšťa teplo mora.

Hoci je vo dne náramná horúčava, predsa stromy, obilie, ovocie, byliny rastú tak bujne, že to, čo poskytuje zem v našich krajoch, nedá sa s nimi vôbec porovnať. Citróny, pomaranče sa rodia celý rok, lebo na tom istom strome jedny sa trhajú, ďalšie dozrievajú, ďalšie dorastajú, ďalšie kvitnú, ďalšie pučia. Záhrady sa zelenajú celý rok — okrem pomalšie rastúcich druhov bylín a stromčekov. Hrozno dozrieva v auguste. Jeden citrón ako menší melón alebo tri aj štyri menšie dostať za sold, najmenší kovový peniaz. V čase štyridsaťdňového pôstu^[158] sa za jeden sold predáva viac ako tridsať pomarančov. Aj iné veci, čo sú u nás veľmi vzácne, nachádzajú sa tam vo veľkej hojnosti.

Mešťania sú veľkí milovníci pôžitkov a prepychu. Zem považujú za nebo.

Miestokráľom bol vtedy Anton Peter Alvarez z Astorgy.^[159] Má šiestich poradcov (Marques, Valerius, Carolus, Cala a i.). Dvaja sú v Španielsku. Podliehajú im dvanásti radní páni v trestných a dvanásti v občianskych veciach. Odvolanie sa podáva od nižších k vyšším.

Generál neapolského vojska dostáva ročne okrem iného osemdesiatštyritisíc dukátov, kapitán jazdy dvadsaťštyritisíc dukátov a toľko i kapitán pechoty. Generálom námorného vojska bol vtedy knieža z Montesarchia, ktorému vyplácali stosedemdesiatštyritisíc dukátov. Nižším oficierom bol vnuk Guevarra, gróf z Donaty, ktorého strýko dal svoju dcéru za manželku bratovi.

Je tu sedem galejí, ktoré sa nachádzajú pri Novom zámku. Na galejach sv. Jozefa, Januária a Kláry sú pripútaní naši väzni. Živia sa skromne suchárom a vodou. Ostrihaných galejníkov bijú aj pre bezvýznamnú príčinu. Keď galeje stoja, niektorých z miesta odviažu (toho času uhorských väzňov vždy), ale potom ich //reťazou// spútajú po dvoch a používajú na rozmanité práce. Keď veslujú, sú vyzlečení po pás. Znepokojujú ich nečisté vši, ploštice, blchy. Nekonečné je pokrikovanie a verejná bezbožnosť ako v Sodome.

Kardinálom tu bol vtedy Carazzola. Okrem neho boli aj iní v Ríme a inde: Caesar Destraeus, Francúz, lâonský biskup, ktorého roku 1671 vymenoval Klement IX.,^[160] Jan Eocrard Hidardus, Španiel, edesský arcibiskup, ktorého 16. mája roku 1672 vymenoval Klement IX., Ján Rapiglionus, pápežský protonotár, vnuk rodného brata nasvätejšieho pápeža, Leopold Medices, rodný brat etruského arcikniežaťa, florentský opát, Žigmund Chisius, sienský prior jeruzalemského rádu a iní.

Nachádza sa tu vyše tritisíc chrámov. Duchovných (skôr telesných) sa ráta tridsaťtritisíc. Povestných neviestok je štrnásťtisíc. Otrokov vnútri mesta je zo desaťtisíc. Obyvateľov, ktorí tu žijú, je vraj dovedna päťstotisíc.

Hoci sme to počuli od dôveryhodných ľudí — od našich patrónov, zdalo sa nám to nepravdepodobné. Ale potom sme poznali, že tá správa nie je ďaleko od pravdy. Presvedčili sme sa, že takmer každá tretia či štvrtá budova je chrám. Videli sme, že v jednom kláštore je päťsto aj viac mníchov. //Od rána do polnoci napĺňajú mestské ulice, štvrte, brány (tu býva denne niekoľko tisíc ľudí), záhrady a všetky chodníky. A ak sa niekto pozrie hoc aj sto ráz z obloka, vždy uvidí na uliciach duchovných rozličných rádov.// Slobodne chodievajú aj do nevestincov, bárs i na poludnie, ako u nás do pivných krčiem. Nachádza sa tu totiž také množstvo ulíc s neviestkami, že sa ľahko dajú prirovnať k veľkému mestu. Je tu napokon dvanásť jezuitských veľkých kolégií, devätnásť františkánskych kláštorov, sedemnásť dominikánskych, jedenásť karmelitánskych, osem kartuziánskych, obrovský počet kláštorov mníšok a iných rádov, ktorých je toľko, že sa pod slnkom ledva nájdu také, čo by sa tu nevyskytovali.

Niektorí mešťania majú veľmi jemné mravy, niektorí veľmi drsné, ba niektorí aj dedinské. Keď sa hostia, pijú víno, tak ako sa u nás pije voda. Jeden druhého však nenúti až do omrzenia, ale keď má smäd, požiada obsluhujúcu slúžku alebo ženu, napije sa a podá pohár slúžke alebo žene, aby ho odložila.

Keďže je vo dne najväčšia horúčava, zväčša spia. V noci sa prechádzajú, alebo doma píšu, alebo pracujú.

Vo vchodoch všetkých domov, na rohoch domov a na uliciach žiari veľké množstvo svetiel, najmä keď majú toľko mŕtvych patrónov a svätých, pred ktorých takmer každý deň v domoch, kde oslavujú narodeniny, porozkladajú po celej domácnosti lampáše, a keď v kostoloch a kláštoroch, kde sa uctieva ten istý svätý alebo patrón, stojí a horí do dvanástej v noci niekoľko sto umelecky zhotovených lampášov. Vo sviatočné dni sa niekedy zdá, že horí celé mesto. Pri kostoloch zakladajú veľké ohne. Zhotovujú úžasne vyprskujúce ohňostroje. Strieľajú z diel. Na tie pochabosti vynakladajú každý deň niekoľko tisíc. Aj chlapci bezstarostne a slobodne berú do rúk ohňostroje a výbušniny. Nikdy sa neobávajú požiaru, lebo strechy pokrýva sadra.

Pri starobylých domoch, ktoré sa vyrovnajú aj zámkom, si udržiavajú prekrásne záhradky. A čo je zvláštne, vinič vyrastá zo zeme až do takej výšky, že tvorí veľmi príjemné podlubia a miesta na prechádzky.

Vrchnosť nikoho netrestá za smilníctvo alebo cudzoložstvo. Trestom je, keď taký človek má povesť nehanebníka. Nedočkavé dievky prijímajú peniaze a predávajú sa. Keď porodia, dojča sa zanesie do ústavu pre nemanželské deti a tam sa vychováva. Dievka namiesto trestu dostane meno neviestky a hocikomu dovolí, aby sa s ňou stýkal. Žije zo zárobku svojho tela. Ústav pre nemanželské deti je bohatý. Má veľké dôchodky, výsady a iné náležitosti. Mnohí mu totiž odkazujú veľké dary, najmä tí, čo trávia život v nevestincoch a trápení svedomím tušia, že sú tam aj ich potomci. Len niektorí si berú počestné ženy, z prišelcov a cudzincov, ktorých je najväčší počet, takmer nikto. Ženské pohlavie požaduje najväčšie výdavky na prepych. Ak ide žena pešo, považuje sa za neviestku. Sú premnohí právnici //(tu ich volajú// advokáti), šľachtici, úradníci, umelci, ktorí uzavrú s neviestkami zmluvu, a podľa toho, ako sa dohodnú, zaplatia im na mesiac, na týždeň, na rok atď. Je čudné, že ich zaživa nepohltí zem! Keď nemanželskí chlapci dospejú, uznajú sa za manželských a počestných a venujú sa alebo umeleckej činnosti alebo štúdiám alebo inému podľa nadania. Neschopných určia za sluhov a služobníkov. Dievčatá ponúknu na vydaj. Berú si ich aj umelci a iní — chytrejšie tie, čo sú krajšie a čo prinesú viac peňazí. Často sa tu stroja a stávajú vraždy. Ak totiž niekto túži zákerne zniesť zo sveta nepriateľa, aj za maličkú odmenu nájde hneď úkladného vraha, ktorý ho prebodne a ujde do chrámu. Práve vtedy jeden na našej ulici zastrelil knieža z Marques, ušiel do chrámu, a tak sa zachránil. //Márne naňho striehli niekoľko dní pri bráne sluhovia. Knieža napokon o tri dni zomrel, ale odpustil svojmu vrahovi zločin, ba prikázal mu odčítať zo svojho majetku šesťdesiat zlatých.// Ďalší prebodol majiteľa psa, lebo pes brechal. Zachránil sa v kláštore. Aj akéhosi Nemca Seraria, ktorý nás potom opäť spoznal v Ríme a bol dlžníkom nášho pána, ochránili mnísi v chráme, keď nemohol zaplatiť. Ak nejakého //zločinca// odsúdia na smrť a miestokráľ náhodou vidí, ako ho vedú na popravu, oslobodia ho. Je aj jeden chrám, ktorý má takú výsadu, že ak tadiaľ vedú zločinca, mnísi vyjdú von s bakuľami a oslobodia ho z rúk kata. Prirodzene, že sa tam zriedkavejšie popravuje. V mestskom väzení je vždy najmenej tisíc väzňov. Ak niekoho z nich odsúdia na galeje, posadia ho na osla. Pred ním ide trubač. Rozsudok sa vyhlasuje na námestiach. Oznámi sa aj čas, na koľko rokov je odsúdený alebo či je odsúdený na smrť. Keď sa odsúdenec približuje ku galejam, ostatní väzni spustia strašný krik a vresk na znamenie radosti, že vraj idú mať udatného druha, čo vydrží bitku.

Pod mestom je tajný podzemný kanál, v ktorom sa dá prechádzať, ale len málokomu dovolia tam vojsť.

Celé leto sa na všetkých uliciach predáva ľadová voda. Je totiž viac než šesťsto takých, čo nosia pod pazuchou nádobky, chodia tu i tam, v ruke držia sklené poháre, pričom vykrikujú: „L’acqua! L’acqua!^[161]“ Tí, čo sa zdržiavajú v podlubiach, v divadlách, na námestiach, na uliciach teda kupujú a pijú. A tak niektorí predavači vody považujú za nešťastný deň, ak nezarobia zlatku. Ak sa toľko zarobí na vode, koľko sa tu zarobí na iných veciach?

V takej veľkej horúčave nechýba nikdy sneh. Dováža sa z vrchov po mori na lodiach, ktoré plávajú v noci alebo v tôni. Keď páli more i slnko, lode stoja na tônistých miestach, ak sa také nájdu. V zime zhromažďujú vo vrchoch do pripravených jaskýň a skalných dutín sneh a v lete si ho stadiaľ berú. Libra sa predáva za jeden gran,^[162] to jest za dva numy. Veru ani chudobnejší nevypije jednu holbu vína, ktoré by nebolo ochladené snehom!

V meste, ktoré je také veľké, sa používajú koče, káry a nosidlá. Je ich veľké množstvo. Koho unaví chôdza, všade nájde pripravených nosičov a dá sa nimi za neveľkú odmenu odniesť, kam len chce.

//„Do jedenástej hodiny majú na námestiach všetko vyložené na predaj“ — vraví Masník — „a predávajú v noci väčšmi než vo dne. Videl som to veru, keď som sa prechádzal v tom čase po uliciach.“// Keď nejakej žene zomrie zákonitý manžel, žena sa dá ostrihať a ostrihané vlasy sa priviažu na prikrývku, ktorá je na márach. Nepochybne sa z nich robia parochne, lebo takmer všetci chodia v parochniach. A ktovie, či to nie je výmysel duchovenstva, aby z toho malo väčšie zisky. Mŕtvych pochovávajú v chrámoch, ale za veľkú odmenu. Chudobných vynášajú von a bez obradov.

V domoch sa zdržiava veľa mníchov. Ledva sa nájde jeden šľachtický dom, ktorý by neživil nejaký daromný žalúdok. Potom sa im spovedajú a podobne.

Veľmi mnoho by sa ešte dalo zaznačiť o Neapole, ale vyžadovalo by si to námahu.

Tu v Neapole sme ostali u pána Jakuba Reillarda päť týždňov v modlitbách a meditáciách. Čítali sme aj nemecké knihy, ktoré sme tam mali: nemeckú Lutherovu bibliu,^[163] Nürnbergisches Handbüchel (Norimberskú príručku), Herz-Postille (Postilu srdca) a iné. Od pána Juraja Weltza sme dostali rozličné latinské knihy. Podchvíľou nám totiž posielal ďalšie a ďalšie. Na znak vďačnosti Ara gratitudinis Deo et benefactoribus atque captivis (Oltár vďačnosti Bohu a dobrodincom, ale aj väzňom)^[164] ctihodný pán Masník, ale ja Schola crucis (Školu kríža) sme vypracovali bez pomoci kníh, ako sa len dalo, a venovali sme ich patrónom. Prvá bola v neviazanom, druhá vo viazanom štýle a vytlačená už tu vo Wittenbergu //asi na dvanástich listoch//.

Každú chvíľu prichádzali naši dobrodinci a sľubovali, //že už-už príde// pán Benedikt //z Oxenstiernu,^[165] Švéd,// s ktorým nás slobodne prepustia. //Odišiel pred nami na ostrov Melitu. //Vrátil sa z ostrova asi po troch týždňoch nášho vyslobodenia. Chcel sa s nami rozprávať a sľúbil, že nás vezme so sebou do Nemiec. Keď sa tu však zdržiaval len dva dni, hľa, prišiel poštou list, aby sa čo najchytrejšie vrátil! Nuž teda odišiel hneď poštou do Ríma k švédskej kráľovnej Kristíne.^[166] //Sluhov, ktorých mal na mori, prepustil. Nechcel nás poslať do Ríma so sluhami.// Venoval väzňom osem dukátov.

A tak sme tam ostali, každý deň vzdychajúc a prosiac Boha o slobodu. Často sme si vymieňali s väzňami listy. //Náš// pán sa o nich veľmi dobre staral a poskytoval im potrebné veci. My sme ich takisto svojimi prosbami a zámermi našich pánov priaznivcov nabádali k trpezlivosti a povzbudzovali písmami.

//Bol tu pánov chlapček, ktorého opustila mŕtva matka. Často sme sa s ním zabávali. Keď sme spomínali na našich, táto sirota sa neraz rozplakala a neraz nás aj pobavila svojou hrou. Po mŕtvej ostal aj hudobný nástroj. Veľmi často na ňom hrali nemecké piesne a spievali pán Schanternell a pán Ján Erdeni. „Pánu Jánovi Baptistovi Schanternellovi“ — vraví Masník — „som často zhotovoval italské listy“. Zaoberali sme sa aj inými vecami, aby sme oklamali čas. Bola tam utešená záhrada, v ktorej sme sa prechádzali a obedovali pod širokolistým figovníkom.//

Siedmich väzňov poslali 2. júla (v deň Nanebevzatia blahoslavenej Panny Márie) do Messiny. Z väzňov augsburského vyznania boli medzi nimi //pán Daniel// Mazarius,^[167] //Ján// Timkovič a Sedényi. Pretože sa však zdvihol nepriaznivý vietor, vrátili sa do prístavu, hoci už prešli vyše polovicu cesty. Potom ich opäť poslali 4. júla do Messiny (je pri Palerme), ktorá je hlavným mestom Sicílie. Mali ich poslať sedemnástich. Ale keď sa o tom dozvedel náš patrón, usiloval sa všetkými prostriedkami obmäkčiť srdce španielskeho veliteľa nad galejníkmi a získať si ho darmi, aby niektorých z toho vynechal. To sa aj stalo. Nechal ich tu desať, ale za každého mu bol odčítaný skoro jeden dukát. Dňa 25. júla sme boli večer na prechádzke //a pri príležitosti sviatku sv. Jakuba sme videli veľké ohne.// Pánu domácemu sme venovali báseň namaľovanú a napísanú vo forme labyrintu.^[168] Aj som ju dal tu v Nemecku vytlačiť.

Dňa 26. júla (bol sviatok Anny) sme boli večer v prístave. Chceli sme vstúpiť na galeje ako neznámi cudzinci, ale mostík už bol odtiahnutý. Tak sme sa teda plačúc dívali na našich z pobrežia, od ktorého boli vzdialení len osem krokov. Stadiaľ sme šli k miestokráľovmu palácu, kde bolo veľa kočov kniežat a veľmožov, ktorí prichádzali deň čo deň, aby osvedčili svoju oddanosť. Práve vtedy tam miestokráľ večeral.

Dňa 27. júla asi šesťdesiat francúzskych lodí priplávalo zo Sicílie takmer až k mestu. Nikto sa im neodvážil //vyjsť// oproti, hoci na pobreží sa ponevieralo niekoľko tisíc ozbrojených vojakov a mešťanov a v prístave bolo umiestnených niekoľko diel a riadne postavené varty. Francúz sa zdržiaval neďaleko mesta do 29. júla. //Bolo ho dobre vidieť.// Potom odišiel do Apúlie a odviezol do Messiny lode naložené obilím.

Dňa 28. júla sme boli večer na dvoch galejach a navštívili sme spoluväzňov, s ktorými sme sa rozprávali ako cudzinci: //na jednej s pánom Nikletiom, na druhej s pánom magistrom Stellerom, s pánom Paulovičom a s pápskym superintendentom.^[169]// Predtým však náš sprievodca a tlmočník Andrej, pisár pána Juraja Weltza, dal veliteľovi a dozorcovi galejníkov odmenu a vymohol nám od neho ako cudzincom povolenie vstúpiť na galeju a prezrieť si jej trup. Keď sme to dosiahli a šli sme tam a pristúpili sme k pánom Nikletiovcom, hneď od nás pýtali po nemecky a po latinsky almužnu. Už predtým totiž dostali správu o našom príchode, ale i poučenie, ako sa majú správať a tváriť, aby sme sa neprezradili. Pretože ovládam nemeckú reč, spýtam sa, akoby som nevedel o ich osude a otčine, čo sú za ľudia a akého stavu a prečo ich stíhajú takéto pohromy. Keď odpovedia, že sú Uhri, a to niektorí luteránski a kalvínski kňazi, podotknem, že trpia spravodlivo, právom a po zásluhe ako kacíri a napomínam ich, aby sa obrátili, ak chcú byť slobodní. Potom sa s nimi zhováram o viere. Keď sme videli, že medzitým už nastal večerný súmrak, všade vládol krik a nikto nedával pozor na naše slová, prisadli sme si k nim a porozprávali sme sa trocha slobodnejšie o niektorých veciach. Napokon sme im a ostatným väzňom podali ruku a odišli sme. To isté sme urobili na galeji sv. Jozefa s pánom magistrom Stellerom, Paulovičom, chromým kalvínskym rektorom Simonim a helvétskym superintendentom Séllyeiom.

Tretieho dňa po sviatku sv. Jakuba nás zasa odviedli do domu urodzeného pána Juraja Weltza a tam sme ostali až do odchodu, najmä preto, aby sa pán mohol s nami každý deň stýkať. Takmer denne tam prichádzali nemeckí oficieri, ale my sme boli v bezpečí v hornej izbe. Keď jedli v prednej izbe, my sme jedli v zadnej a tajne sme sa posmievali svojim prenasledovateľom.

Keď pán ráno vstal, hneď sa poberal ku knihám (mal ich veru hojnosť) a nosil nám jednu za druhou. Všetko obrátil proti pápežencom — dokonca aj to, keď čítal v Donatovi^[170] o odchýlkach:^[171] že aj oni sa dopúšťajú odchýlok, keď vzývajú svätých.

K pánovi často prichádzali mnísi. Dokazoval im falošnosť a modloslužobníctvo a zoči-voči im odporoval. Keď zbadal, že sa nahnevali, chlácholil ich darmi a slovami, vraviac: „Ja som váš poslucháč. Vy ste povinní ma poučiť, ak sa domnievam, že vo Sv. Písme sa nachádza protirečenie.“

V pohostinnom dome, kde sme boli predtým, jeden deň do týždňa sa choval páter Gabriel, karmelitán, ktorý sa s nami stýkal, nič nevediac o našom osude. A hoci u pána často našiel Lutherovu bibliu a iné nemecké luteránske knihy (vedel totiž //dobre// po nemecky z Holandska, //hoci bol italskej národnosti)//, vravieval so smiechom: „Viem, že ste kacíri, ale uznávam, že lepší kresťania ako my.“ A iné. V terajšom našom pohostinnom dome sa takisto choval mních, kazateľ nemeckého kostola, ktorého dozorcom bol pán Juraj Weltz.

Dňa 1. augusta nás zaviedli ku kartuziánom,^[172] ktorí sú v kláštore sv. Martina. Tento kláštor leží poniže zámku nad mestom. Je nesmierne veľký. Čo sa týka obvodu, vyrovná sa mestečku. Má veľmi nádherný chrám. Gvardiánsky palác je nadmieru ozdobený mramorom rozličnej farby. //Stoličky sú potiahnuté hodvábnou látkou.// Koldokola stien vidieť namaľované mestá, ktoré tomuto kláštoru platia ročne obnos, čo je pri nich pripísaný. Nad týmito maľbami sú namaľovaní mnísi, akoby boli živí. Uvádzajú sa tam aj ich mená a vek. Mnísi sú zavretí. Vychádzajú len v stredu, aby sa medzi sebou pozhovárali. Pri každej izbietke je v múre schránka, z oboch strán dobre uzavretá mrežami a dvierkami. Keď nadíde hodina raňajok a obeda, rádový sluha prinesie pokrm a nápoj, otvorí schránku a nechá ich v nej, znova ju zavrie a odíde. Pristúpi kartuzián, vezme položený pokrm, naje sa a čo zostane, odnesie a zavrie schránku. Keď však niečo potrebuje, napíše na papier, ktorý sluha vezme a odovzdá gvardiánovi. Zaviedli nás do nesmierne vzácnej záhrady, hodnej veru aj kráľovského veličenstva. Ochodza štvorcového tvaru je vykladaná mramorom a svedčí o veľkom umeleckom nadaní maliarov. Každá strana má pätnásť mramorových stĺpov, ktoré sú pätnásť stôp vysoké, okrúhle a také hrubé, že ich človek ledva rukami môže oblapiť. Okrem nich sú v rohoch strán štyri štvorhranné, umelecky vytesané stĺpy. Vnútorná časť, ktorá obklopuje dômyselne upravené hriadky, je urobená tak jemne, že jej rozmanité mozaiky napodobňujú ozajstné prírodné tvary. Zdá sa, že tu visia tkanivá listov, tam zasa väzivá kostí, akoby veľmi tenkými šnôročkami pospájané, ale všetko je tak jemne vytesané z najtvrdšieho mramora. Horné chodby sa skvejú nemenšou nádherou a umeleckou prácou. A hoci v takej ohromnej a rozsiahlej budove nie sú nijaké dvere ani obloky, z ktorých by sa otváral pohľad do záhrady, predsa v horných chodbách je všetko tak dômyselne urobené z mramoru alebo namaľované, že návštevníkom sa zdá, akoby tam bol výhľad: akoby boli naozaj dvere otvorené a obloky roztvorené.

Z tohto vŕšku sme potom išli doprostred nad mesto a zastavili sme sa v záhrade, kde nás znamenite počastovali. Mohli sme z nej jediným pohľadom premerať obvod takmer celého mesta. Bol tam aj prameň, ktorý vytekal z umelo urobenej skaly //z mušieľ// a postriekal tých, čo o ňom nevedeli.

Dňa 3. augusta nás pán Daniel Weickmann povozil v nádhernom pohodlnom koči po Neapole a poukazoval nám väčšie a krajšie chrámy. Medzi nimi bolo niekoľko veľmi významných.

V dominikánskom chráme je osemnásť veľkých strieborných svietnikov. Bola práve procesia. Osem mníchov nieslo — ako povedali — dvoch svätých: Petra a Pavla, ktorí boli poriadne veľkí, z čistého striebra a ozdobení drahokamami a perlami, ba aj zlatými reťazami. Počet mníchov bol obrovský — hádam aj sto. Niektorí z nich mali zapálenú sviecu a po ceste padali na kolená.

V kláštore sv. Augustína nám pán Weickmann ukázal Máriu, o ktorej sa domnievajú, že má preto sklonenú hlavu, lebo ju zohla, keď sa zrútila kaplnka, a tak ostala zázračne nepoškodená a nedotknutá. S kýmsi sa vraj tri razy rozprávala, a preto aj bol vyhlásený za svätého a leží blízko oltára v tej kaplnke. Jeho obraz je vystavený očiam prichádzajúcich vľavo na stene.

Stadiaľ sme šli do chrámu sv. Pavla, kde ležia z jednej strany brány Castor, z druhej Pollux, okyptení, veľkí ako Giganti, mramoroví, porazení. Nad nimi stoja Peter a Pavol s nápisom takého obsahu, že ich porazili ústami a perom. Chrám predtým postavili pohani, ale je všelijako popremieňaný.

V chráme sv. Kajetána sú stĺpy ovinuté striebornými plieškami, ktoré vraj priniesli a obetovali len pútnici.

V chráme Kráľovnej nebies je klenba kaplnky vykladaná samými perlami.

V chráme sv. Januária sa hrdia mnohými pamiatkami. Ukazujú tu Krista so sklonenou hlavou. Keď v čase vzbury vystrelili zo zámku a guľa prerazila kaplnku a mala sa dotknúť jeho hlavy, hlavu sklonil, a tak sa vyhol nárazu gule. Na hlave vraj rastú vlasy. Pochádzajú od kráľovnej Johany, ktorú porazil uhorský kráľ, lebo páchala v živote najhoršie zločiny a predovšetkým zabila manžela. Požiadala, aby jej stiahli z hlavy kožu a dali ju tomuto ukrižovanému Kristovi. Domnievajú sa, že sa to aj stalo. Ó šialenstvo!

V chráme sv. Vavrinca (tam je matka cirkev^[173]) ukazujú ľuďom v ten istý deň sadlo z upečeného sv. Vavrinca. Rozpúšťa sa vraj iba v tento deň. Vystavujú ho roztopené na striebornej miske. Potom ho pozbierajú do pohára.

Sú takí, čo tvrdia, že v celej Európe niet vzácnejších a nádhernejších chrámov — okrem baziliky sv. Petra v Ríme, ktorá zažiarila takou krásou až v tieto roky — a dnes sa ešte nájde ledva jeden chrám, na ktorom by sa nepostavilo niečo nové. Steny, ale aj dlážka sa zväčša ligocú mramorom. V mnohých chrámoch pokrývajú steny drahocenné závesy a koberce. Oltáre hýria až do omrzenia zlatom, striebrom, vzácnymi perlami, drahými kameňmi. Aj luterán tu môže chodiť bezpečne po chrámoch. Keď sa totiž slúži omša pri jednom oltári, odíde a pozerá si niečo iné. Ľudia sa v chrámoch rozprávajú, ako sa im zachce, a nedajú sa nejakou vážnejšou prehliadkou strhnúť k tomu, aby prejavovali úžas nad vecami, lebo sa tam denne poneviera veľké množstvo pútnikov.

Celý ten čas, čo sme boli v Neapole, tešili sme sa na príchod lodí jednak z Benátok, jednak z Holandska, jednak z Itálie. Ale keď sa rozchýrilo, že po mori sa potĺka Francúz, kupci nechceli prichádzať.

Napokon prišiel jeden Angličan, ktorý priviezol strieborné náčinie a iný tovar. Keď počul, že sme slobodní, blahoželal nám a ochotne vyhovel prosbám, aby nás odviezol so sebou ako námorníkov, keďže jeho rodina už bola odrátaná.^[174] A sľúbil, že nás bude bezplatne živiť a zavezie nás, kam len budeme chcieť, či iba do Livorna, či do Holandska, či do Anglicka. Naši patróni sa s ním dohovorili, aby nás vylodil v Livorne. Očakával nás na lodi, ale pán ustavične odkladal náš odchod, aj keď Angličan oznámil, že už odíde. Zdržiaval sa tam totiž vyše troch týždňov. Pán chce, aby sme ešte odpočívali v mäkkom lôžku, že vraj stačí, keď odídeme ráno. Medzitým zdvihnú na úsvite lodnú kotvu a loď nás tu nechá. A tak sme všetci želeli, že sme prišli o takú vhodnú príležitosť. Pán nás však utešuje, že sa vraj postará, aby sme mohli prísť do Ríma. „Aby ste toho Antikrista“ — tak povedal — „videli vskutku sedieť na svojom stolci.“

Potom striehneme na ďalšiu príležitosť, takmer aj proti pánovej vôli. Mládenec Andrej, pisár, bol pápeženeckého náboženstva, ale predsa vedel o všetkom, čo sa stalo s nami a s ostatnými väzňami, ktorých takmer každý //tretí// deň navštevoval. Našiel nemeckých pekárov,^[175] ktorí chceli ísť do Ríma. Boli traja a štvrtý bol Sebastián, sluha plukovníka z Kaysersteinu, ale už sa zriekol vojenskej služby. //Bol to bavorský študent, ktorý išiel s cisárskym generálom do Neapola, ale keď sa generál vracal do Nemiec, dostal prepúšťaciu listinu.// Pisár oznámi pánovi, že sa chystajú odísť a povie mu, že chcú ísť s nami. A tak sa to dozvieme takmer len deň pred odchodom a pripravíme sa na cestu, ale akoby proti pánovej vôli, ktorý by nás bol rád dlhšie zadržal u seba. Bolo však nebezpečné nalodiť sa (Itali vravia imbarcinari), lebo vtedy dávali v Neapole prísny pozor na zbehnutých vojakov. //Toto nebezpečenstvo sa nedalo podceňovať.// Medzitým mládenec Andrej káže (ani nie tak z rozvážnosti, ako skôr z akejsi pochabosti), že sa nemusíme vôbec obávať a hneď nás vyzve, aby sme si v kancelárii pri chráme sv. Vavrinca vymohli zdravotné listiny.^[176] A tak dňa 23. augusta ideme s veľkým strachom po tie listiny do spomenutej kancelárie.

A hoci sme sa nesmierne obávali, predsa sme sa tam nemuseli vôbec báť. Len čo sme tam prišli, Boh tak uspôsobil tajomníka, že sa ani nevypytoval, čo chceme, ale keď videl cudzincov, hneď priniesol vytlačené listiny, spýtal sa každého na meno a rodisko, pozrel si tvár a zovňajšok a vpísal brkom do vytlačenej listiny opis. Listina znela takto:

Gratissimi!

Parte de questa inclita, e fidelissima citta di Napoli, sana e libera d’ogni suspetto, di mal’ contagion per gratia di nro signore Iddio, della sua Matre sanctissima, concetta senza peccato originale, di san Gennaro e de altri santi suoi Protettori, Giouanni Szipser de Germania d’anni 28. st. giusta capelli castagni, Romam etc. (napísané brkom). Percio douunque capitara, si potra conesso conuersare, e contraltare, dandoli libera, e secura prattica. Et in fede etc.

Datum Neapoli in Tribunali S. Laurentii die 23. Mensi Aug. Anno 1675.

*

(Najmilší!

Odchádza z tohto slávneho a verného mesta Neapola, zdravého a bez akéhokoľvek podozrenia zo zlej nákazy z milosti nášho Pána Boha, jeho presvätej Matky, počatej bez dedičného hriechu, sv. Januária a jeho ostatných svätých ochrancov, Giovanni Szipser^[177] z Nemiec, dvadsaťosemročný, riadnej postavy, gaštanových vlasov, do Ríma atď. (napísané brkom). Kdekoľvek príde, možno sa s ním stýkať a jednať a povoliť mu voľný a bezpečný vstup. A vo vierohodnosti atď.

V Neapole v tribunáli sv. Vavrinca ^[178] dňa 23. mesiaca augusta roku 1675.)

Skutočné priezvisko a rodisko sa sem nenapísalo //(to bolo nebezpečné)//, ale iné: Nicolo Giovanni Szipser, zvolené podľa Spišskej stolice, v ktorej som sa narodil, a to pre dve príčiny:

Po prvé: Pretože v tribunáli sv. Vavrinca, kde sa vydávajú tieto listiny, ako aj v prístave, kde lode dvíhajú kotvy a púšťajú sa na plavbu po mori (ako Itali radi vravia: imbarkujú sa), dávali prísny pozor na nemeckých vojakov, ktorých poslalo Kráľovské Veličenstvo, ale tí hojne utekali.

Po druhé: Pretože rehoľníci jezuitského rádu spísali //dva razy// mená všetkých //uväznených// dušpastierov, len čo ich odviedli z Itálie do Neapola, sotva by bolo možné bez nebezpečenstva odísť z Neapola, keby sme udali skutočné priezvisko, čo by nás nejakou náhodou mohlo prezradiť prenasledovateľom. //V bránach niektorých miest sa musia ukázať také listiny. Mohli by tam teda poznať náš stav, keby boli jezuiti podali správu, že všetci takíto väzni sú ubehlíci.//

To isté priezvisko ako v Neapole sa potom zapisovalo aj v Ríme a v Benátkach, aby súhlasilo na listinách.

Keď sme teda mali tieto listiny, v sprievode pána Daniela Weickmanna a pána Jána Dominika Austriaca^[179] sme sa dohodli s patrónom či majiteľom bárky alebo foluky, ako sa volá menšia loď, ktorá sa poháňa plachtami aj veslami. //Patrón je pán alebo správca lode.// Pán Ján Dominik Austriacus bol opačného náboženstva, ale pretože v mnohom osvedčil pánu Jurajovi Weltzovi vernosť, veľmi dobre vedel o celej našej veci a často sa s nami zo súcitu veľa rozprával, ba aj šťastne nám dopomáhal k nášmu odchodu.

Potom sme išli za tajomníkmi, aby sme sa imbarkovali čiže dali si zapísať mená, lebo zapisujú kto a koľkí //do Neapola// priplávajú a koľkí odplávajú, aby vedeli, koľkí sa zdržiavajú na mori. Postavíme sa tam, aby sme oznámili svoje mená. Pretože som bol veľmi prestrašený (zasa sme sa báli tam, kde nebolo nijaké nebezpečenstvo), zabudol som meno zapísané v listine, stál som ako omráčený a neodpovedal som spytujúcim sa, až ctihodný Tobiáš Masník oznámil: „Volá sa Ján Czipser.“ A tak zapísali udané meno, potom aj meno ctihodného pána Masníka a prepustili nás v pokoji, na nič iné sa nepýtajúc. Pán Dominik Austriacus si totiž zaumienil odvrátiť tajomníkov od nevhodných otázok, a aby to dosiahol, usiloval sa i namáhal viesť rozhovor iným smerom.

Po zapísaní mien sa vrátime do nášho pohostinného domu, prichystáme si všetko potrebné, čo nám dá pán: syr, chlieb, suchár, cukor, víno vo fľaštičke, ktorú sme so sebou niesli až do Zürichu. A keďže sme dúfali, že nasledujúceho dňa ráno odídeme, poďakovali sme a rozlúčili sme sa s mnohými pánmi priaznivcami v dome Reillarda a inde.

Prenocujeme v dome nášho pána Juraja Weltza. Láskavo tam s nami zaobchádzajú a náš rozhovor sa pretiahne do hlbokej noci.

Keď ráno vstaneme, //darmo čakáme pamätníčky^[180] od pána Jána Baptistu Schanternella. Všetci už do nich zapísali svoje mená, ale on si ich vzal predošlého dňa a sľúbil, že ich donesie v ten deň, keď odídeme. Pretože však neprichádzal a patrón nás volal na bárku, nechali sme tam svoje pamätníčky. Pán Daniel Weickmann nám dal štyri odporúčania do Benátok, pán Juraj Weltz do toho istého mesta veľmi pekné, po italsky napísané odporúčanie.// Od našich patrónov sme dostali aj iné odporúčania: do Ríma a do Florencie. Iné odporúčania však poslali do týchto miest vopred poštou //pred naším príchodom//, lebo sa tak dali bezpečnejšie prepraviť.

Dňa 24. augusta (v deň sv. Bartolomeja) ráno okolo siedmej alebo ôsmej hodiny zavoláme majiteľa lode, lebo pán čosi vybavuje s nejakými Italmi. Prelievame slzy a vzdávame vďaky, stisneme pravice, dostaneme peniaze a s požehnaním nás prepustia. Medzitým aj pán vybaví vec a ešte nás trošku zdrží. Dá nám medovník a tortičky a prikáže doniesť na raňajky najlepšie víno. Keď sa najeme, odíde s nami k moru. Pán Ján Dominik a pán Ján Filip Weltz vtedy zamestnávajú nemeckých oficierov. Pri mori kúpi pán Juraj Weltz a pán Dominik niekoľko melónov a káže ich dať do bárky. A tak si povieme //na pobreží// zopár slov (viac totiž nedovolilo množstvo ľudí) a s bôľom i s požehnaním nás prepustia. Vstúpime na loď, kde nájdeme vojaka Sebastiána, //Bavora, ktorý sa stal zo študenta vojakom, ale už bol prepustený.// Ale traja nemeckí pekári prišli ledva o hodinu. Namrzene sme na nich čakali. Medzitým sa páni s nami na pobreží znova a znova rozžehnávali, zaželali nám šťastnú cestu a vrátili sa domov.