ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na predošlom mimoriadnom súde v Prešporku roku 1673 mnohí, ba všetci //vtedy predvolaní// podpísali isté reverzy, a tak sa jedni ťažko zaviazali, že sa vysťahujú z //uhorského// kráľovstva, druhí, že zostanú, ale zrieknu sa duchovného úradu. Preto aj na tomto mimoriadnom súde roku 1674 predvolaných a nespravodlivo obžalovaných //horlivo// nútili na podpis pred súdom, na ňom i po ňom čudnými spôsobmi — sľubmi a rôznym zastrašovaním. Od niektorých rektorov škôl a duchovných ho počas súdu aj získali. A tak títo dostali ochranné listy a vrátili sa domov pred skončením súdu. Reverzy neboli tie isté. Niektoré totiž neobsahovali len vedomosť o vzbure, ale podpisujúci sa priznávali, že zneužívali svoj duchovný úrad proti Bohu a Jeho Veličenstvu, podnecovali ľud k vzbure, dopustili sa zločinu urážky Veličenstva, zaslúžili si ten najťažší //a najpotupnejší// trest: stratu života a majetku, a preto dobrovoľne a ochotne podpisujú, aby sa odplatili za udelenú milosť atď.

Keďže sudcovia sami nič nedosiahli a nedosiahli nič ani pomocou mnohých ďalších dosadených sudcov, ktorí prehovárali na podpísanie reverzov, tie tvrdšie reverzy hneď upravili a skrátili, zmierniac ich, aby sa nezdalo, že sa dotýkajú svedomia. A hoci sa od predošlých veľmi odlišovali, //lebo pre tých, čo nechceli podpísať také dlhé a obsažné, skrátili súvetia asi na päť riadkov//, predsa však obsahovali to, čo svedomie nevinných //duchovných// sotva mohlo pripustiť. Preto ich vytrvalo odmietali podpísať.

Obsah reverzov na poslednom mimoriadnom súde roku 1674 bol približne nasledujúci:

My, nižepodpísaní, z dôvodov spoluviny na vzbure predvolaní do Prešporka a usvedčení, na príkaz Jeho Veličenstva sa podpisujeme a sľubujeme vernosť, že nebudeme mať nijaké spolky s tými, čo sú neverní Jeho Veličenstvu. Okrem toho sa chceme celkom zrieknuť v budúcnosti vykonávať či už tajne alebo verejne nejaký kazateľský, učiteľský a podobný úrad — a to pod stratou života i celého majetku a pod večnou potupou, ak budeme pristihnutí čo len pri jedinom podozrení. To chceme dobrovoľne a ochotne potvrdiť podpísaním svojich mien a pritlačením pečatí.

A tak tí, čo ostávali v Uhorsku v súkromnom postavení, podpísali a hneď dostali od komory ^[15] ochranné listy.

Ale tí, čo chceli odísť z kráľovstva,^[16] pripojili toto:

Keďže boli predvolaní pre vzburu a usvedčení, ba aby sa aj odplatili za udelenú milosť, podpisujú, že chcú do pätnástich dní rátaných od ustanoveného dňa dobrovoľne a ochotne odísť z kráľovstva a viac sa nevrátiť pod stratou života a majetku.

Keď aj tí dostali listy o slobodnom odchode, rozišli sa a odišli z kráľovstva.

Prv než oddelili duchovných (o tom //trochu// ďalej), neústupčivo ich okolo tristo odmietalo, medziiným z nasledujúcich dôvodov:

Po prvé: Nie sú si rozhodne vedomí nijakej vzbury, a preto sa proti svedomiu nemôžu k takému niečomu priznať //a urobiť zo seba buričov//. Po druhé: Fiškus — vraveli — v dôvodení proti nim uviedol namiesto dôkazu, že tí, čo predtým podpísali, priznali sa k vzbure. (Fiškus robil uzáver proti prítomným kazateľom: „Aj vy ste teda s nimi!“). Preto nemôžu podpísať. Po tretie: Chcú sa zaviazať a podpísať vernosť, lebo ako boli doteraz verní, tak chcú zachovávať vernosť aj v budúcnosti. Po štvrté: Čo sa týka duchovného úradu, ten nemôžu dobrovoľne zanechať, ale keby im tu ukázali nariadenie Jeho Veličenstva, že majú odísť z kráľovstva alebo zriecť sa úradu, urobia to so všetkou úctou, ale bez škodlivého podpisu.

Na to potom odpovedali arcibiskup, biskupi //predseda, prísediaci// a ostatní, že sa netreba obávať poškvrny vzbury, lebo im dajú iné svedectvá, že oni — totiž nespravodlivo obžalovaní — neboli vzbúrenci. //Čo sa však týka obžaloby fiškusa, nevysvitá z nej iné (to boli arcibiskupove slová) — ibaže fiškus uviedol proti nim veľa hlúpostí.//

//Nenadarmo sa v reverzoch spájal sľub vernosti, ktorý treba dať Jeho Veličenstvu, so zrieknutím sa duchovného úradu. Keď chceli sľúbiť vernosť podpisom, akoby poškvrnení sa ním vzdali duchovného úradu. Keď sa však protivili, upadli do podozrenia, že dávajú úradom najavo, že nechcú sľúbiť vernosť. To sa aj stalo, lebo potom tých, čo nechceli podpísať, obžalovali, že nechcú podpísať vernosť, a preto sú buriči.// Medzi duchovnými boli však veľmi mnohí, ktorí pamätali na Boha a svedomie. Radšej a skorej by boli chceli zomrieť, ako znásilniť svedomie, //odhodiť// a poškvrniť svojou rukou slobodu vlasti// a zákonné vykonávanie náboženstva posvätené a potvrdené prísahou už od blahej pamäti kráľov a nezrušené ani verejným nariadením Jeho Veličenstva//, zriecť sa ľahko povolania, násilné odnímanie chrámov nielen obhájiť, ale aj preniesť na seba a na svoju zradu a svojím podpisom zapríčiniť evanjelickej pravde tisíc pohrôm. A preto nech sa nikomu nezdá čudné, že žalobcu a sudcov sklamaných v ich zámere dohnala napokon neoblomnosť veľmi mnohých duchovných, //ktorí nechceli podpisom odvrátiť takú ukrutnosť// (ako bude o tom ďalej), do najkrajnejšej a čo pamäť siaha neslýchanej zhubnej zbesilosti.