ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 1. mája oficieri, ktorých uprosia obyvatelia, znovu rozkážu vojakom, aby sa dali na pochod a priviedli nás. Tak sa aj stalo. Vykročili sme teda stadiaľ okolo siedmej hodiny.

Keď sme okolo ôsmej alebo deviatej prechádzali cez spomínaný vrch, rektor krupinskej školy Juraj Láni zaostal za nami a nebadane sa vojakom vytratil. Ihneď sme zbadali a vedeli, že je neprítomný, ale mlčali sme. A keď sme odpočívali na vrchu, hľadali ho medzi nami, ale sami oficieri nadhodili, že hádam ide vpredu s batožinou. Keď sme to potvrdili, uverili. A ako sa už slobodný uberá inou stranou vrchov a inou cestou a mal by byť od nás už ďaleko, hľa, po troch hodinách príde z druhej strany napoludnie k tej istej krčme a kláštoru pri mestečku S. Pietro, kde sme sa rozložili na lúke! Prestrašený sa zvrtne späť a ako uvádza,^[112] skočí do dajakej jamy, kým neprejdú vojaci, a tak sa zachráni. Niektorí z nás ho videli, a preto sa ešte väčšmi utvrdila domnienka, že bol s batožinou. Keď sme stadiaľ odchádzali bez spomínaného Lániho, znovu povstalo veľké dohadovanie. Jedni totiž hovorili, že ho teraz napoludnie videli medzi vojakmi, druhí, že nejde s batožinou, — a tak okolo jeho zmiznutia panovala neistota a pochybnosti.

Toho istého dňa — 1. mája — sa dohovárame už celý deň so ctihodným Tobiášom Masníkom a dohodneme sa na tom, že aj my sa stratíme vojakom, ak budeme mať príležitosť ujsť. Keby sme sa totiž toho dňa o to nepokúsili a večer by zistili, že Láni chýba, ľahko sme mohli usúdiť, že by prísnejšie na nás dozerali, a preto by sme už nemali nijakú príležitosť utiecť. //A hoci sme mali dosť vhodných príležitostí na útek, zo strachu sme ich nevyužili.// Ale prv než sme uvažovali o úteku, dohodli sme sa, že nebudeme jeden druhému nič vyčítať, nech padne kocka na ktorúkoľvek stranu, lebo sme vedeli, že nie je možné vyviaznuť bez obrovského nebezpečenstva. //Obetovali sme však všetok svoj život, aby sme sa pokúsili inde zomrieť, než by sme mali zomrieť od hladu a od bitky vojakov. Veď taký koniec by nás čakal rovnako aj v lesoch!//

Keď sme teda videli, že prenasledovatelia nám nedovolia zomrieť dôstojnou mučeníckou smrťou, ale chcú nás zniesť zo sveta pomalým trápením, a to najmä v neprítomnosti ľudí, keď sme ďalej uvažovali, že by sme azda mohli //väčšmi// osožiť cirkvi, ak si zachováme útekom život, a najmä keď sme zvážili, že už predtým //celý rok// vo väzení sme osvedčili neochvejnosť vo viere, tak sme v tento deň — to jest 1. mája — večer okolo piatej hodiny ušli pomedzi vinohrady neďaleko mestečka Isernie. Vojaci už boli vtedy nedbanlivejší a bezstarostnejší. Pred nami šiel pán Szilvási a za nami pán Séllyei //z Pápy. A keď sme od nich odbočili a dali sme sa na útek,// tí na nás volali: „Kamže? Kamže?“

Nedá sa veru povedať, čomu sa na tomto úteku skôr čudovať. Stalo sa to blízko mestečka, takže takmer o štvrťhodinu začali po nás pátrať. Hoci sa medzi vinohradmi krútil chodníček, ktorý bol z oboch strán trochu krytý, predsa čoskoro viedol do otvoreného vinohradu, ktorý netienilo nijaké krovie. Keď sme odbehli len zo päťdesiat krokov, vojaci nás mohli veľmi ľahko zbadať. Preto sme podchvíľou obracali dozadu oči a mysleli sme a obávali sme sa, že nás prenasledujú a už-už sú nám za chrbtom. Je to žalostný a zúfalý útek! Bežíme k domčeku vo vinohrade, aby sme sa skryli medzi jeho stenami. Ale hľa! Za stenou domčeka odvrátenou od vojakov schoval Ital pred vojenskými očami dva naložené osly. Vzájomne sme sa vystrašili a vyľakali. A zas ako zachvátení šialenstvom sme sa rozbehli od Itala, v ktorom sme už videli budúceho zradcu, čo nás zbaví akejkoľvek nádeje na záchranu života. Keď sa tadiaľto ponáhľame do maličkej doliny, hľa, poznove nešťastní naďabíme na pastierov oviec! Tu nás na ďalšej ceste a úteku znepokojuje psí brechot a krik vartášov. Keď už ustaneme, kráčame trochu pokojnejšie. Zrazu zmĺknu psi aj vartáši. Potom sa dostaneme do tej doliny, odhodíme putá, necháme dedinské šaty a ostatnú ťarchu a vlezieme do tŕnia, kde trčíme, mlčíme, ledva sa odvažujúc dýchať. Hoci sme sa vzchopili a hodlali pokračovať v úteku, predsa sme sa rozhodli, že tu prenocujeme, lebo sa už schyľovalo na noc. Usudzovali sme a boli sme presvedčení, že tí, čo by nás hádam chceli hľadať, si nevšimnú a bez podozrenia prejdú okolo takého opovrhnutiahodného miesta.

//Večer a pri východe dennice sme počuli, ako tadiaľ prechádzajú ľudia. Nezistili sme, či to boli prenasledovatelia.//

Keď sme však v tom kroví trčali s hlavami spočívajúcimi blízko seba, pred východom dennice premohol na chvíľu ctihodného Tobiáša Masníka spánok. Snívalo sa mu, že vidí hodinovú rafiku. Na jej konci ukazujúcom hodiny napísané tri //čierne// písmená^[113] — akoby obrátené na juh: N. M. R.^[114] Rafika stála na siedmej hodine. Keď sa zobudil, hneď mi to rozprával, lebo som bdel. A doložil: „Keď sa má dať niečo na sny, tak sme sa darmo dali na útek. Znova nás budú viesť ako väzňov do Neapola. Stadiaľ pôjdeme po Mori do Ríma.“ //V súvislosti s tým očakávaným poslaním, ktoré potom nasledovalo, prišlo mu teraz na myseľ, o čom boli presvedčení niektorí väzni.// Poniektorým totiž nahovorili nejakí vojaci, že nejdú na galeje, ale že ich majú poslať do Ríma na slávnosť a na milostivý rok.^[115] Splnilo sa to teda, ale celkom ináč, lebo božou milosťou sme neočakávane išli slobodní do Neapola, stadiaľ po Tyrrhenskom mori do Ríma.

Keď 2. mája vychádzala dennica, vzdychajúc sme sa pomodlili k Bohu, vyliezli sme z krovia a pustili sme sa rovno cez vrchy. Ale znezrady sa chytrejšie rozvidnilo. A keďže sa sem i tam ponevierajú vartáši oviec, celý deň trčíme oproti nejakému domčeku v malom hájiku. Ctihodný Tobiáš Masník tam zahodil líščie kožušiny zo šiat. Nechal si však nejaké kusy na prsia. //Túto podšívku si horko-ťažko zadovážil v Uhorsku, ale tu ju nemohol predať za nijakú cenu.//

Mali sme iba kúsok chleba. Keď sme si ho rozdelili ráno a večer, ušli sa nám kúštičky, ktoré neboli väčšie ako orech.

Rozhodli sme sa, že budeme v noci pokračovať v ceste. Preto vojdeme večer do záhrady ležiacej pri domčeku, v ktorej je zasadený cesnak, cibuľa, šalát a iná zelenina a odnesieme si stadiaľ trochu so sebou. Pokračujeme v noci, ale dlho blúdime a hľadáme cestu, po ktorej sme prišli s vojakmi. Ako tak v noci blúdime, natrafíme na stajne pre dobytok a na vartášov. Keďže nikdy nie sú bezpeční pred zbojníkmi, hneď sa chopia zbraní a od jednej chatrče k druhej si navzájom dávajú dohovorené znamenie — hvízdajú. Brechot psov a výkriky prenasledujú nešťastných //väzňov//. Keď sa však mesiac skryje za mrakom, ostaneme //tíško// pri hŕbe nahádzaného kamenia a nepohneme sa viac z miesta. Psi prestanú brechať, vartáši prenasledovať.

Medzitým pomaly a pomaly trošku poodídeme a odpočinieme si, kým sa nerozbrieždi. Rozhodli sme sa, že sa vrátime na tú cestu, po ktorej nás určite viedli, nech sa to skončí, ako chce.

//Ostatných väzňov vedú 2. mája — tak ako predtým — do Isernie smerom na Neapol. Mnohí sú vysilení a očakávajú blaženú smrť. Najväčšmi bol vyčerpaný sedemdesiatročný muž Michal Gotsch,^[116] duchovný kalinovskej cirkvi v Novohradskej stolici. Ledva vládal 3. a 4. mája pokračovať v ceste.

Dňa 4. mája niektorí oficieri ostanú v Capue s podplukovníkom, ktorého náhle zachvátila zhubná horúčka.

Dňa 5. mája odvedú väzňov z Capuy do mestečka Aversy, ktoré je veľmi blízko mesta Neapola. A v bráne tejto Aversy spadne a vydýchne toho istého 5. mája (bola tretia nedeľa po Veľkej noci) spomínaný väzeň pán Michal Gotsch, ktorého nesmierne trápili a bili. Ostatní, ktorých od neho odviedli preč, nevedeli, či ho pochovali a kde.

Dňa 6. mája odvedú väzňov do Neapola. Tu ich márne nútia, aby si vzali zbrane a vojenské šaty. Posmievajú sa im a zavedú ich k úradníkovi, ktorý zapisuje na galeje. Ostrihajú im hlavy a brady, zapíšu ich do zoznamu väzňov a odvedú na galeje. Dráb alebo trubač, ktorý kráča pred odsúdeným na galeje, vôbec neoznámi podľa obyčaje tohto mesta rozsudok. Potom ich pripútajú reťazami k trojvesliciam a zaobchodia s nimi oveľa horšie ako s ostatnými. Dávajú im sucháre a vodu. Denne ich nútia do roboty sputnaných po dvoch a dvoch.

Dňa 10. mája zomrie v neapolskom špitáli Štefan Füleki, duchovný augsburského vyznania. Chorí väzni majú veru špitál a lekára. Kto naozaj ochorie, ostane tu prísne vartovaný. Tu teda aj zomrel spomenutý väzeň. Nevieme, či bol pochovaný a kde.//

Dňa 3. mája sme vystúpili k osade Maiorane, ktorá je na vrchu. Tu ctihodného Tobiáša Masníka, pozbaveného akéhokoľvek pokrmu, už-už opúšťali sily a takmer odpadol. Obišli sme mestečko, a hoci nás obyvatelia videli, predsa nikto neprišiel, aby nás zadržal.

Šiel tadiaľ mládenec k svojmu stádu. (Nechovajú totiž kravy doma, ale trochu obďaleč od miest majú murované ohrady, lebo nepoznajú staviská z dreva.) Keď videl kráčať ľudí v cudzokrajnom odeve, neodvažoval sa priblížiť, lebo bol ďalej od mestečka. Len čo sme však boli na druhej strane vŕšku, čakali sme v zákrute, kým neprišiel k nám. Keď prichádzal, vyšli sme mu oproti a žiadali sme pokorne chlieb, pričom sme ukazovali, že dáme zaň jeden sold. Rozdelí sa s nami o chlieb, ktorý mal, a prijme od nás sold. Pohol ho k tomu skôr strach ako súcit. Chlieb mal asi libru.^[117] Polovica z neho a zelené cibuľky vzpružili naše ochabnuté sily.

Bolo to neďaleko Ovidiovho^[118] rodiska Sulmony. Tu si odpočinieme v odľahlej zátočine rieky a vystúpime z južnej strany na vrch, aby sme šli a vracali sa po tej istej ceste, po ktorej nás viedli vojaci, a nie po inej. Každý závan vzduchu nás vystraší. A podchvíľou zastaneme na ceste, hľadáme korienky, aby sme utíšili hlad, tu i tam trháme a jeme lístie z mladých dubov. Hľa, nečakane vidíme zboku prichádzať piatich Italov, akoby nás prenasledovali! Vydesí nás krik vartášov a akýchsi chlapcov. Z druhej strany sa zjavia ďalší Itali. Už by si bol myslel, že nás lapia, ale si len šeptali a nechali nás slobodne ísť.

Radovali sme sa teda v duchu a o deviatej hodine večer sme prišli do krčmy pri S. Pietre. Ako už o tom bola reč, videli sme tam Juraja Lániho, keď sme sa rozložili na lúke.

Tunajší krčmár v nás spoznáva väzňov. Vypytuje sa na útek. A keď predstierame, že nás prepustili pre chorľavosť, alebo že nás nechali na ceste, spytuje sa na slobodný pas.^[119] Ak by sme ho nemali, spomína väzenie, ba vystierajúc ruky ukazuje a vraví, že musíme byť spútaní. Zmieni sa o Jurajovi Lánim. Nemenoval ho, ale posunkami naznačoval, že mal okolo pása putá. A tvrdil, že ho poslal do Ríma. Aj nám to poradil a ukázal cestu do Ríma. Ctihodný Tobiáš Masník mu predal za dvadsať soldov, to jest za desať grajciarov, látku zo šiat čiže šaty bez kožušín, ja za osem soldov fľašu.

Tu sme si vyžiadali chlieb, víno a dve vajcia. Keď sme to dostali a zjedli, vybrali sme sa na cestu, ktorú nám ukázal krčmár. Ale len čo nás ľudia zo S. Pietra už nemohli vidieť, zase odbočíme do lesa, kde odpočívame a čakáme, kým sa nezotmie. Ale hľa! Priženie sa hustý lejak. Prinúti nás natrhať si najbližšiu burinu (suchú trávu) a urobiť si prístrešok. Márne sa usilujeme ochrániť sa pred lejakom. Vniká dnu zo všetkých strán. Ešte za súmraku nás prinúti vrátiť sa ku krčme, aby sme si tu trochu oddýchli pod nejakou opustenou strechou. Odpočívame teda v opustenej ohrade, ktorá má v jednom kúte akú-takú strechu, a to v nečistote, akoby nás bol vytiahol z vody. Trasieme sa a každú hodinu očakávame novú pohromu.

Keďže v krčme a v niektorých ohradách spia ľudia, dňa 4. mája sa už pri východe dennice štveráme mokrí a od zimy takmer zahubení po zasnežených vrchoch. Táto provincia pri pohorí Maiella sa totiž celé leto teší len malému teplu, lebo ostatné horúce končiny Itálie sa s ňou o teplo vôbec nedelia. Štveráme sa, vravím, a pri S. Pietre už vidíme všade chodiť ľudí, ba poniže mesta zdravíme štyri ženy, ktoré plákajú v rieke bielizeň. Neutajujeme sa, ale predsa slobodne prejdeme okolo všetkých do najbližšej osady, ktorá leží takisto na vŕšku. Poradíme sa a kráčame priamo k domom, aby sme si zaobstarali chlieb prosbou alebo za peniaze. Na čo veru nedodá odvahu hlad? Natrafíme na dedinčana, ktorý dojí kravy. Žiadame ho posunkami, vzdychmi a so žalostnou tvárou, aby nám za peniaze doniesol chlieb. Ten hneď zatvorí ohradu a vystúpi vyššie na vŕšok. A keďže sa ukázal ochotným, vštepí nám podozrenie, že chce našu prítomnosť oznámiť richtárovi. Vyslovujeme rozmanité domnienky a chceme sa zachrániť útekom. Keby to dovolil žalúdok, sme odhodlaní nechať tam aj peniaze. Medzitým zostupuje z vŕšku iný dedinčan a nesie si na niečo povrazy. Ponáhľa sa rovno k nám. Už si myslíme, že bude strojcom nášho uväznenia. Keďže sa modlím, horlivo nazerá do Habermannovej nemeckej modlitebnej knižky,^[120] ktorú som si zaopatril od vojaka, a odíde. Zaženie z našich duší tieseň. Po ňom zostúpi aj náš kupec a prinesie chlieb za šesť soldov a syr za štyri. Vzdávame mu chválu a vďaku a opúšťame ho. Pokračujeme vo svojej ceste s dobrou nádejou a radosťou, akoby sme aj na iné miesta mohli vstúpiť pokojne a bezpečne.

Zjeme kúsok chleba a syra. Trochu zablúdime, ale nájdeme svoju starú známu cestu a držíme sa jej.

Rozličné veci nám robili starosť, najmä obstaranie nejakej bielizne pre ctihodného Tobiáša Masníka, aby si mohol odvšiviť šaty. //Už nemal nijakú bielizeň a okrem rozdriapaného vrchného šatu mu nič nezakrývalo telo.// Obávali sme sa, že vší bude hojnosť, lebo sme mali ustavične vlhké šaty.

Prídeme znepokojení k opustenej krčme. Ja zastanem pri kameni, ktorý je položený pred dverami ako stôl. Ctihodný Tobiáš Masník vojde do pustej krčmy a hľa, nájde prázdne vrece, hrubšie, ale dosť súce na bielizeň, ktoré je tam pohodené iste božou prozreteľnosťou! Vďačne ho vezme a operie v najbližšej rieke. Neskôr si z neho vo väzení v Capracotte ušil bielizeň, keď mu akési dievča dalo nite. Bielizeň mu poslúžila v najväčšej núdzi, ale aj ako útecha, že ho Boh neopustí v núdzi ani v budúcnosti; a keby zomrel na ceste, neostal by holou mŕtvolou.

Unaví nás nový //hojný// lejak, ale napoludnie vojdeme do veľkého opusteného kláštora v háji. Prejdeme v ňom celý vnútrajšok, //poprezeráme// všetky diery a brlohy a do vôle si v ňom odpočinieme. Niekoľko hodín sa pokúšame trením driev vykresať oheň, aby sme sa zohriali a osušili si šaty, ale márne.