ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo tretej hodiny popoludní prídeme do Capuy. Je to mesto nielen dobre opevnené, ale aj ľudnaté, nesmierne veľké a na pohľad utešené. Preteká ním rieka, po ktorej sa spúšťajú aj lode. Páni sa rozhodli prísť do Neapola v noci, preto vojdeme do krčmy a tam ostaneme a zjeme niekoľko vajec. Potom sa páni prechádzajú po dvore, tu zas odídu do ulíc, ale my nariekame v predsieni, lebo ešte nie sme nijako presvedčení, že budeme slobodní. Keby nehrozilo nebezpečenstvo vyplývajúce z rozdielnosti náboženstva, ľahko by sme sa tu boli mohli stratiť a odskočiť do chrámu, ktorý je veľmi blízko krčmy. Predsa sme však usúdili, že čokoľvek Boh bude chcieť s nami urobiť, už všetko //skôr// premôžeme trpezlivosťou. A rozhodli sme sa, že budeme so slzami prosiť o vyslobodenie iba Boha.

Keď sme však my dvaja znova vstúpili do voza a naši páni ešte boli na ulici, hľa, pripojí sa k nim //cisársky// nemecký vojak, s ktorým sa už predtým poznali! A keďže sa ho nemôžu striasť, tak vezmú do voza aj jeho. Nebol z toho regimentu, s ktorým nás viedli, ale bol jazdcom. Sedíme teda vo voze a vezieme sa ďalej. Medzitým nás však pán Ján Filip Weltz požiada, aby sme mlčali a nerozprávali sa po latinsky ani po slovensky, lebo ten //vojak// pozná //všetky// tie reči. Naši páni sa k nám nepriznávali, akoby nás nepoznali. A keď sa vojak chcel s nami rozprávať, mlčali sme. Prihováral sa k nám po nemecky, po italsky, po poľsky, vôbec sme však neodpovedali. Keď sa na nás vypytoval pánov, povedali mu, že sme pocestní, ktorí si s nimi najali voz. Potom bol zdržanlivejší, ale veľmi sa čudoval a rozhutoval, prečo sme smutní a prečo sa tak tvárime. Pretože ho však zmorilo víno, nemohol hádam na nás nič postrehnúť.

Keď sme už dosť ďaleko od Capuy, pán si spomenie, že sme v Capue nechali kôš so syrčekmi. Vojak teda zoženie z koňa dedinčana, ktorý ide oproti, a vysadí naň chlapca, čo je s naším vozom, aby doniesol kôš. Zaplatia pritom nariekajúcemu dedinčanovi. Taká láskavosť nás ľahko presvedčila a vštepila nám domnienku, že pán je sotva vojakom, lebo vojaci sú inak najväčšími nepriateľmi dedinčanov a ani im tak ľahko za nejakú preukázanú službu nezaplatia a neodčítajú peniaze.

Stadiaľ sme zišli po rovnej a prašnej ceste do Aversy, pričom sme stretávali celé húfy ľudí, ktorí si niesli z Neapola rozličné nakúpené veci.

Aversa je veľmi starobylé mesto, ktoré leží blízko Neapola. Tu boli na kvartieľoch cisárski vojaci a medzi nimi aj nejakí chorí z kompánie, ktorá nás viedla z Uhorska. Ostatní odišli //s kapitánom// hádam pred dvoma alebo troma dňami na Sicíliu.

Vojak, ktorý šiel s nami, tu hneď zostúpil z koča a ostal v prvej krčme, lebo v nej mal kvartieľ. Priniesol fľašu vína a nútil pána proti jeho vôli, aby pil. Keď sme ho opustili, páni dali voz zakryť a prikázali nám, aby sme si zahalili tváre a ľahli si akoby premožení vínom. Keby náhodou nazreli dnu vojaci, aby nás nepoznali. Alebo keby pristúpili k našim pánom, aby ich pozdravili, žeby sa nevypytovali, kto sme. Mnohí totiž //boli Nemci// a poznali sa s našimi pánmi, lebo sa vzájomne stýkali v Neapole.

Páni by sa boli chceli vyhnúť predmestiu, ale nemohli. Preto žiadajú kočiša aby chytrejšie prešiel cez predmestie a nevošiel do mesta. Hoci v krčmách na predmestí bolo veľa vojakov, predsa sme však s božou milosťou a prozreteľnosťou prešli bez úhony popri bráne mesta Aversy, v ktorej predtým zomrel jeden z väzňov Michal Gotsch z Kalinova. Videli sme vojakov: jedni sedeli pred domami, druhí sa tu i tam ponevierali, ďalší popíjali a niektorí pobehúvali hore-dolu. Vyviazli sme však z každého nebezpečenstva.

Keď sme za sebou nechali Aversu, páni boli hneď bezstarostnejší a veselší a prihovorili sa nám, že sa už konečne dostali z dosahu striel aj oni aj my, a už môžeme chváliť Boha. To bolo totiž jedno miesto, ktorého sa bolo treba báť. „Už sa vzchopte na duchu!“ napomínali nás. „O hodinu vojdeme do mesta Neapola“ (nastával vtedy večerný súmrak) „a asi o tri hodiny pojeme v našom dome. Tu už spoznáte našu náklonnosť.“

Pán Ján Baptista Schanternell, mladý človek, podchvíľou alebo odvracal tvár, alebo si ju zakrýval klobúkom a usmieval sa, čím ešte väčšmi zvyšoval podozrenie. Namýšľali sme si, že keby už nemali ten zámer s vojenčinou, tak je to nejaký mešťan a pán Ján Filip Weltz nemecký oficier, ktorý nás na jeho žiadosť z nej vymohol a teraz nás chce znova predať alebo vziať do vlastných služieb. Bolo to pre nás trochu útechou. Neobyčajne sme si totiž želali, aby sme len boli ďaleko od rúk vojakov, čo by nás aj napokon hocikomu boli predali do služieb.

Prešli sme rovinami, akoby náročky vysadenými prevysokými stromami — osikami a topoľmi. Výškou sa im vyrovnal vinič. Ťahal sa po všetkých vetvách a sľuboval obrovskú úrodu hrozna. Ešte totiž nedozrel. Aj nepestovaný a roztrúsený po lesoch poskytuje všetkým až takú hojnosť vína, že celkom obyčajní ľudia tu neužívajú celý rok iný nápoj ako víno. Medzi stromy sejú saracénsku pšenicu,^[147] z ktorej robia //chlieb. V Itálii totiž pečú// veľmi tvrdý, neslaný, biely a takmer nekysnutý chlieb.

Keď napokon nadišla noc, všade sme videli obrovské množstvo svätojánskych mušiek čiže mušiek, čo svietia v noci, najmä na stromoch. Tam ich bolo až toľko, že by sa človek mohol oprávnene nazdávať, že stromy horia.

A tak sme prišli do Neapola už za hlbokej noci.