ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým nás držia vo väzení celých šesť týždňov bez akejkoľvek ľudskej útechy, hľa, Boh podivuhodne a naozaj neobyčajne pripraví naše vyslobodenie!

Keď chamtiví capracottskí strážcovia márne čakajú a vymáhajú sto dukátov, sľúbených za privedenie väzňov, rozhodnú sa, že väzňov predajú.

V Neapole sa zavše nájdu nejakí kupci nemeckej národnosti, s ktorými sa radi stretajú a ich služby používajú nemeckí vojaci a oficieri, ktorých Cisárske Veličenstvo poslalo do Messiny na pomoc Španielom proti Francúzom.^[139] Ako sa tak stretajú a zhovárajú, dozvedia sa a počujú od niekoho, najskôr od kapitána, že v ich moci sú dvaja uväznení vazali. Kupci o nich už vedeli, že sú z //nešťastných// galejných väzňov, a preto hľadali len príležitosť, aby mohli o nich rozprávať a kúpiť ich (to jest: nás).

Chorého podplukovníka navštívi kapitán Andrej Michaelis, ktorý chcel zanechať vojenskú službu a vrátiť sa do Nemiec.^[140] Žiada si vojenský žold. Podplukovník ho nemôže vyplatiť, a preto mu dá ako náhradu splnomocnenie, podľa ktorého nás má predať a vyplatiť sa peniazmi, čo zložia kupujúci. Kapitán ho ukáže kupcom a ponúkne nás na predaj. Kupci sa k nemu správajú úslužne a úctivo. Prijme dvadsať dukátov a iné podarúnky a odovzdá kupcom splnomocnenie, podľa ktorého nás majú vyzdvihnúť z väzenia. //Myslel si, že kupci nás predajú do Arménska.// Splnomocnenie potvrdil gubernátor v Capue. Znelo — okrem iného — takto:

Ak sa týmto nariadením preukáže Andrej Michaelis alebo ktokoľvek iný (to bolo doložené preto, lebo pred svojím zamýšľaným odchodom a návratom do Nemiec nás nemohol tak chytro vyzdvihnúť z miesta, kde sme boli uväznení, keďže mal iné povinnosti, a najmä pre zlé počasie atď.) a odčíta capracottským strážam dvadsať dukátov, bez meškania sa mu majú odovzdať otroci (vazali), ktorých držia v capracottskom väzení.

Podplukovník medzitým zomrie a kapitán //Andrej Michaelis// sa vráti do Nemiec.

Kupci, vybavení takýmito prostriedkami, prišli v našej veci dva razy do Teana. (Je to mesto takmer uprostred cesty medzi Neapolom a Capracottou.) Prvý raz nás nemohli priviesť pre zlé počasie. Druhý raz poslali zo spomenutého mesta do Capracotty človeka s dvoma koňmi, ktorý nás mal priviesť so strážami. //Kupci im sľúbili dvadsať dukátov. Predstierali však, že sú vojenskí oficieri.// Pretože //Capracotte// hrozilo nebezpečenstvo, že prídu banditi, nakúpil len vlnu a odišiel bez nás. Medzitým strážcovia, ktorí vtedy //nechceli ani// nemohli chýbať pri vartovaní mesta, oznámili, v ktorý deň (totiž v deň Božieho tela) nás chcú odviesť do Teana. Naši priaznivci sa teda už tretí raz chystali na určený termín do Teana, túžobne očakávajúc, kedy prídeme. A tak potom //podľa pápežencov// v deň Božieho tela (to jest 13. júna) prídu ráno štyria vojaci čiže mestskí strážcovia. //Hoci tajili svoj úmysel (a preto ani nedovolili žiakom, aby nás navštívili, žeby sme sa o tom nedozvedeli), predsa sme už vopred vedeli deň, keď nás odvedú preč.// A keďže ešte ležíme a spíme, zakričia, aby sme vstali, a oznámia nám, že nás odvedú. //Chytro vstaneme,// vyšleme k Bohu krátke modlitby aj vzdychy a vyjdeme von. Hneď nás spútajú silným povrazom a odvádzajú. Ľudia ešte spia. //Knihy, ktoré nám dal na čítanie mládenec Hieroným z Boccari, hrniec a tanier sme nechali u starého človeka, ktorý strážil pred dverami väzenia, aby ich odovzdal majiteľom. Bola surová zima, lebo vŕšky a vrchy pokrýval sneh. Táto provincia má celkom odlišné podnebie než neapolský kraj, o čom už bola reč.// Dvaja ozbrojenci šli pred nami a ďalší dvaja za nami, pričom jeden z nich držal //v ruke// povraz, ktorým sme boli zviazaní.

Napoludnie sme prišli do krčmy, kde sme predtým obedovali s vojakmi, //kam sa zatúlal Juraj Láni,// a kam sme sa potom //po úteku// vrátili a predali tam šaty a fľašu //krčmárovi, ktorý nám predpovedal väzenie,// o čom už bola reč. Tu sme jedli a pili so strážcami, //ktorí nás viedli.// Čudovali sme sa, že v tom prejavujú takú veľkodušnosť. Nevedeli sme, že naši dobrodincovia //kupci// prikázali, aby tak urobili. //Krčmár bol vtedy na procesii v S. Pietre. Peterský kláštor je blízko krčmy.//

Toho istého dňa prídeme okolo tretej popoludní do Isernie. Ukážeme sprievodcom miesto neďaleko od nej, kde sme ušli. V Isernii sa zastavia a hojne prelievajú víno, ba i hlcú šalát kúpený na trhu, neumytý a nepripravený. Akýsi dedinčan, ktorý tam bol, nám dal syr.

Medzitým za nami príde tamojší veľkňaz, vypytuje sa na príčinu a vysmieva sa nám. A keď prosíme o almužnu, nedá nič, ale hrozí galejami, vraviac, že sme mocní, mladí, súci a že budeme vítaní v Neapole.

Vedú nás cez mesto, ktoré je rozsiahle a utešené, všetkým oplývajúce a bohaté, akoby otváralo bránu pozemskej hojnosti do Neapolského kráľovstva. Čudovali sme sa, že má všetky ulice zasypané kvetmi, brány ovenčené rozmarínom, ba na uliciach aj podlubia urobené z rozmarínu, kým sme sa nedovtípili, že túto nádheru vystrojili pre slávnostnú procesiu, ktorá bola v ten deň. Ako prechádzame okolo, akýsi súcitný kňaz nám vraví: „Boh nech je milostivý vám úbohým!“

Keď však zastaneme //na akomsi námestí// pri apatieke, iný kňaz, ničomný, //už skoro starec,// sa nám posmieva, chce silou-mocou dišputovať a hovorí, že nás potrestali zaslúžene a spravodlivo ako kacírov, lebo medziiným vraj popierame očistec, ktorý ustanovila svätá cirkev. Dostal však primeranú odpoveď a rozhorčene nás opustil. Nikoho sme totiž už nešetrili a slobodne sme komukoľvek odpovedali, akoby sme boli odsúdení na to najhoršie. V apatieke sme si zaobstarali ďumbier proti žalúdočnej nevoľnosti.

Odídeme z Isernie a za tmy prídeme do krčmy poniže mestečka Monteroduni, ktoré leží na vŕšku a je dosť veľké.

Večer nás opäť pozvú k stolu a kŕmia šalátom a vajcami. Ale na tomto mieste pripravili šalát z rozmanitých druhov zeleniny: z bodliaka,^[141] petržlenu, mäty, pomiešaný s olejom a octom — nie ako v Isernii, kde ho kúpili na trhu a hltali neumytý a celkom nepripravený. Spali sme v kuchyni pri ohni, ktorý v noci nevyhášal. Strážcovia ležali pri nás. //Na celej tejto ceste sme boli presvedčení, že nás vedú do rúk cisárskych vojakov, a že ideme na galeje, kde zažijeme ešte horšie veci než dosiaľ, lebo sme chceli ujsť. Tí, čo nás viedli, podchvíľou predstierali, že nás vedú do Ríma alebo inde k takým ľuďom, čo nám dajú slobodu, čo aj potom vykonal Boh, hoci tí to zrejme nevedeli ani nezamýšľali.//

Nasledujúceho dňa — 14. júna — sme raňajkovali v akejsi krčme, kde prenocovali nejakí italskí //kupci//. Vypytovali sa na nás. A keď naši sprievodcovia povedali, že v Teane už čakajú kupci, podotkli, že radi dajú za nás dvesto dukátov, lebo sme silní a mocní ľudia, hoci sme boli ledva kosť a koža od dlhotrvajúcej biedy.

Stadiaľ prídeme napoludnie do inej osamelej krčmy. //Na hociktorej italskej míli je totiž krčma.// Tu sa najeme a prejdeme po moste. A keď ideme kúsok ďalej, natrafíme na dva kone, ktoré nám poslali oproti z Teana. Strážcovia nás zbavia povrazu. Vysadneme na kone a strážcovia si striedavo sadajú za naše chrbty.

To, že nám poskytli kone, vyvolávalo v nás podivné úvahy. A keď sme sa prikláňali raz k takej a raz k onakej mienke, povedal som, že nesmieme pohŕdať touto vzácnou starostlivosťou, čo nám prejavujú páni, ktorým — ako vraveli strážcovia — nás majú odovzdať. Ctihodný Tobiáš Masník odpovedal: „Ja si od toho nesľubujem, že nás očakáva niečo lepšie.“ A doložil: „Stáva sa totiž aj to, že keď zbojníka vedú na šibenicu, sedí na voze, lebo je vyčerpaný, a páni ho niekedy sprevádzajú pešo. //Boh však môže oslobodiť aj z galejí. Napokon aj tam sa presýtia naším nešťastím.“//

Okolo druhej hodiny popoludní sme prišli do krčmy, kde bolo asi šesťdesiat banditov. Mali svojho náčelníka, ktorý bol znamenite oblečený. Od neapolského miestokráľa dostali milosť, lebo sľúbili, že budú na Sicílii bojovať proti Francúzovi. Keď teda obdržali milosť, tiahli do Neapola. Kým naši sprievodcovia pijú, niektorí spomedzi nich pristúpia k nám a prostredníctvom jedného, ktorý rozprával po latinsky, spoznajú, čo je vo veci. Bol medzi nimi mládenec, ktorý škrípal zubami a preklínal Capracottčanov, lebo vraj vedú v putách statočných ľudí. Medzitým osloví po italsky toho, čo ovládal latinský jazyk, či by sme nechceli, aby nás oslobodili. Keď to urobí po druhý raz, latinák sa nás napokon spýta, či by sme nechceli. Uvažovali sme takto: Aj keby nás oslobodili z rúk sprievodcov, predsa by nás odviedli so sebou na Sicíliu alebo do zbojníckej družiny, hoci sľubovali, že nás prepustia a nechajú slobodne odísť, ak sľúbime, že pôjdeme do Ríma. A preto sme odpovedali, že my budeme očakávať vyslobodenie od Boha alebo smrti alebo iným spôsobom. Nato doložili: „Ak len nebudú s vami tráviť noc v meste, istotne očakávajte tejto noci vyslobodenie! Niekoľkí pôjdeme za vami //a prepadneme ich//, aby sme vás oslobodili od otroctva alebo aj galejí, lebo vidíme, že si ich nezaslúžite.“

Všetci, ktorí počuli od nás apoštolské vyznanie,^[142] modlitbu Pána^[143] a iné napomenutia zo Sv. Písma, sa nad nami totiž čudovali, najmä preto, lebo zbožnosť je tam veľmi zriedkavým vtákom.

Medzitým sme ešte toho istého dňa okolo štvrtej hodiny popoludní prišli do Teana. Tu v predmestskej krčme čakali naši priaznivci oblečení ako vojaci.

Ale prv než nás k nim zavedú, tuho nás spútajú, keď zostúpime z koní, mysliac si, že sa //oficierom// tým väčšmi zavďačia, čím nemilosrdnejšie sa budú voči nám správať. Keď nás vedú, kúsok podídeme k vode a vypijeme za dúšok z klobúka. V ústrety nám ide akoby //trochu// rozhorčený pán Ján Filip Weltz v nádherných šatách z mäkkej, ale cifrovanej kože, a s ním jeho spoločník pán Ján Baptista Schanternell, takisto oblečený ako vojak. Spýta sa, či vieme po nemecky. Odpoviem, že trochu. Po druhý raz sa spýta, ako sa voláme. Povieme. Nazrie do listiny, prikývne a pýta sa na tretieho — na Juraja Lániho, kde je. Povedali sme mu, že nevieme. Potom doloží, akoby nás chcel karhať, prečo sme ušli. Ale hneď pripojí, že máme byť dobrej mysli, lebo sa z božej milosti už istotne ocitneme na slobode, ale ostatní sa dostali na galeje a právom pochybuje o ich oslobodení.

Každé jeho slovo nám však bolo podozrivé a naozaj sme si mysleli, že nám budú všelijako nanucovať vojenské šaty a zbrane. Rozhodli sme sa teda, že ich neprijmeme, akoukoľvek ľsťou alebo násilím nám ich budú vnucovať, ba radšej v tej chvíli alebo zomrieme, alebo pôjdeme na galeje.

Potom nás patrón zavedie do krčmy, kde ho prosím, aby s nami pre božie milosrdenstvo zaobchádzal milosrdne, pamätajúc na ľudský údel. Káže, aby sme boli dobrej mysli, ale zaujatému srdcu sa ustavične javí podozrivý a nebezpečný.

Naši sprievodcovia prijmú od kupcov pod menom Andrej Michaelis dvadsať dukátov a úpis, dajú potvrdenku o prevzatí peňazí a odídu. Nás medzitým odvedú hore do izby. Keď si tam pýtame vodu, dajú nám víno, ale s láskavosťou vzbudzujúcou podozrenie.

Keď náš pán odíde, aby nám zaobstaral topánky, druhý ostane v susednej izbe, aby na nás dával pozor.

Hoci si veru naši priaznivci veľmi želali, aby nás nevideli ľudia, predsa nemohli zavrieť dvere, aby sa vyhli podozreniu. Príde niekoľko Italov; z nich jeden tlmočí po latinsky, a vypytujú sa nás na príčinu, spôsob a ukončenie nášho väznenia. Zdá sa, že spolucítia s naším osudom. //Ak je totiž niekto pokrstený, považuje sa to za nevhodné, aby bol odsúdený na galeje. Všetci dávajú radšej prednosť smrti pred takýmto trestom. //My sa zasa v neprítomnosti dobrodincov, ktorých ešte nepoznáme, vypytujeme, čo je to za človeka, čo nás má v moci. Odpovedia, že je kapitánom v cisárskej armáde, a pretože stratil vojsko v boji proti Francúzovi na Sicílii, tu i tam verbuje vojakov, aby ho doplnil. Svojou odpoveďou nás presvedčili, že nás páni dosiaľ ešte nenahovárali a že nás nečaká a neostáva nám nič istejšie ako násilné nanútenie zbraní.

Medzitým títo odídu a vrátia sa naši páni. Jeden z nich sa totiž zdržiaval iba v izbe oproti. Vojde k nám pán Ján Filip Weltz a najprv nám prinesie nemeckú knižočku, ktorá má názov Himmlisches Lust—Garten //Nebeský sad//^[144] atď. Podá nám ju a vraví: „Môžete venovať pozornosť tejto knižočke a ľahko poznáte, kto som. Veru luterán.“ Žiadal ďalej, aby sme sa vystríhali latinského jazyka, najmä keď prídu kňazi, žeby sme nepriviedli seba aj ich do nebezpečenstva. Áno, vravel, aby sme radšej povedali, že sme Turci, žeby voči nám pociťovali radšej nenávisť ako súcit. „Keby kňazi nejakým spôsobom len mohli, chceli by vás uchvátiť.“

Všetko toto vyvolávalo ešte väčšie podozrenie a tým účinnejšie nás viedlo k odporu nevziať vojenské šaty.

Keď pán odišiel, zhovárali sme sa a povedali sme si: „Buďme opatrní. Ľstivo a veľmi zaliečavo chce na nás totiž vložiť vojenskú uzdu. Musíme pohrdnúť aj jeho láskavejšími a lichotivejšími skutkami. Knihu mohol ľahko dostať od nejakého luteránskeho vojaka,“ vraveli sme, „aby nás oklamal…“

Keď sa tak spolu zhovárame, vráti sa pán Ján Filip Weltz a všelijako nás presviedča, aby sme boli dobrej mysli, že zajtra najlepšie spoznáme jeho priazeň, a najmä priazeň jeho pána brata v Neapole, pre ktorého bude najväčším potešením preukazovať dobrodenie nám nešťastným. „Onedlho,“ dodal, „kupci privedú aj vaše manželky do Augsburgu. Tam vás pošleme a tam zostanete, kým nepominie pápeženecká zúrivosť. Medzitým vám zaobstaráme iné šaty,“ povedal, „ba musia sa vám ostrihať brady“ (už nám znova podrástli), „aby vás nepoznali vojaci, ktorí vás viedli. Veľmi mnohí z nich totiž ešte sú v Averse.“ Keď to povedal, odišiel.

Začneme plakať, mysliac si, že sú to cisárski oficieri, ktorých hádam s takýmito fortieľmi poslal Ján Gemeiner, kapitán a sprievodca //nášho utrpenia// z Uhorska, ktorý nám vnucoval ľstivo a násilne vojenské šaty, ale márne.

Bol tam akýsi Antonin, Ital, ktorého si páni najali zo služobníctva. Kúpil nám dva páry topánok. Pán nám ich priniesol a kázal, aby sme si ich vzali. Nijako sme nechceli, ale zdráhali sme sa, pričom sme ho zaprisahali a veľmi nariekali. Začudovaný Antonin sa spýta pána, prečo si ich nechceme vziať. Pán odpovie po italsky, ale dosť tomu rozumieme (ako to už býva pri podozrievaní), že nechceme byť vojakmi, ale radšej galejníkmi. Antonin podotkne, že nechápeme vlastné dobro, lebo on by chcel byť radšej tisíc ráz vojakom ako raz galejníkom.

Už nič neostávalo, čo by nás bolo mohlo presvedčiť o zdanlivej úprimnosti pána Jána Filipa Weltza a jeho spoločníka. Do rozhovoru sa zapojil aj druhý pán — Ján Baptista Schanternell. Prosil, zaprisahal sa, prehováral nepretržite najmenej hodinu, aby sme si vzali topánky, až mu od horlivého a usilovného prehovárania padali z tváre kvapky potu ako hrachy, čo sa stáva mladým ľuďom. My však plačeme, prosíme, padáme na kolená, aby to nerobili, ale ak sme v ich moci, nech urobia, čokoľvek chcú: nech nás trebárs vydajú do rúk kata alebo predajú, komu len chcú; alebo ak sa to nedá zmeniť, nech nás odvedú k ostatným väzňom na galeje — len nech nás neverbujú do vojska. Pán Ján Filip Weltz sa znova ozval. Bol veľmi rozhorčený, nevediac, čo má s nami urobiť, lebo viesť nás v našich šatách bolo //nemožné a// nebezpečné: vojaci by nás boli ľahko spoznali, a tak by boli napadli aj kupcov. Preto povie: „Keďže mi neveríte, hoci sa zaprisahávam a chcem vám dobre, už vás tu nechám s ľútosťou, trebárs aj utrpím škodu, čo sa týka výkupného a ostatných veľkých výdavkov. Vaše duše i životy však upadnú do veľkého nebezpečenstva. Budete to naveky ľutovať! Medzitým sa ešte spolu pozhovárajte, lebo sa nemôžem s oboma rozprávať. A premyslite si túto vec dobre! Viem totiž,“ vravel, „prečo to robíte. Keby ste si vyvolili vojenský život, aby ste sa tým nezriekli posvätného duchovného úradu a neodstúpili z neho, k čomu vás dosiaľ márne nútili.“

Keď sme počuli tieto slová, videli sme, že si zasluhujú, aby sme o nich trochu porozmýšľali, lebo sme vedeli, že to počul od našich spoluväzňov. Vedno teda plačeme a nariekame a skôr bedákame nad svojím nešťastím, ako sa radíme. //Vyčítam si a// banujem, že viem rozprávať po nemecky, lebo toľko ráz na mňa naliehali, ale prikláňam sa k presviedčaniu kupcov a niekoľko ráz poviem ctihodnému Tobiášovi Masníkovi, že by sme nimi nemali pohŕdať. Ctihodný Masník sa však veľmi zdráha, lebo vraj niet človeka, ktorý by ho mohol o inom presvedčiť, ibaže nás chcú takýmto zaliečaním zverbovať do vojska, čo možno často vidieť v Uhorsku a v ostatných provinciách. Keď niekto čo len popíja s verbovníkmi, už ho zvábia a prinútia na vojenčinu. Podotknem, že tá vec a naša je celkom niečo iné, lebo my sme už v jeho rukách. A keby nás chcel naverbovať medzi vojakov, mohol by nás odviesť do tábora a násilne prinútiť. Neposlúžilo by to ani vážnosti takého vysokého oficiera, keby na nás väzňov naliehal toľkými prosbami atď.

Medzitým nám chlapec prinesie syr, chlieb a víno, //lebo bol piatok.// Hneď po ňom okolo piatej hodiny //večer// príde objednaný mladý a neskúsený barbier, ktorý nám oholí brady, ale na náš príkaz ponechá uhorské fúzy. Márne to páni ináč chceli.

Potom vojde znova pán Ján Filip Weltz a zhovára sa o ostatných väzňoch. Niektorých aj menuje. Porozpráva sa s nami priateľsky aj o iných veciach a odíde.

Napokon povieme, že si vezmeme šaty, ale s osvedčením pred ľuďmi, že v Neapole, keby nám hádam chceli nanútiť zbrane, budeme môcť šaty hneď odovzdať, aj keby sme hádam mali ostať holí. Ján Filip Weltz povie, že niečo by mohlo ľahko upútať pozornosť ľudí, a preto si šaty radšej oblečieme nasledujúceho dňa niekde v poli a večer //toho istého dňa// si ich doma zase vyzlečieme. Napokon sa dohodneme, že si vezmeme len vrchné šaty //(Rock)^[145]//, ktoré zakryjú náš uhorský odev.

Nastane večer a pán Ján Filip Weltz prikáže krčmárovi, aby nám priniesol jedlo. Pohŕdavo povie, aby nám doniesol hoci aj bravčové mäso, ak má, že ho pohlceme. A doloží, že sme hádam Turci alebo poturčenci. Krčmár to aj urobil. Bohato poslúžil hovädzím a bravčovým mäsom, syrom, chlebom, vínom, šalátom atď. Jedli sme a pili, ale nie bez sĺz. Naši páni sa však v druhej izbe uspokojili so zeleninou, aby v piatok nevyvolali iným jedlom pohoršenie. Medzitým tí, čo prišli k dverám a videli, že jeme mäso, vošli k pánom a s počudovaním im hovorili o tom mäse. Páni sa smiali a akoby nám vyčítali neviemakú bezbožnosť.

Po jedle vojde do izby pán Ján Filip Weltz, dobre zavrie krídla oblokov a povie, aby sme sa neznepokojovali, že to robí. Chce postaviť aj strážcov, aby nás vartovali. Keby to premeškal, mohol by upadnúť do nejakého podozrenia, a tak sa vyzradiť Španielom. Nato zapálil v miske na stole olej, ktorý mal horieť celú noc. Vymohol si štyroch vojakov od gubernátora mestečka, ktorý bol poddaný Španielom a musel preukazovať služby nemeckým vojakom, bojujúcim proti Francúzovi. Postavil ich k dverám, nepochybne preto, aby odvrátil podozrenie od toho, čo robí, a nemusel sa báť úteku, lebo videl, že mu neveríme. //Ľahneme si spať, ale// strávime takmer bezsennú noc.

Dňa 15. júna (bola sobota) nám ráno prikážu, aby sme tam nechali bakule, fľašu //(barallicu)//, ktorú nesieme z Terstu, a ostatné menej potrebné veci. Pán totiž podotkne, že sa už zaobídeme bez nich, lebo čokoľvek budeme potrebovať, to — vraví — nám zaobstarajú. Namietneme, že už vieme, aké sú potrebné také veci na mori. Zasa nám káže, aby sme boli dobrej mysli, a presviedča nás, že sa viac nemusíme obávať mora. Keď toľko nalieha, necháme ich napokon v krčme.

Medzitým Antonin najme a vystrojí dva kone pre pánov. Nám však najme dva osly. Na tretieho vysadne sám Antonin a ozbrojený puškou ide za nami a vartuje nás.

A tak odídeme z Teana a prídeme na akési pole, kde páni zastanú a podajú nám vrchné šaty, lebo sme už súhlasili, že si ich vezmeme, ale pod tou podmienkou, že si ich oblečieme na ceste iba na svoj odev a //u nich// doma //čiže// v Neapole ich zasa vyzlečieme, na čo páni radi pristúpili. Obliekli sme si spodnú bielizeň a nemecké šaty.

Potom sme prišli k najbližšej krčme, kde prenocovali banditi, ktorí sľúbili, že nás oslobodia. Mnohí stáli pred krčmou. A hoci naši páni chceli veľmi chytro prejsť okolo, predsa si nás niektorí veľmi dôkladne prezerali, najmä mládenec, ktorý nás predtým ľutoval so slzami v očiach a škrípal zubami, hnevajúc sa na našich väzniteľov. O tom už bola reč. Keď si nás tak usilovne obzerali, málo chýbalo, že ctihodný Tobiáš Masník na nich nezakričal a neprosil o vyslobodenie, a tak nepriviedol do veľkého nebezpečenstva seba i svojich dobrodincov. Boh mu však zadržal jazyk.

Napoludnie sme prišli do krčmy, ktorá bola od Capuy^[146] vzdialená ešte dve italské míle. Vojdeme dnu. Kone a osly zveríme krčmárovi, aby sa o ne postaral. Antonin nám odmeria nohy, lebo prvé topánky vrátili, keďže sme si ich neobuli. Odíde s pánom Jánom Baptistom Schanternellom do Capuy, aby obstarali pančuchy, topánky, klobúk pre mňa (Masník ho mal ešte z Uhorska), ale aj iné potrebné veci. Medzitým sa zdržiavame v nejakej izbe a čakáme s obedom na ich návrat takmer tri hodiny. Prijdú sem zasa tí istí banditi, ale pretože nás pán Ján Filip Weltz požiada a varuje, zdržiavame sa v zadnej izbe, kým tí obedujú, spia, cudzoložia, smilnia a odídu. Zachvátila ma a takmer dve hodiny sužovala horúčka, ktorú nepochybne vyvolal boj medzi pocitom radosti a smútku.

Konečne sa tí dvaja vrátia z Capuy s prenajatým pohodlným a krytým vozom. Prinesú veľmi pekné a celkom zrelé čerešne. //Bolo vidieť už aj iné zrelé ovocie.// Poobedujeme znamenite. Navlečieme si pančuchy, topánky. Sám Ital Antonin nás teraz pochválil. Myslel si, že nás novými šatami alebo oklamali, alebo obšťastnili. Sotva totiž vedel niečo o veciach, ktoré sa stali.

Antonin vezme zvieratá a mzdu a vráti sa do Teana. My vysadneme na voz a vezieme sa po veľmi utešenej a úrodnej rovine do Capuy. Už zvážali nazberanú úrodu, vytínali konope, trhali ľan, ktorý tu rastie vyšší než u nás konope. Všetko sa zdalo rásť bujnejšie — akoby v inom podnebí. V Abruzzách sme neuzreli nijaké vozy, //lebo tam vynášajú do skalistých vrchov náklad na osloch//. Tu sme však videli dedinské vozy, ktoré mali dve neopracované, hrubé, obrovské kolesá, čo sa ľahko vyrovnali mlynským kolesám.