ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noc zastihla furmanov v doline povyše Lieskového. A tak sme za hlbokej noci prišli do dediny Strání, kde sme strávili zvyšok noci. Za slamu, ktorú nám doniesli, každý zaplatil grajciar.^[55] Celú noc nás vartovali s vytaseným mečom.

Dňa 20. marca nás viezli do //moravského// mestečka, ktoré sa volá Uherský Brod, pričom sa voči nám dopúšťali vojaci, najmä jazdci, mnohých bezočivostí. A tam v najbližšej dedine sme sediačky na voze dostali na obed kus chleba, ktorý nám hneď obstaral zo súcitu tamojší farár, pochádzajúci z Brodu. Podal nám aj syr a kanvicu piva. Prejavoval pritom sústrasť a pochyboval, že nás vedú na galeje. Myslel si, že nás iba vyvážajú z uhorského kráľovstva.

Keď nás viezli cez túto dedinu i ostatné dediny, mestá a mestečká, ľuďom, ktorí sa čudovali tejto nezvyčajnej veci, vojaci vraveli, že sme Turci odsúdení na galeje; ďalší zase, že sme najväčší vzbúrenci proti Jeho Veličenstvu; ostatní vŕšili iné obvinenia.

//„Keď sme vystupovali na vŕšok pred Ostrovom, ba aj v tejto dedine, podíde vtedy ku mne“ — vraví Masník — „nejaký mladý dedinčan z Piešťan a všelijako ma narádza na útek, že mi vraj pomôže.“ Povedal: ,Veru sa čudujem tvojej vznešenosti, že sa tak potupne dá viesť, hoci nemá putá. Nech sa len v noci od nich vzdiali. A ja hneď odvediem tajne svoje kone a budem na teba zavčasu čakať, aby som ťa dopravil na tiché miesto.‘ Odpovedal som, že to vôbec neurobím, aby som neuškodil svojim druhom. A tak sa napokon dedinčan nasledujúcej noci stratil, ja som však ostal v Ostrove.

To, že som nemal putá, stalo sa takto:

Po prvé: Vo väzení som sľúbil podpísať, že odídem, ale nie že sa vzdám úradu, a to s takou obmenou, že sa nevrátim dovtedy, kým nepríde milostivé rozhodnutie Jeho Veličenstva a uhorského kráľovstva. Preto mi sňali putá, ktoré som mal tri dni. Pretože však odďaľovali prepustenie, ba ani nenástojili na podpísaní, vrátili sme sa do väzenia. Boli sme totiž štyria. Ledva sme dýchali, lebo sme tú vec priaznivo nepresadili. Keďže duša oboch sa mohla veru zapáliť voči nám priazňou. Jezuita potom rozkázal, aby nám navliekli putá.

Po druhé: Turkovi, ktorý mi navliekal putá namiesto väzenského drába, som dal na tabak a poprosil som ho, aby mi navliekol menšie a voľnejšie. Prikázali mu to až tri razy, ale pri prvých i ďalších povedal, že sú malé, lebo mi navliekal na nohu nesúce a odmietal mi ich navliecť — ibaže by mi zvierali a trápili nohu. Vojaci preto voči mne viedli mrzuté reči.

Po tretie: Stalo sa to výnimočne. Keď mi aj už-už mali navliecť nové pripravené putá, ukázalo sa, že treba do nich zavrieť zločincov, ktorých práve priviedli. Preto som sa mohol ešte v Uhorsku zachrániť útekom, ale odmietol som z týchto dôvodov:

Po prvé: Ešte prísnejšie by vartovali a dozerali na mojich spoluväzňov. Áno, keby im nesňali putá, pričítalo by sa to mne.

Po druhé: Ešte vždy jestvovala nádej, lebo sa trúsili chýry, že nás odvedú do Prešporka a stadiaľ sa vrátime domov, alebo že sa o tom rozhodne vo Viedni.

Po tretie: Od takých úmyslov ma odrádzalo aj to, že by som musel utajene žiť v horách a skrýšach. Ja som bol však už pred rokom obyvateľom hôr,^[56] a preto som sa — dobre vediac, čo robím — dostavil z tých skrýš do Prešporka, aby som potom mohol žiť na svetle.“// Toho istého dňa sme //teda// prišli do mesta Ostrov, ktoré je veľmi malé, ale //dobre opevnené//. Chráni ho prirodzená poloha miesta a obteká rieka Morava. Prišiel k nám tunajší farár, ktorý sa najprv na nás začal zlostiť, ale potom obmäkčený našou skromnosťou a dobre spitý prikázal odmerať nám dvadsať holieb^[57] piva a odišiel. Občerstvili sme sa chlebom, pivom a haringom a strávili sme tam noc. //Ráno sme prešli rieku Moravu. Pretože bola vtedy povodeň, vyliala sa na pol míle.^[58] V jej vodách mocne kričal žid, ale vojaci ho olúpili.//

Dňa 21. marca sme prišli napoludnie do mesta Hodonína. Tu sme dostali po groši od richtára z Berekseku, ktorého na to poslali s nami, a naobedovali sme sa. Aj sem prišiel rozhorčený a brýzgajúci farár, ale s františkánskym mníchom, ktorý bol miernejší. Keď nám nabrýzgal, koľko sa mu len chcelo, odišiel. Potom nás zaviezli do Břežíc, kde sme strávili noc.