ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zürich,^[243] je jedno z popredných miest Helvécie, ľudnaté a dobre opevnené. Z hornej strany ho robí nedobytným jazero. Volá sa podľa rieky Limmat, ktorá rozdeľuje Zürich na dve časti. //A keďže sa Helvécia delí na trinásť kantónov, Zürich tvorí jeden kantón či kraj.

V bráne sú veľmi slabé stráže, ba ani vypočúvanie nie je také veľké. Povedali sme, že sa musíme porozprávať s doktorom Heideggerom a hneď nás pustili dnu.// Ubytovali sme sa v hostinci U bieleho koňa, ktorý je pri jazere.

Niesli sme odporúčacie listy z Benátok od doktora Mikuláša Zaffia doktorovi Heideggerovi, //predstavenému, poslané poštou do Bergama,// z Padovy od doktora Pavla de Gasparis pánu Jánovi Jurajovi Escherovi, //šľachticovi//, z Bergama od doktora Pestoluzia Konrádovi Pestoluziovi, Jánovmu bratovi. Keď sme odovzdali list pánu Pestoluziovi, hneď nás zaviedol k pánu Escherovi a po otvorení listu k pánu //doktorovi// Heideggerovi. Tento ušľachtilý muž nás prijal veľmi láskavo. Dostal správu o nás už predtým po riadnom poslovi. Odovzdali sme mu list od pána Zaffia. Keď si ho prečítal, obrátil sa k nám a povedal: „Vy ste tí ctihodní páni oddaní augsburskému vyznaniu, ako sa mi tu píše?“ Keď sme súhlasne odpovedali, dodal: „My vás považujeme za svojich synov a bratov a milujeme vás ako seba samých, lebo sa v základných náboženských otázkach zhodujeme.“ My sme mlčali, lebo sme vtedy ani nemali čas dišputovať, ba ani nám to nepovedal ako otázku. Preto sa obrátil k pánu Pestoluziovi a k pánu Escherovi (tamten prišiel s nami a tento za nami) a vyrozprával im obsah listu pána Zaffia, že totiž benátski kupci augsburského vyznania preukazujú dobrodenia bez ohľadu na náboženstvo terstským //helvétskym// väzňom, zväčša kalvínom, a preto prosí, aby aj nám tu v Helvécii takisto preukazovali dobrodenie. Potom sme sedeli v kruhu, rozprávali sme o osude ostatných väzňov a vyprávali sme aj o svojej ceste. Keď nastal večer, pán doktor Heidegger požiadal pána Pestoluzia, aby nás zaviedol do krčmy a oznámil majiteľovi v jeho mene, aby nám láskavo //a ochotne// poslúžil jedlom a ostatnými potrebnými vecami a počkal, až sa mu riadne zaplatí z obecnej pokladnice. To sa aj stalo. Nasledujúceho dňa nás k sebe zavolá pán doktor Heidegger a sľúbi, že vymôže pre nás všetko, čo budeme potrebovať. Máme však vyjaviť, čo nám chýba. Potom nás zaviedol k pánu biskupovi Vaserovi, aby nás s ním zoznámil, stadiaľ k prepoštovi kapituly Hospinianovi,^[244] potom k radnému pánovi atď. Všetci nás nielenže priateľsky prijali, ale sa aj dôkladne vypytovali na ostatných a sľúbili, že nám pomôžu v našej núdzi. Keď sme odmietali nezvyčajné pocty, doktor Heidegger povedal: „Ešte väčších ste hodni, lebo Kristus Pán usúdil, že ste hodni trpieť pre jeho meno. Vy ste horiace fakle, božou rukou spomedzi plameňov vytrhnuté a k nám poslané, aby sme sa aj my učili byť učiteľmi a žiakmi Kristovými nielen podľa mena, ale aj prácou, činmi a trpezlivosťou.“ Potom sme sa vrátili do hostinca a ostali sme tam ešte jeden deň. //Zároveň pre nás vybavili všetko u riadneho profesora liturgiky Jána Henrika Hottingera:^[245] výborné ubytovanie i stravu. Uchýlili sme sa tam o dva dni neskôr.//

Keď sme sa //vtedy// vracali //do krčmy//, natrafili sme na františkánskeho mnícha, ktorý prišiel z Ríma a chcel prijať helvétske náboženstvo. Tvrdil, že bol dlhší čas v knižnici etrúrskeho veľkokniežaťa vo Florencii. A povedal, že sa do Francúzska vopred poslali významné spisy zostavené proti pápežencom. Medzitým mu v Ríme niekoľko ráz dovolili, aby vkročil na dišputné zápasisko s ostatnými, ale s veľkým nebezpečenstvom života. Keď totiž nevedeli jeho tvrdenia vyvrátiť, robili mu úklady a už-už by ho boli obžalovali u pápeža, keby sa nebol vyhol pohrome útekom. //Keď sme sa ho pýtali, v akom konaní to bolo a či bolo nejaké a aké zdôvodňovanie, povedal, že zdôvodňovanie bolo takéto: Ktorá cirkev nenasleduje činnosť prvotnej cirkvi, zachovávanú v prvých troch storočiach po apoštolských časoch, tá nie je pravá. Dnešná rímska cirkev veru nie. Pretože prvotný spôsob pod obojím^[246] atď. A kvasený chlieb. Stal sa potom kalvínom.// Bol to človek jednoduchej povahy, ale vznešeného ducha. Nasledujúceho dňa sa dostavil na konzistórium^[247] a rozprával o príčinách, pre ktoré chce zbehnúť od pápeženectva ku kalvinizmu. Medzitým čo sa zamestnával obracaním, chystali mu šaty.

Dňa 6. októbra nás zavolali na konzistórium kanonikov. Tento titul dostávajú oddávna ženatí duchovní cirkvi a domáci profesori. Tu nás úctivo prijali. Odovzdali sme im prosebný spis v mene neapolských väzňov prosiacich o zakročenie alebo aj o iné prostriedky a pomoc, aby sa dostali na slobodu. Dali nám vankúše a prikázali, aby sme si sadli. Nechceli totiž počúvať stojacich. Žiadali, aby sme vyrozprávali všetko o svojej otčine, o uväznení, o odvlečení, o oslobodení. Pozorne počúvali a nakoniec nás prepustili so sľubom svojej priazne.

Nasledujúceho dňa prišiel za nami sám pán Ján Henrik Hottinger a úctivo nás odviedol do svojho domu. V jeho pracovni sme zaujali celkom pohodlné miesto a zaoberali sme sa knihami. Keď sme sa vtedy uňho zdržiavali, podchvíľou nás zaviedol prezrieť si mesto, vinohrady, záhrady. Aby sme sa zabavili, robievali sme aj prechádzky lodičkou po jazere, kde sú obdivuhodne široké mosty, po ktorých sa každý deň prechádzajú mešťania v dvojiciach a zhovárajú sa. Keď je trh, na mostoch sa hojne predávajú potraviny. Majú tam aj dve veľké spravy: jednou sa čerpá voda do žľabov a druhou sa z jazera vyzdvihujú a odkladajú //dovezené// kamene a iné ťažké predmety. Kameňom na konope otáča voda.^[248]

Dievčatá chodia v červených topánkach, na ktorých sa sáry šnúrujú remienkami. Na hlavách nosia malé kolesá z čiernej látky (zo zamatu) ako vence, ale sú hrubšie alebo nariasené. Panie //či ženy//, ale aj panny popredných mešťanov majú však veľké klobúky zo soboliny.^[249] Obliekajú sa najmä do čiernych šiat, ktoré sa takmer nelíšia od kňazských.

Do chrámu chodievajú všetci naraz na tretie zvonenie, a to vo veľkom počte, lebo nedbanlivcov pokutujú. V nedeľu sa všetky miesta v chrámoch zaplnia ľuďmi a nie je dovolené ponevierať sa po uliciach. Keď vchádzajú a vychádzajú z chrámu, podávajú si a bozkávajú pravice, najmä ženy, a to ktorákoľvek svojim susedkám, čo sú okolo nej.

K cudzincom sú veľmi prívetiví, a ani tak ľahko neopovrhujú nižšie postavenými ako iné národy.

Prezreli sme si knižnicu pána otca nášho hostiteľa //Hottingera, ktorý bol vynikajúcim reformovaným spisovateľom v Helvécii.// Medziiným sme v nej videli akési vzácne kamene, na iných zasa s obdivuhodným majstrovstvom vyryté nejaké Dávidove žalmy, mince rímskych pohanských cisárov a iných, //rodinný// obraz Anny Márie Schurmannovej, namaľovaný s obdivuhodnou šikovnosťou a jemnosťou jeho vlastnou rukou a perom, jeho rozličné spisy, básne, vytlačené diela (medzi inými kontroverziu Či sa má ženské pohlavie zaoberať štúdiom vied, skúmanú a dišputovanú kalotézou)^[250] a iné veci. Pozreli sme si aj zväzok listov, čo vlastnoručne písali slávni muži (medzi inými blahoslavený doktor Luther, Melanchton,^[251] Kalvín, Carolstadius, Erasmus Rotterdamský a i.). //Boli sme na niekoľkých ich kázňach a iste vo všetkých ich chrámoch. Sprevádzal nás hostiteľ a jeho študentskí spolustolovníci.^[252] Niekoľko ráz sme navštívili prednášky tých študentov a všimli sme si najmä nadšenie v štúdiu jazykov.//

Medzitým čo sa zdržiavame u pána Hottingera, chystajú nám všetko potrebné: šaty, bielizeň, topánky, klobúky, kapucne, pančuchy, //poživeň// a iné veci. Potom nás zavedú do špitála k pánom almužníkom.^[253] Podchvíľou sa vypytujú, či ešte niečo chceme a čo. Pán doktor Heidegger nám dohováral, aby sme nešetrili magistrát, najmä keď vidíme, že nám je naklonený. Vraveli sme, že sme spokojní s jeho preukázanou láskavosťou, ale konečne chceme ísť k našim, lebo to bolo už dávno, čo sme prijali velebnú svätú večeru.^[254] Doktor Heidegger povedal, že budeme na nej účastní, ale že nám radí, aby sme sa zotavili a ešte užívali ich úprimné a láskavé pohostinstvo. Radní páni nám to vraj nebudú mať za zlé, aj keď tu ostaneme dlhší čas. Ba aj dodal, že by nám bolo na osoh, keby sme od nich dostali odporúčanie a šli do Schaffhausenu, stadiaľ do Bazileja, potom do Tübingenu a do Strassburgu atď. Keby sa tak stalo, bolo by to pre nás vraj najlepšie a veľmi užitočné. My sme však súdili, že našej viere je najbližšie mesto Lindau. Povedali sme, že pôjdeme tam.

Pán doktor Heidegger súhlasí, zaobstará pamätníčky a odporúča, že by sa mali pripojiť na pamiatku aj zápisy duchovných cirkvi a profesorov. To sa aj stalo. Ako keby sa dohovorili, všetci nás prijali veľmi láskavo, každý nám dal nejaký peniaz na cestu a prepustili nás so želaním všetkého dobrého. Mestská rada poskytla na cestu dvanásť imperiálov, duchovní šesť, správca školy tri. A takto vybavení potrebnými vecami, ako aj listom //od nejakého kupca// pre radného pána v St. Gallene, sme dostali opis cesty, ktorý si pozri:

//Z Zürichu do Lindau

Wallisellen (cesta 1 hodina), Bassersdorf (1 hodina cez vrch), Töss (1 a pol hodiny), Winterthur (pol hodiny), Elgg (2 hodiny), Rickenbach (3 hodiny, pripojené znamienko +, že sú pápeženci), Oberglatt (3 hodiny, pripojené znamienko +, že sú miešaní, kalvíni), Herisau (1 a pol hodiny, pripojené znamienko + ohľadne únavy), St. Gallen (1 hodina), Lindau (6 hodín cesty s jazerom).//

Keď sme teda štrnásť dní oddychovali v Zürichu, dôstojne sme sa rozlúčili vopred poslaným //ďakovným// listom, ale i ústne. Potom nás prepustili. Bolo to 17. októbra (vo štvrtok po osemnástej nedeli Trojičnej). Náš hostiteľ pán Hottinger nás odprevadil so svojimi spolustolovníkmi jednu míľu. //Chceli tam s nami prenocovať a zdržať nás. Ponáhľali sme sa však odtiaľ ešte pred príchodom večera a opustili sme ich s ďakovaním a blahorečením.//

Keď sme sa rozlúčili, prišli sme nasledujúceho dňa (bolo 18. októbra) do Winterthuru. A pretože sme mali od pána doktora Heideggera odporúčanie duchovnému cirkvi a súčasne rektorovi školy pánu //Jakubovi// Meyerovi, zostali sme tam v krčme a odovzdali sme mu list. Poskytol nám z vlastného vrecka osem grošov a od magistrátu //vymohol// štyri imperiály. Zároveň nás v tej krčme pohostili znamenitým obedom a potom nás láskavo prepustili.

Toho istého dňa (bola nedeľa po devätnástej nedeli Trojičnej) sme si pre daždivý čas najali kone z Rickenbachu do Oberglattu. Tu sme v krčme natrafili na láskavého človeka, ktorý sa trochu domýšľal nášho osudu. Obstaral nám zadarmo obed a odprevadil nás takmer pol míle cez lesy. Chceli sme odbočiť proti Récii na pravú stranu do Herisau, kam sme potom aj prišli okolo tretej hodiny popoludní.

V Herisau nám poskytol pomoc mladý //šľachtic// Ján Grobbius, brat manželky //nášho hostiteľa// pána Hottingera. Dobre sa vyznal v slobodných vedách. Starí rodičia ho držali doma, aby sa staral o hospodárstvo, ale on sa stará iba o svoje ušľachtilé súkromné záľuby. Najviac sa oddáva štúdiu matematiky a predovšetkým sfériky a gnómoniky,^[255] neprestajne sa pretekajúc s akýmsi človekom zo St. Gallenu^[256] v zhotovovaní rozmanitých slnečných hodín. //Ukázal nám okolo dvadsať rozličných slnečných hodín, ktoré vymyslel podľa zvyčajnej zásady. Hral aj na hudobné nástroje.// Zdržal nás až do nasledujúceho dňa. Preukázal nám veľkú láskavosť. Dal nám jeden imperiál na cestu a robil nám spoločnosť takmer až do St. Gallenu. Do St. Gallenu sme prišli 22. októbra. Je to veľmi pekné a zaľudnené mesto. Okolo alebo blízko neho však nie sú záhrady ani polia, lebo všetko navôkol je uspôsobené na bielenie tkanín. Nikdy sme nevideli také množstvo jemných tkanín ako tu, lebo všetky vŕšky a roviny boli pokryté plátnom.

Keď sme sem prišli, odovzdali sme pánu Hubertovi a Jánovi Haggerovi listy, ktoré poslal pán doktor Heidegger. Tí nás //hneď// zaviedli k biskupovi, //ktorý nám dal jeden imperiál,// a od neho k prepoštovi, //od ktorého sme takisto dostali peniaze — dva imperiály, napokon// k radnému pánovi, ktorý prikázal, aby sme z prvšej krčmy prešli do krčmy jeho syna. A synovi uložil, aby nám všetkým štedro poslúžil. Nasledujúceho dňa nás zavolali na radnicu, kam nás zaviedli obaja spomenutí duchovní. Dostavili sme sa na mestskú radu a dostali sme osem imperiálov. Keď sme sa vrátili do hostinca, očakával nás bohato prestretý stôl, ale ešte bohatšie nasledujúceho dňa, keď boli s nami obaja spomenutí muži a hlavný mestský pisár. Títo napísali krátku ceduľu kupcom a poverili jedného, aby pýtal pre nás almužnu. Zozbieral dvadsať imperiálov, ale dali nám z nich iba osem.

Keď sme stadiaľ odchádzali, určil nám človeka, ktorý nás mal sprevádzať na ceste. A //nejaký kupec// nás odporúčal lindauskému radnému pánovi.

Keď sme teda odišli zo St. Gallenu, prišli sme k brehu Bodamského jazera. Trochu sme sa najedli a plavili sme sa do mesta Lindau, ktoré leží na druhej strane. Pretože bol nepriaznivý vietor, nemohli sme sa dostať až do mesta, ale odchýlili sme sa od smeru, urobili sme veľkú obchádzku a prišli sme do Bregenza.

Bregenz^[257] je neveľké mesto, ale vyznačuje sa dobre opevneným zámkom. Nachádza sa tu priesmyk, ku ktorému prenikol Švéd. Prenocovali sme tam v krčme, ale veru nie pokojne. //Nastrašil nás akýsi// cisársky vojak — //oficier, ktorý tu bol ubytovaný. Nebezpečný strach nám nahnal aj majiteľ krčmy, mladý ničomník, lebo sa skoro ráno hnal za nami na koni, keď sme už boli na ceste do Lindau. Božou milosťou sme od neho nezakúsili nič zlého.//

Cisársky vojak sa dozvedel o našom osude v St. Gallene, keď bol hosťom v tom istom hostinci ako my. Hoci podával pri stole dôkazy svojej láskavosti, len čo sme si šli odpočinúť, predsa povedal hostinskému — nepriateľovi luteránov (to mesto je totiž katolícke), kto sme, skadiaľ prichádzame a kam ideme. Keď hostinský vyšiel zo svojej izby do väčšej a nenašiel nás tam, pýtal sa: „Wo sind die Mausköpfe, die suchen herumb heimliche Löcher?“ („Kde sú tie myšacie hlavy, čo tu hľadajú tajné diery?“) Sluha, ktorého nám dali v St. Gallene, sedel pri peci, ale zatajil sa. Vojak však hostinskému pošepol, že je tu. Ako to hostinský počul, obrátil sa k nemu a pýtal sa, skadiaľ je, akoby to nevedel. Keď sluha odpovedal, že ho st. gallenský magistrát určil za nášho sprievodcu, hostinský dodal: „Wenn ich wolle die Herren Nachbaren nicht beobachten, ich wollte diese Mausköpfe in solche Löcher eintreiben, in welchen von Dürst und Hunger wollten verschmachten und nimmer mehr heraus kommen!“ („Keby som nedbal o našich pánov susedov, zahnal by som tieto myšacie hlavy do takých dier, kde by od smädu a hladu zahynuli a nikdy by už nevyšli von!“) Nato náš sprievodca povedal: „Der Herr schaue zu, wie er diese Herren angreiffe und künfftige Zeit unserer Obrigkeit verantworte!“ („Nech pán hľadí na to, ako sa dotkne týchto pánov a potom sa bude zodpovedať našej vrchnosti!“) O malú chvíľu náš sprievodca vyšiel hore a povedal nám, čo sa povravelo a čo počul. Strávili sme takmer celú noc bez spánku a medzi nádejou a strachom sme veľmi túžobne očakávali zorničku. Len čo vyšla, odišli sme, kým majiteľ krčmy ešte ležal. Keď sme šli popri jazere a blížili sme sa k priesmyku, hľa, prenasleduje nás spomínaný hostinský — náš postrach! Ako sme ho zazreli, zdesili sme sa, domnievajúc sa, že nám ide strojiť nejaké nástrahy. Keď sme sa od sprievodcu dozvedeli, že nám už nehrozí nijaké nebezpečenstvo, lebo sme na lindauskom území, vzmužili sme sa.

//Pol míle na tejto ceste do Lindau je krčma, v ktorej sa predáva pivo. Žiadalo sa nám ho, lebo pivo sme neochutnali odvtedy, čo nás odviedli do Itálie, ba ani až sem. Bolo však skoro, preto sme sa zdržali pitia. A tak sme s dobrým Bohom// prišli okolo deviatej hodiny do Lindau, prvého //cisárskeho mesta oddaného// augsburskému vyznaniu, //čisto// evanjelického, //lebo okrem kláštora mníšok nie sú v ňom iného vyznania.// Bolo to dňa 24. októbra.