ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úbohí väzni dúfali v milostivé prepustenie, ktoré je vraj celkom blízke a isté. Všade sa totiž šírili zvesti — nielen u evanjelikov, ale aj u rímskych — o milostivom rozhodnutí Jeho Veličenstva a o prepustení. Iba jezuita (nepochybne dobre zasvätený spravodajca) povedal krátko predtým, ako ich odvliekli: „Počúvam,“ (tak vravel), „že sa na kacírskych miestach rozšírili zvesti o vašom prepustení. A vy priveľa dúfate. Ale ja sa obávam, aby ste sa vo svojej nádeji nesklamali. Radšej sa už raz pridajte k nášmu presvedčeniu.“ Keď 8. marca urobili prehliadku a pátrali po knihách, na príkaz jezuitu nás o všetky olúpili — ako o jedinú útechu — a zaniesli ich k nemu. Väzni sa však spoliehali na božiu všadeprítomnosť i vševedomosť a teraz už medzi nádejou a strachom počúvali všelijaké vyhrážky aj sľuby, či už že ich odvedú na galeje^[48] alebo prepustia. A tak im od nádeje i strachu ochabovali sily.

Medzitým naverbovali a obliekali novú kompániu^[49] vojakov. Velil jej brat manželky leopoldovského plukovníka Ján Gemeiner,^[50] ktorý sa stal zo zástavníka kapitánom.

Konečne 18. marca roku 1675 (bol pondelok po druhej pôstnej nedeli) pošlú ráno //nových// vojakov smerom na Prešporok. Nás väzňov držia v práci do večera. Vtedy sme pred školu zvážali piesok na veľkú kopu. Medzitým zastanú von za pevnosťou tajne pripravené vozy, ktoré majú odviezť úbohých kazateľov. Zošikuje sa okolo tridsať peších vojakov. Ale v najbližšej dedine čaká okolo päťdesiat jazdcov. A keď nadíde súmrak, odložíme svoje fúriky, drúky a lopaty, ktoré nesieme z roboty, a vyjdeme cez otvor v pevnosti, ktorým sa privážala zem na násypy. Navyše nás nepustia, aby sme si vzali z väzenia bielizeň a svoje veci, ale naložia nás tridsiatich šiestich väzňov na štrnásť vozov, aby nás odviezli hore — smerom na Nové Mesto.^[51]

Hoci sa mali veľmi na pozore, aby sa o našom odvezení hneď nedozvedeli ľudia, niektorí sa to veru dozvedeli už vopred. Preto sa premnohí dívali zďaleka na väzňov, plačúc a vzdychajúc pritom.

Vtedy tam stála aj manželka istého väzňa Andreja Szodóia,^[52] sarvianskeho duchovného helvétskeho vyznania, ktorá si tri dni nemohla vymôcť návštevu manžela. A keď chcela podať manželovi čosi ako posledné cestovné (o čom ona netušila) a pribehla k nemu, odohnal ju potupne sám kapitán, ktorý nešiel so svojou kompániou, ale tiahol s nami cez Moravu. A keďže sa chudera nemohla priblížiť, zďaleka prelievala slzy nad odchodom manžela.

V tú istú noc nás odvážali po veľmi zlej ceste a za hlbokého mlčania, lebo sme nemali dovolené ani vzájomne si šeptať. Viedol nás Serarius, ktorý bol vtedy richtárom v Berekseku.^[53]

V dedine Krakovany^[54] čakajú jazdci a pridajú sa k pešiakom. V noci tiahnú vedno, ale nasledujúceho dňa ich pridelia k jednotlivým vozom — tu po dvoch a dvoch, tam po troch. Ostatných pošlú do Leopoldova.

Vojaci skrehnutí od zimy okrejú telesne pri ohni v Krakovanoch. Väzni nemali dovolené ani len na chvíľku zostúpiť. Preto aj prirodzenú potrebu vykonávali vo voze.

Nasledujúceho dňa — 19. marca — sme prešli napoludnie do Piešťan. Každý dostal groš na potravu. Obedovali sme u nejakého šustra z Beluše. Prišiel tam farár, ale nerozprával sa s nami. Stál iba pod oblokom, vypytoval sa na nás vojakov a odišiel.

Odvážajú nás popri Novom Meste smerom na dedinu, ktorá sa volá Moravské Lieskové, kde sú uhorské hranice a kde sa dá prejsť na moravské územie. Tam pri Novom Meste sme za šibenicou na lúke stretli //Jána Nyarmiského//, ktorý bol kedysi tretím domácim ctihodného Tobiáša Masníka. Pretože sa vojaci horlivo starali, aby sa nikto nepriblížil k väzňom, Masník naňho zavolal, že nás idú odpratať: aby oznámil priateľom, že aj jeho odvážajú s ostatnými.

Keď cesta odbočovala smerom na Moravu, naskytol sa očiam prežalostný pohľad na milovanú otčinu, a najmä na končiny, kde kedysi bolo možné radostne žiť. Najmä ctihodný Tobiáš Masník sa teraz častejšie obzeral smerom na Trenčín. Oči mal zaliate slzami, lebo vedel, že tam vtedy bola aj sestra, aj priatelia, aj ubohá manželka, ktorá netušila, že ich rozlučujú. Pobrala sa chudera, aby ho navštívila vo väzení, ale priatelia ju zadržali v Trenčíne, aby tam očakávala jeho príchod z väzenia. Zdržiavala sa vtedy v Trenčíne, nevediac nič o nešťastí.

S veľkým žiaľom 19. marca dali teda zbohom väznení kazatelia svojej milovanej otčine Uhorsku.