Zlatý fond > Diela > Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka


E-mail (povinné):

Ján Simonides:
Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Iveta Štefániková, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 147 čitateľov

Obžaloba duchovných, ktorí boli predvolaní a dostavili sa

Žalobca čiže //kráľovský// fiškus hneď vzniesol proti obvineným a nespravodlivo obžalovaným obžalobu: že totiž //predikanti a ostatní// celkom pohrdli božou bázňou a vážnosťou vrchnosti a neuctievali svätých, opovrhovali blahoslavenou Pannou Máriou, stavali ju na roveň svojim nehanebným ženám, tupili obrazy svätých, nohami pošliapali sviatosť a prevelebné Kristovo telo, zapríčinili verejné povstanie a podnecovali ľud čiže poslucháčov k vzbure — a tak sa stali neverní Kráľovskému Veličenstvu[7] a z toho dôvodu sa dopustili zločinu urážky Veličenstva. Preto vraj vznešená stolica žiada súdny proces proti nevinne obžalovaným.

Údajní vinníci čiže nespravodlivo obžalovaní nechceli nijako podstúpiť súdny proces; nie preto, že by si boli vedomí nejakej vzbury a pre túto príčinu sa nespoliehali na pravotu, ale preto, lebo sa domnievali, že je neprimerané a nevhodné, aby si na súde merali sily poddaní s kráľom, sluhovia s pánom a synovia s otcom. Predsa sa však z rozhodnutia vznešenej súdnej stolice[8] museli súdne očistiť od poškvrny obžaloby prostredníctvom prokurátorov čiže právnych zástupcov,[9] ktorých vyhlásila a určila táto delegovaná stolica.

Prokurátori čiže advokáti, //rozvažujúc// a uvažujúc jednak o delegovanej súdnej stolici, ktorej predsedom, prísediacimi a žalobcami boli pápeženci,[10] jednak o nespravodlivo obžalovaných, //údajných vinníkoch//, ktorými boli duchovní cirkví a škôl augsburského a helvétskeho vyznania, jednak o právnom spore, ktorý bol cirkevný i politický, jednak o iných veciach — o tomto, vravím, uvažujúc, nechceli a odmietali skúmať súdnym vyšetrovaním predmet právneho sporu, týkajúci sa údajného zločinu. Ba aj otvorene povedali nespravodlivo obžalovaným //duchovným cirkví//, ktorých pravotu mali obhajovať: Keby aj pomocou sto //i viacerých// prokurátorov viedli svoj najspravodlivejší spor, že je už //raz// dokonaný, ba nemôžu ani v iné dúfať, lebo sa o nich už predtým rozhodlo.

Keď spomínaní prokurátori nespravodlivo obžalovaných, určení delegovanou stolicou, boli napokon prinútení na súdny proces žalobcu čiže fiškusa, vopred žiadali o prepáčenie, že naliehajú na žalobcu, aby vec preskúmal. A pýtajú i žiadajú od žalobcu nepochybné a jasné dôkazy zamýšľaného a údajného zločinu, z ktorého boli obvinení nespravodlivo obžalovaní.

Keďže fiškus bol kráľovský a privilegovaný, povedal, že to nie je povinný urobiť. Ale z uloženia delegovanej stolice sa predsa usiloval uviesť rozličné dôkazy proti nespravodlivo obžalovaným. Medzi inými predložil //kráľovský fiškus ako dôkaz vytlačené// listy Štefana Witnyédiho odoslané Ambrózovi Keczerovi.[11] Tamten bol šopronský[12] šľachtic, tento šľachtic a kedysi správca domu grófa Thökölyho[13] v Oravskej stolici — obaja však mŕtvi dva alebo tri roky pred týmto mimoriadnym súdom, konaným roku 1674. Hlavným obsahom listov bolo, že Štefan Witnyédi nabáda na vzburu kazateľov a ich seniorov[14] v dolných krajoch, aby aj oni nabádali na túto ničomnosť svojich poslucháčov. A preto vraj aj sám Ambróz Keczer má robiť niečo podobné vo svojich krajoch.

Prokurátori nespravodlivo obžalovaných odpovedali na dôkazy žalobcu vecne a dostačujúco, a to: že sú podvrhnuté, pochybné a nespoľahlivé a že zväčša nie sú napriamené proti všetkým duchovným, ale len proti niekoľkým a tým, čo sa nedostavili. Ale všeobecný dôkaz a čo tamtí hlavne podkladali podľa Witnyédiho listov, že je jasne podvrhnuté, nespoľahlivé a z mnohých dôvodov, ktoré objasnili, pochybné. Listy boli po prvé: vytlačené, po druhé: napísané šiframi (kto ich mohol spoľahlivo rozlúštiť v trestnom procese?), po tretie: zhotovené po smrti oboch, po štvrté: sotva jeden zo sto //i viacerých// duchovných poznal šľachticov aj podľa mena, po piate: biedny evanjelický ľud, už vtedy nesmierne oslabený a málo početný, nemal nijakú moc. //Keby podnecovali k vzbure, neboli by hádam takí hlúpi, že by to chceli robiť v kázňach ľudu, po šieste: z toho, že pri násilnom odoberaní chrámov sa stalo niekoľko prípadov, ktoré sa zhodujú s listami Witnyédiho, nedá sa veru usudzovať na ich pravdivosť. To sa totiž stalo pre páchané násilie, proti ktorému sa nebolo možné brániť atď.//

Sudcovia nemohli pokračovať v procese, keď prokurátori vyhlasovali spomínané listy za pochybné. Preto po trojdennej dišpute sa napokon z rozhodnutia stolice nanútili listy ako pravé, hodnoverné a právoplatné, pričom sa uložilo, aby sa nik neopovážil o nich pochybovať.



[7] Kráľovské Veličenstvo — panovník Leopold I. (1657 — 1705)

[8] súdna stolica — Odvolací súd v civilných a trestných veciach reprezentovala kráľovská tabula (lat. tabula regia). Bola čiastočne súdom „prvej stolice“. Súdila aj vlastizradu. Mala prezidenta (predsedu) a prísediacich: dvoch prelátov (vyšších cirkevných hodnostárov), dvoch magnátov (vysokých šľachticov), vicepalatína (námestníka kráľovského zástupcu) a ďalších členov. Predsedom oboch prešporských súdov bol ostrihomský arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Ostatnými členmi prvého prešporského súdu boli kaločský arcibiskup Juraj Széchényi, neustadtský biskup a prezident uhorskej komory Leopold Kollonich, päťkostolský biskup Štefan Klobusiczky, biskup a opát Peter Korompay, trnavský kapitulník Štefan Balogh, tajomník Ján Lapsánszky, kuriálny sudca Adam Forgách, prísediaci kráľovskej tabuly Juraj Illésházy, miestodržiteľ Valentín Szente, námestník sudcu kúrie a podžupan Prešporskej stolice Štefan Morócz protonotár miestodržiteľa Pavol Mednyánszky, osobný protonotár Pavol Orbán, verejný žalobca Mikuláš Majláth a i. Druhý prešporský súd rozšírili o ďalších členov (nitriansky biskup Tomáš Pálffy, veszprémsky biskup Štefan Szenn, mošonský podžupan Melchior Kerekessy a i.).

[9] prokurátori čiže advokáti — advokáti obžalovaných vymenovaní súdom (Ferdinand Heussler, František Szédeky, Štefan Szalontai a František Nagy)

[10] pápeženci — prívrženci pápeža

[11] listy Štefana Witnyédiho odoslané Ambrózovi Keczerovi — Dva listy advokáta Štefana Witnyédiho (1612 — 1670) tajného radcu Mikuláša Zrínyiho (1616 — 1664) a účastníka Wesselényiho sprisahania, boli pravé (z mája r. 1669 Mikulášovi Bethlenovi a z decembra r. 1669 Ambrózovi Keczerovi). Vysvitá z nich, že Witnyédi zamýšľal zajať a uväzniť Leopolda I.. Do pripravovanej vzbury chcel zapojiť aj protestantských kňazov, ktorí sú vraj naklonení sprisahaniu, ba sám aj udržiava prostredníctvom žilinského kňaza Eliáša Ladivera a (1633 — 1686) spojenie s Moravou a Sliezskom

[12] Šopron — mesto v Maďarsku (Sopron)

[13] gróf Thököly — Štefan Thököly (1623 — 1670), obvinený z účasti na sprisahaní, zomrel pri obliehaní svojho hradu Likavy

[14] senior — (z lat.) predstavený seniorátu (správneho obvodu niekoľkých cirkevných zborov) u evanjelikov




Ján Simonides

— evanjelický kňaz, spisovateľ memoárovej a cestopisnej prózy Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.