ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opíšem už len niekoľkými slovami dni svojho zittauského pobytu.

Druhého dňa v piatok (13. novembra na sv. Martina) ráno som prišiel do Zittau. Pán Daniel Moller^[331] ma zaviedol hneď v piatok k pánu superintendentovi, ktorý mi pohostinne poskytol zadarmo obed.

Zdržiavali ma tam, a preto som ostal do soboty, zaplatiac dva kutnohorské groše a okrem toho zložiac za každý týždeň deväť a pol kutnohorských grošov. Mal som však ťažkosti nielen so stravou, ale aj s lôžkom a s rozhovorom. Šafár výborný, stravovateľ zlý: veľmi biedne nás kŕmil. Za lôžko mi slúžila lavica. Rozhovor bol slabý, najmä keď sa mali ostatní usilovať — nie ja. Často sa totiž opakoval nepríjemný spor o podpísaní reverzov, hoci som prosil, aby sa o tej veci mlčalo. Musel som počúvať, že to bola veľká nerozvážnosť, keď sme nepodpísali. Zaslúžene tak tvrdo s nami zaobchádzali pre zaťatosť a pre nerozvážne odpovede niektorých. Sme autochyri,^[332] donatisti.^[333] Dobre sa stalo, že som prežil odvlečenie a kríž, lebo keby som tam bol zomrel, muselo by sa právom pochybovať o mojej spáse. Často sa porozprávalo ešte viac podobných rečí. Odpovedal som na ne, že to neľutujem, ba že by som nevedel s dobrým svedomím chcieť alebo môcť urobiť inak, hoci by som i dnes dostal ponuku podpísať. A to bolo, čo náramne urážalo uši spolubývajúcich. Jestvovali však aj iné veci, ktoré ma prinútili, aby som si hľadal ubytovanie inde.

Medzitým sa vrátil z Uhorska pán brat,^[334] ktorého som predtým v Zittau nezastihol. A pretože sa rozhodol, že sa o niekoľko dní vráti, prehovoril ma, aby som s ním išiel do Uhorska a navštívil domácich.