ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napokon prokurátor Perschitz zvolá 29. mája všetkých kazateľov a rektorov do krčmy U bieleho koňa. A na príkaz arcibiskupa oddelia duchovných augsburského vyznania od helvétskeho a vedú ich do arcibiskupovho sídla, ale helvétskeho nechajú na tom mieste //v krčme//.

V arcibiskupovom sídle znova rozdelia duchovných augsburského vyznania podľa stolíc a zavolajú ich do osobitnej izby, kde sú štyria: arcibiskup odpočívajúci na ležadle (taký má zvyk, keď sa chystá na veľké veci), prezident komory biskup Kollonich, akýsi vojenský generál a arcibiskupov tajomník.^[23] Tu po prečítaní reverzov, rozložených na stole, dajú každému osobitne túto otázku a voľbu: „Čo si ty vyvolíš? Či chceš podpísať, že ostaneš alebo odídeš? Alebo ísť do väzenia?“ Keďže bez podpísania nemohli napriek hojným slzám dosiahnuť prepustenie, napokon sa každý rozhodne inak. Jedni totiž podpíšu reverzy, že ostanú doma. A keď dostali ochranné listiny, boli prepustení dverami na pravej strane a vrátili sa v pokoji domov. Podobne aj tí, čo podpísali, že odídu, dostali listiny o slobodnom odchode a do pätnástich dní odišli z otčiny. Ale toho, čo povedal, že si z tých návrhov nič nevyvolí, odvolával sa na príkaz a dekrét Kráľovského Veličenstva (či totiž Jeho Veličenstvo chce a prikazuje, aby sa alebo zriekol duchovného úradu alebo odišiel z kráľovstva) a sľúbil, že až vtedy sa prispôsobí, hneď a bez meškania vyviedli dverami na ľavej strane a zavreli do prešporského mestského väzenia. A to isté urobili nasledujúceho dňa s duchovnými helvétskeho vyznania.

Duchovní augsburského vyznania boli vo väzení sotva tri hodiny dovedna. A toho istého dňa — to jest 29. mája — ich tí istí vojaci znova //z neho// odvedú do arcibiskupovho sídla a naložia na jeden voz. Boli dvanásti — //z Trenčianskej stolice a z jej susedných krajov//. Ich mená, stav a miesto pobytu poznačili predtým na listinu. Katovi, ktorý sa na to posilní vínom a vysadne s nimi na voz, dajú dvanásť povrazov. Všetko sa tak pripravuje, akoby mali zomrieť. Keď prosia prezidenta Kollonicha, aby im dovolil vziať si veci z hostincov, prezident im odpovie, že mučeníci veci vôbec nepotrebujú. Prokurátor Perschitz pritom preklína a zlorečí, že sú diablovi mučeníci, tvrdohlavci a podobne. Keď prezident videl, ako neoblomne sedia na voze, nielenže ho to pobúrilo, ale aj tak nahnevalo, že zdvihol bakuľu a začal ich tĺcť po hlavách, ktoré im trčali z voza.

Z arcibiskupovho sídla ich takto odvážali na prvom voze, pričom sa zbehlo veľa ľudí, ktorí plakali a chceli ich sprevádzať, ale bránili im v tom. Aj ostatných odviezli rozličnými cestami do rozličných väzení. Keď teda spomínaných dvanástich vezú na popravisko, voz zastane a kat robí, akoby chcel zostúpiť a sediacich už-už obesiť, ba aj sa zaprisahá, ukazujúc šibenicu, ten ich budúci hrob… Kazatelia a rektori spievajú a voz ide ďalej do Trnavy. A medzitým vojakov i kata obmäkčí trpezlivosť duchovných.

Prezident //nielenže// dovolil vojakom, //ale aj prikázal//, aby duchovných olúpili o súcejšie šaty a plášte, ktorými sa zakrývali. Preto duchovní boli nútení pri trnavskej bráne odkúpiť svoje šaty za peniaze. //Vojaci vtedy s nimi zaobchádzali trochu ľudskejšie, ako im prikázali.//

Keď ich vojaci zaviedli do Trnavy, vrátili sa s katom do Prešporka. Zajatcov však väznili tri dni v Trnave, kde jeden z dvanástich — //Ján Hadík//^[24] — zlomený zastrašovaním sa chcel a usiloval zachrániť podpísaním. Uväznený odpadol tu od pravej viery a spieval hanebnú palinódiu.^[25]

Keď ich väznia tri dni v žalári mesta Trnavy, hľa, príde prezident Kollonich, ktorý sa s vojenským generálom uberá do Trenčína, a pomocou jezuitov vábi duchovných, aby podpísali, ale márne! Už predtým ich totiž jezuiti a mnísi jeden po druhom až priveľmi domŕzali svojimi praktikami, aby odpadli od viery.