ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Florencie sme prišli 9. septembra okolo ôsmej hodiny ráno.

Je to nesmierne veľké mesto, veľmi malebné, prekrásne — ozajstný kvet Itálie.^[203] Má veľmi pekné vodovody, //prasa v bahne chrliace vodu, bronzové žaby kŕkajúce a chrliace vodu a iné//. Na jednom priestranstve je Karol V., na druhom Ferdinand I. — obaja na bronzových koňoch. Hlavný mramorový chrám, ale aj veža sú celé i z vonkajšej strany oddola až nahor tak umelecky vytvorené a vykladané veľmi malými pestrofarebnými úlomkami, akoby sa pretekali s maliarmi. Nad chrámom sa nachádzajú rozličné chodby na prechádzky a niekoľko kupol. Je veru nesmierne veľký, až vyvoláva úžas prichádzajúcich pútnikov. Pred chrámom stojí baptistérium, ktoré sa mu vyrovná, lebo je takisto umelecky vytvorené a čo do rozsahu značne veľké. A hoci sa celé mesto udržiava čisté, tento chrám sa poškvrňuje ľudským močom a výkalmi. Kniežací palác a knižnica si zasluhujú, aby si ich človek pozrel. Teraz sa stavia chrám sv. Vavrinca, a to tak nákladne, že na jeho postavenie — ako sa domnievajú — môže stačiť ledva storočie.

Ostali sme tu ešte ďalší deň do desiatej hodiny ráno. A keď sme dostali peniaze od pána Konštantína Rotha, ku ktorému sme mali odporúčanie, napokon sme stadiaľ dňa 10. septembra odišli cez bránu sv. Gála. Keď sme stadiaľ odišli, prešli sme za dva dni Apeninské vrchy cez tieto miesta: Fonte Buona (vzdialená od Florencie 9 míľ), tvŕdza Scarperia (8 míľ), Rifreddo (7 míľ), Putra Mala (7 míľ), Loiano (8 míľ), Pianoro (8 míľ) a Bologna (9 míľ).

V Apeninských vrchoch bývajú chudobní dedinčania. Majú vozy s dvoma kolieskami (ako u nás kolieska na pluhu) a na ne sa položí vlačuha, na ktorú sa nakladie drevo a iné veci. Obilie sa mláti trojakým spôsobom. Po prvé: kameňom. Na mlatovisku totiž lichva vláči koldokola veľký prederavený kameň, na ktorom sedí chlapec a poháňa lichvu, čím sa obilie rozložené na mlatovisku mláti. Po druhé: lichvou, ktorú vodia na mlatovisku dookola po obilí. Po tretie: cepmi, ale celkom naopak ako u nás, lebo krátku časť majú v rukách, dlhšiu mimo rúk. Ženy stoja v rade vedno s mužmi a mlátia obilie, ale veľmi neumelo, lebo na oboch stranách striedavo mlátia traja alebo dvaja mlatci (aj ženy), to jest všetci na jednej strane naraz, ale zvoľna, a zasa zvoľna a pomaly na druhej strane. Títo drsní ľudia nepoznajú vozy a vôbec veci, ktoré sú potrebné na sedliačenie. //Sú zvyknutí, že sa im samo rodí.//

Asi dve italské míle od Apeninských vrchov sú okolo cesty rovno za sebou umiestnené stĺpy zo vzácneho kameňa („z blesku spojeného“), ktorý akoby bol pospájaný z väčších ligotavých kúskov striebra. Keď svieti slnko, trbliecu sa tak, až je to očiam veľmi nepríjemné.