ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od 18. až do 23. apríla sme sa plavili po mori za priaznivého vetra až do Itálie, a to do provincie, ktorá sa volá Abruzzy (Terra di Lavoro čiže Zem práce). Prišli sme do prístavu Pescary, kde sa vlieva do mora rieka toho istého mena. Ale kam až mohlo dovidieť oko, upierajúce sa na breh, nemieša bielu vodu s belasou morskou vodou. Vlny jej vôbec nestoja v ceste.

Abruzzy (Aprutia, Terra di Lavoro, Zem práce) sa volá provincia v Itálii, ktorá podlieha Španielovi, od pápežskej ríše ju oddeľuje Apeninské pohorie, leží pri Adriatickom mori a hraničí s Apúliou aj s Neapolským kráľovstvom. Má dve časti: Predné Abruzzy a Zadné Abruzzy. Pôda pri mori sa zdá byť dosť žírna, má mierne podnebie, je výnosná, oplývajúca zemskou úrodou. Keď však pokračuješ v ceste dva dni, nájdeš všetko skalnaté a hornaté. A ak by si nebral do úvahy hojnosť dobytka a dobrý syr takmer až k hraniciam Neapolského kráľovstva, neveľa vecí by si pochválil. Neuvidíš nijaké osady, mestá, mestečká na rovine, ale všetko na strmých skalách, kopcoch a vrchoch. Hoci by sa niektoré dedinské budovy čo do veľkosti a rozsiahlosti dali prirovnať k zámkom, predsa by si márne hľadal obydlia, ktoré by boli postavené nejako rad-radom, nejako po poriadku. V takých nesmierne rozsiahlych kamenných stavbách nájdeš líščie brlohy. Nemajú nijaké pece, hoci s týmto krajom sa Itália ešte vôbec nedelí o teplo. V kozube hreje zvláštne uhlie. Skromnejší sa uspokoja aj s dymom. V mnohých staviskách sú spokojní s kamennou strechou a nemajú dlážku. Obyvatelia v osadách sú veľmi podobní Cigánom, otrhaní, zarastení, ohorení, drsní, oplývajú deťmi a hoci aj celú zimu od októbra do júna zotrvávajú s dobytkom v Apúlii. Nepoužívajú vozy, ale na osloch vynášajú hore vodu a ostatné potrebné veci, ba niekde im slúžia aj v lete drevené vlačuhy.^[103] Preto je to obdivuhodná vec, že také veľké staviská vyrástli pomocou oslov. Nikdy nie sú bezpeční pred zbojníkmi a lúpežníkmi, ktorých nazývajú banditmi a pobehajmi. Každý rok totiž niekoľko sto týchto ľudí tiahne z pápežskej ríše, //jednotlivo zaútočí a// prepadne a vyplieni ich mestá a zasa sa vracia domov.

Dňa 23. apríla nás z Adriatického mora odviezli na menšej lodi na pobrežie. Ledva sme však vládali stáť na svojich miestach, akoby sa nás bol zmocnil závrat. Michal Miskolczi a Korodi nemohli pochodovať. Korodi sa opieral o plecia dvoch spoluväzňov a ako-tak kráčal. Miskolczimu už hnisala ľavá noha. Položili ho na plášť ako mŕtvolu, pod neho dali väčšie bakule a niesli ho celkom tak ako do hrobu. Cestu skrápal krvou a hnisom, pričom šíril odporný zápach.

Všetci boli slabí. Keď od vyčerpania padali na zem, veľmi surovo ich bil ubytovateľ Maximilián Ploss, ináč Sojka. Nehľadel pritom na ich slabosť, ba ani na to, ktorú časť tela zasiahne. Pred ľuďmi, ktorí sa zbiehali, nás verejne hanobili ako Turkov alebo iných najväčších zločincov.

Keď nás teda doviedli do Pescary //(je to prístav už pod vládou španielskeho kráľovstva)//, najprv nás dali za mesto do veľkého staviska rozdeleného na mnoho miestností. Bolo to veľmi odporné a zavšivené miesto. Prídu sem akísi mešťania a s nimi duchovní, ktorí sa okrem iného pýtajú aj na príčinu tohto nešťastia. Zjavil sa však zástavník, ktorý povedal, že sa s nami nesmú rozprávať. Príčina väznenia je vraj napokon len tá, že sa nechceme priznať podpisom k vzbure.

Po dvoch hodinách nás stadiaľ odvedú a dajú na iné miesto. Ale hneď nás aj stadiaľ odvedú a zavedú do mesta. Spomenutého Miskolcziho musíme odniesť. Zbiehajúci sa ľudia o ňom hovorili, že je naším biskupom. Zavrú nás do väzenia pri mestskej bráne, kde mučia zločincov. Tam totiž mali pripravený kozub, kde boli položené katovské nástroje, na stene namaľovaný kríž i lotra a ostatné veci, ktoré patria k mučeniu.

Keď sem prišiel iný kapitán a iná varta, poskytli chorým trochu polievky a kaše. Ostatným dali chlieb a víno. A tam sme aj prenocovali. Dňa 24. apríla prišli jezuiti, duchovní a mnísi a kládli nám otázky. Stadiaľ nás odvedú okolo desiatej hodiny. Musíme s vojakmi prejsť šesť italských míľ. Zamierime do mesta Chieti.^[104] Miskolczi, Korodi a Czeglédi sa viezli na voze. Stadiaľto až do Capuy sme nevideli nijaké vozy.

Prídeme k Chieti. Odvedú nás po okraji mesta k hlavnému chrámu, ktorý susedí s jezuitským kolégiom. Pred mestom nás najprv dajú na smradľavé miesto (s odpustením) — doprostred hnojiska pod múrom. Zbiehajú sa ľudia a zasypávajú nás veľkými urážkami. Akýsi kapitán sa ešte pokúša nahovoriť naše srdcia na vojenský život a vraví: „Prečo ste v Terste neprijali šaty? Tisíc a tisíckrát lepšie by bolo bývalo viesť vojenský život, ako znášať také veľké nešťastie. Ale veru to je iba sen a tieň toho, čo vás ešte čaká!“

Napokon nás odviedli a dali na veľký dvor. Všelijako sa nám posmievali, ba aj sám gubernátor mestečka sa rehotal a hanobil nás. Áno, prišli tam aj mládenci z jezuitských škôl, ktorí sa posmievali a mnohých opľuli, najmä starca pána Harsányiho.

Keď sa nám dosýta naposmievali, zaviedli nás do veľkej miestnosti, kde bolo niekoľko menších nástrojov na mučenie. Ako sme tam ležali, podchvíľou k nám prichádzali duchovní rozličných rádov. Prišiel aj plukovník. Dal sa do reči a zakončil: „Myslite na svoje duše! Trpíte a ešte horšie budete trpieť. Ale mohli by ste to pretrpieť ešte s udatnejším srdcom, keby ste vedeli, že vaše duše spasí katolícka viera! Hľa, máme tu niekoľko sto otcov jezuitov a iných! Hneď sa postarám, aby ich tu bolo hoci aj sto, ak by niekto chcel použiť ich službu.“ Medzitým dostal od nás odpoveď a odišiel. Potom akýsi mládenec pohnutý súcitom nám poskytol chlieb. Jeden mních prisľúbil pomoc, že uprosí tamojšieho arcibiskupa o almužnu, čo sa aj stalo.

Dňa 25. apríla nám najosvietenejší a najdôstojnejší pán Mikuláš Radolovicius,^[105] gróf a arcibiskup oboch častí provincie Abruzzy, poslal po mníchovi biely chlieb, jedno baranča a už-už chcel poslať jeden okov^[106] vína. Ale kapitán dovolil doniesť ledva chlieb a víno nám odmietol dať.

Stadiaľto nás odviedli okolo desiatej hodiny. So sebou sme si niesli na kúsky pokrájané baranča, ale zbytočne, lebo sme nemali večer príležitosť, aby sme si ho upiekli. Na našu prosbu jeden tamojší mních nám doniesol figy. Toto bol prvý a takmer i posledný dôkaz pápeženeckej dobročinnosti.

Tam v Chieti nechali šiestich väzňov, lebo boli veľmi zoslabnutí a chorí a nijako sa nedali niesť po vrchoch a skalnatých cestách ani na osloch. Boli to: //Michal// Miskolczi, //Štefan// Harsányi, Korodi, Szecsei, Czeglédi a Huszti.

Toho istého dňa sme stadiaľ odišli a šli sme popri Bucchianicu, kde priniesli pre vojakov chlieb a víno. Ušlo sa z neho aj niektorým väzňom, ktorým azda žičil osud a šťastie. Tamojší knieža poslal svojho pohárnika^[107] ako sprievodcu cez svoje panstvo až do Neapola, chcejúc sa zavďačiť miestokráľovi.^[108] K viacerým mníchom sme sa prihovárali po latinsky, ale ani jeden neovládal latinský jazyk.

Toho istého dňa sme //išli devätnásť míľ a// za hlbokej noci sme prišli do Orsogne.

Celý deň nám odopierali jedlo, lebo arcibiskup nám dal vraj chlieb, //víno// a baranča. Mäso z neho sme však dali vojakom, lebo nám ho nedovolili upiecť na ohni. Mnohí väzni chceli predať šaty podšité kožušinou, ale nemohli, keďže nikto nechcel dať za ne ani sold. Preto ich niektorí odhodili na ceste.

Dňa 26. apríla sme sa napoludnie dostali k osade, ktorá sa volá Casoli. Zastali sme neďaleko nej //na ceste// pri kostole. V kostole predávali syr, chlieb, vajcia, ryby. Vodu sme si tam nabrali zadarmo.

Casoli je osada na vysokom vrchu, ale polozborená. Jej obyvatelia sú veľmi chudobní.

Nasledujúceho dňa — 27. apríla — sme //prišli// napoludnie do Pancovilly, ktorá má veľmi pekný kláštor. Tam sme sa zasa pri kostole //najedli chleba//.

Noc sme však strávili v Monte Lublane. Tak sa volá mesto, ktoré je na vysokom vrchu. //Prenocovali sme// tu zavretí v tesnej miestnosti. Prišiel tam k nám jeden duchovný a hoci nám mohol rozumieť len zopár slov, predsa oddane poslúžil tým, že nám niekoľkokrát zaobstaral vodu.

Vošiel k nám aj sprievodca s bratom, pohárnik bucchianického kniežaťa. A pretože ovládal latinský jazyk, dlho sa s nami zhováral, vypytujúc sa na príčinu, na zásady nášho náboženstva, učenie atď. Keď sme odpovedali na otázky, akoby sa bol pozabudol, úprimne nám odhalil reťaz budúcich pohrôm. Do Messiny vraj tiahne vojsko, aby poskytlo Španielom pomoc proti Francúzovi. Najprv prídeme na galeje do Neapola a potom nás musia hneď poslať ako veslárov do Messiny. Tak sa potom aj stalo. Veľa rozprával o Scylle,^[109] Charybde, Tyrrhenskom mori, Františkovi zo Sv. Pauly.^[110] Od niektorých Uhrov kúpil strieborné uhorské spony, ktoré pri prehliadke nechali oslepení prehliadači v šatách poniektorých väzňov. Od pána //Juraja// Lániho prijal Kresťanského Terentia^[111] a pozrel si piesne s modlitbami.

Dňa 28. apríla (bola druhá nedeľa po Veľkej noci) //ráno// sme schádzali z vrchu. Pri jeho úpätí spadol chorý Gregor Illyés a vzdychal, že nevládze ísť ďalej. Nechali ho teda tam s ubytovateľom a s jedným vojakom. Dotiaľ ležal na zemi a nechcel ísť za nami, hoci ho bili, až kým nezakročil zástavník. Donútil ho ísť za nami, hrozne zbitého a na smrť prestrašeného puškou, akoby ho už mali prestreliť guľkou, ba zahnal ho hojnou bitkou až po úpätie vrchu ležiaceho oproti na druhej strane rieky, kde sme čakali.

//„Pri zostupovaní z vrchu som odbočil“ — vraví Masník — „a natrafila sa mi dolina, ktorá bola veľmi súca na útek. Neurobil som to, lebo z druhej nohy nám ešte nesňali putá.“//

Napoludnie sme prišli k Iuliopolinu. Pri tomto meste sme zastali na rovine. Tu som si //druhý raz po 8. septembri// pochutil na kúštiku mäsa //(prvý raz v Grazi)//, ktoré dostal a rozdelil pán magister Steller. Nebol väčší než jadro vlašského orecha, ale poskytol takú chutnú lahôdku, že sa nedá prirovnať ani k tomu najvyberanejšiemu pokrmu. Prenikol celým telom ako všeliek. Rovnako aj pán Timkovič nadobudol podobný pôžitok z jedného vajca.

Za tmy sme prišli do mesta, ktoré sa volá Pescopenaro. Tu nás zavreli do nejakého ledabolo urobeného staviska za //mestské// hradby. Uprostred neho boli dvercia či laty, ktoré sa dali nadvihnúť. Na nich sme zaujali miesto my štyria spoločníci tohto nesmierneho nešťastia. Pri obloku, ktorý bol veľmi vysoko //(päť alebo šesť lakťov)//, sa uložili ostatní. Už sme o sebe vedeli, že pomýšľame na útek, a preto želieme za obsadeným oblokom. A hľa, keď sa chceme umyť a nadvihneme latu, fľaštička s vodou spadne! A ako ju stadiaľ dvíhame, zbadáme miesto, veľmi súce na vykĺznutie. Akoby nás mlčky pozývalo. Pretože sa bojíme prítomných vojakov, necháme tam fľaštičku prenocovať. Aby nám nechýbala taká potrebná vec, ráno zostúpi dolu ctihodný Tobiáš Masník a vezme ju stadiaľ. Pod latami, na ktorých sme ležali, bol rebrík, po ktorom sa vyhadzovalo hore seno. Aj stadiaľ sa dalo veľmi šikovne zostúpiť cez ďalšiu dlážku maštale, ktorá bola celú noc otvorená. Veľmi blízko nej bol les. Veru sme želeli, že sme zanedbali takú príležitosť.

Tu v Pescopenare prišiel akýsi duchovný a kňaz, ktorý niekoľkým z nás zaobstaral //za ich peniaze// chlieb a syr. Položil nám niekoľko otázok o náboženstve, ale nevedel vydať počet ani zo svojho náboženstva.

Bolo vidieť, že Gregor Illyés, uhorský duchovný augsburského vyznania v cirkvi malomsokskej pri Rábe, je väčšmi a väčšmi chorý od toho dňa, keď sme sa pohli z mestečka Chieti. Keď v Orosde prekročil hranice svojich síl a prosil kapitána, aby ho tam nechal, ten ho niekoľkokrát udrel po hlave, ba začal vyťahovať z pošvy meč, že ho prebodne. Ctihodný Tobiáš Masník mu vtedy podopieral plecia a viedol ho. Čo s ním urobili pri Monte Lublane, som už ukázal. A hoci ho napokon vyložili na osla a hnali s ostatnou batožinou, keď to lenivé zviera pomalšie kráčalo, predsa skôr a dvojnásobne bili sediaceho Gregora Illyésa ako osla. A tak po celej ceste chradol a zlá choroba sa zväčšovala. Pretože väzni boli veľmi hladní, rozhorúčení od jarnej páľavy, hneď zrána si napĺňali vysušené hrdlá vodou, najmä starci, akoby sa už viac nemohli napiť. A keďže jej nebolo všade hojnosť, mnohí pili z riek. Niektorí si dokonca urobili zo slamy rúročky a chceli sať špinavú vodu zo šľapají dobytka, ale vojaci ich hojne bili, štedro zasypávali nadávkami a odháňali. Mnohí sa z toho nakazili červienkou.

Toto nešťastie postihlo aj spomínaného pána Gregora Illyésa, či Helyho. Ako som už uviedol, spadol pri osade pod Monte Lublane a nevládal ďalej kráčať. Zástavník sa ledva udržal, aby ho hneď nezastrelil. Povedal, že nikoho živého nemôže nechať, lebo ináč by musel vydať počet, kam sa taký podel. „Keby však všetkých uchytil diabol,“ povedal, „hneď by mi to bolo milšie!“ Boh uchovaj! Keď pána Illyésa vyložili na osla, horko-ťažko ho napokon dopravili do Pescopenara, pričom ho ustavične bili. K červienke sa pridružila horúčka a ostatné príznaky choroby. Keď sme ho povzbudzovali k trpezlivosti a vytrvalosti, povedal: „Viem to, že neprídem do Neapola. A kiežby ma Boh tým chytrejšie vytrhol z rúk týchto prenasledovateľov!“

Dňa 29. apríla (v pondelok po druhej nedeli po Veľkej noci) pán Samuel Nikletius prosil oficierov, aby ho nechali, lebo už nemá nádej, že bude ďalej žiť. Nijako to nechceli urobiť. Ubytovateľ Sojka nás však prinútil, aby sme ho vyložili na osla. Keď sme ho vyložili, polomŕtveho, z oboch strán ho podopierali Štefan Sedényi, Michal Paulovič a Krasznai. Pomedzi ruky podopierajúcich ho bije akýsi frajter a nešetrí ani posledný dych. Medzitým prosí pán Štefan Séllyei, pápsky superindendent, aby s ním zaobchádzali láskavejšie. Ale keď počul tie slová Sojka, hľa, hneď chytí kameň a najprv mu vylepí zaucho, potom ho päsťou, v ktorej držal kameň, udrie do nosa, poraní a dokrvaví! Strašne pritom kľaje. Ideme teda ďalej so slzami a vzdychmi. A keď sme od mesta prešli takmer italskú míľu a hnali nás vpredu a osol sa potkýnal o kamene, Gregor Illyés sa zrazu z neho biedne zrúti. Už nie je vôbec pri vedomí. Leží na zemi zbavený všetkých zmyslov i reči. Traja spomínaní väzni mu pomáhajú, a kým príde kapitán a zástavník, utešujú ho a povzbudzujú, volajúc mu do ucha, aby odporúčal svoju dušu Bohu. Ale úbohý zomierajúci je zbavený aj tejto útechy. Keď totiž pristúpi kapitán a zástavník, zakážu ho utešovať. A pretože vidia, že už niet nádeje, že bude ďalej žiť, rozkážu vojakom, aby ho vyzliekli, a vezmú mu, čo sa im zdá ešte cenné, ako topánky, opasok, klobúk a šaty. Väzňov odvedú k nám. Jeho ponechajú //na ceste// za obeť psom a vtákom.

Čo sa s ním potom stalo, nemohli sme sa dozvedieť. Keď sme však my dvaja boli vo väzení v Capracotte, dostal sa k nám chýr, že ho dedinčania zaniesli do mesta, kde sa prebral a ožil, ale o niekoľko dní zomrel a bol pochovaný.

Po tejto strašnej a smutnej udalosti //dňa 29. apríla// sme prišli napoludnie do Capracotty, //aby si vojaci odpočinuli.// Tu sme aj prenocovali. A keď väzni naliehajú, snímu im putá aj z druhej nohy a prikážu im, aby ich niesli a opatrovali okolo pása. //Kapitána bezpochyby trochu dojal osud Gregora Illyésa.//

Dňa 30. apríla sme ostali a odpočívali v Capracotte. Hoci nás toho dňa ráno vyviedli a zošikovali na ďalší pochod, oficieri a hneď po nich aj vojaci s nami sa vrátili na svoje miesta, lebo obyvatelia nedodali dostatočný počet koní a oslov na nesenie nákladu.

Vojaci začnú byť spupní, znášajú haluzie z ohrád, zakladajú ohne, zháňajú z planín kozy a posekajú ich na mäso, vtrhnú do niektorých domov a odnášajú nájdené víno, z ktorého dajú aj nám dúšok na príkaz niektorých oficierov.

Doprostred brlohu nám hodili ako psom vnútornosti a hlavy dvoch kôz. Keď sme dostali dovolenie, niektorí z nás ich ako-tak poumývali a piekli na ohni, hoci aj v lejaku, ktorý bol taký hustý, že len tak-tak neudusil oheň. Ako priniesli tieto vnútornosti, upečené len napoly, rozdelili ich medzi všetkých. Videli sa nám ako najväčšia hostina.

Z hustého lejaka sa pri vchode nazhromaždila voda, ktorá nám veru pripravila málo pohodlný odpočinok.