Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Zuzana Šištíková, Iveta Štefániková, Erik Bartoš. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 147 | čitateľov |
V Bošáci sme ostali až do 3. februára, lebo furmani ešte neboli prichystaní. A keď sme sa tohto dňa stadiaľ pohli, hľa, v blízkej riečke pri Bošáci, ktorá bola vtedy rozvodnená, sa voz zakolísal a prevrátil! Chcel som prejsť cez riečku, ale kôň, ktorý sa usiloval dostať sa prednými nohami z riečky na breh, padol mi na chrbát a ja som sa celý ponoril a pohrúžil do vody.
Z Bošáce sme šli do Nového Mesta pri Váhu, lebo jeden z vozov sa mal naložiť vo Vrbovom. Pretože bola nesmierna zima, musel som si osušiť šaty. Náhlili sme sa teda k pani Zuzane do Piešťan,[351] ktorá mi preukázala veľkú láskavosť. Šaty položila k teplej peci a občerstvila ma pitím i jedlom.
Toho istého dňa sme prišli do Vrbového, kde pán brat kúpil slivky. A keď sme tam boli už dve noci, nasledujúceho večera sa domáci pán v našej prítomnosti tak pretekal v ostrovtipnosti s odpadlíckym richtárom, že by nás bol ľahko priviedol do nebezpečenstva.
Dňa 5. februára ráno sme odišli z Vrbového. A keďže dolina bola na mnohých miestach močaristá z okolitých prameňov, len ťažko sa dali stadiaľ vozy vyviesť ešte toho istého dňa do Brezovej.
Ako sme prišli pod brezovský vŕšok, vzali záprah od oboch vozov, aby vytiahli prvý voz do vŕšku asi štvrť míle. Odviedli oba kone. Išli popredku, pričom sa k nim pripojil aj pán brat. Keď ma opustili, ostal so mnou iba furman, ale aj ten vystúpil na vŕšok a nasledoval ostatných, akonáhle sa zozimilo.
Mnohí dedinčania tam majú po lesoch postavené domy. Z jednej chatrče ležiacej vo vinohrade na tri výstrely vyzeral akýsi dedinčan so synom. Videl, že som sám pri opustenom voze. Hneď som zbadal, že vyšiel z domu. Pozoroval som ho, ako odchádza. Dedinčan vošiel do krovia a vytrvalo na mňa striehol. Potom podíde ku kope sena, ktorá je blízko mňa, a tam sa schová. Podchvíľou vytŕča hlavu a zíza na mňa. Voz som nemohol opustiť a keby som sa bol dal na útek, ľahko by ma bol dostihol. Pristúpi k vozu. Na sebe má dotrhaný kožuch a hlavu ustavične pokrytú čiapkou. A vtedy príde aj syn, ktorý si všetko obďaleč obzeral, hádam aby bol naporúdzi otcovi. Dedinčan sa vypytuje, čo vezieme. Pod šatami skrýva veľkú sekeru. Keď vidím, ako ju stíska a berie do rúk, začnem ustupovať s tvárou obrátenou k nemu a pýtam sa, prečo ma prenasleduje. Zastane a osloví ma. Ako som tak ustupoval, už sme obišli voz. V ruke som držal meč. Dedinčan mal tvár celú zmenenú a prepadnutú. Ani raz mi nepozrel do tváre, oči upieral do zeme a vyzeral ako šialený vrah.
Hľa, medzitým sa vynorí z vyššie položeného lesa na otvorenom vŕšku furman! Zakričal som naňho, či už prídu aj ostatní. Keď prisvedčí, hľa, dedinčan si oprie bradu o sekeru, obzerá si voz, čuduje sa, a tak zmení svoje konanie! Furman povedal, že keď už bol blízko tých, čo viedli voz na vŕšok a s ktorými sa mal vrátiť, hľa, zrazu ho ovanul akýsi vietor a celý vyplašený si spomenul, že ma nechal samého! Preto sa chytro vrátil k vozu. Bol to Juraj Hubný z Bošáce. Keby nebol v okamihu prišiel namiesto richtára alebo žida,[352] tento dedinčan by ma bol celkom isto napadol.
Napokon sa priblížil dedinčanov syn, ktorý sa v tom kriku od nás odpratal. Povedal rozhorčene otcovi, prečo hneď nedokončil, čo zamýšľal. Jeho slová počul furman. Potom sa pobrali do domčeka. Medzitým prišli so záprahom.
Stalo sa to toho istého dňa (5. februára), ktorý bol pre mňa naozaj osudným a pamätihodným dňom.
Noc sme strávili v Brezovej.
Na horách bolo veľa snehu a na rovinách poľadovica. Preto sme horko-ťažko prišli 6. februára večer do Sobotišťa. Vozy sme nechali na noc uprostred vŕšku nad Prietržou. Čakali sme do nasledujúceho dňa (bola piata nedeľa po Troch kráľoch), kým neprídu vozy do Sobotišťa. Keďže pán brat nezaplatil židovi v colnici clo od všetkých koní, žid odplašil dva kone. Ja som ostal za mestom. Vec sa dostala k vznešenému pánu Jurajovi Nyárymu,[353] kde nám hrozilo nemalé nebezpečenstvo, najmä mne. Preťahovala sa najmenej dve hodiny. Sluhovia tohto pána prišli aj za mnou. Vznešenému Nyárymu sme dali namiesto troch florénov moju pušku — karabínu. Dva florény sme zložili z peňazí, ktoré sme mali v hotovosti. Jeden sa napokon poslal zo Skalice. Aj tu bola prítomná božia ochrana.
Dňa 8. februára sme prišli do Skalice, kde sme sa naobedovali a ešte toho istého dňa sme pokračovali v ceste. Medzitým sa vody Moravy premenili na hrubý ľad, ktorý sa však lámal. Preto vozy postupovali len ťažko a pomaly. Museli tam ostať stáť a kone sa s nami vrátili do spomenutej obce. Strávili sme v nej noc a potom sme sa vrátili k vozom. Veľmi namáhavo ich vyviedli z ľadu a z rozvodnenej rieky do Rohatca. Trvalo to celý deň.
Dňa 11. februára sme prišli do Brna, kde sa nám zlomil prázdny voz, pričom sa poranil furman. Kone sa totiž splašili celkom ako zajace. Zaplatili sme tridsiatok aj clo a šli sme ďalej.
Uberali sme sa cez Troubsko do Říčan, cez lesy Šípy do Domašova, Bíteše, Křižanova a Žďáru.
Stadiaľ sme sa hneď dostali na územie Čiech, kde sme prešli cez Losenicu, Žižkov,[354] Borovú, Vilémov, Netřebice (hostinec pod Kutnou Horou), Poděbrady, Šurany, Boleslav, Bělú, Mimoň a Jablonné.
Z Jablonného sme prišli 8. februára do Zittau. Ostal som tu u pána superintendenta od svojho návratu až do zittauského trhu, ktorý sa koná v druhú pôstnu nedeľu. Boli to tri týždne. Pre rozmanité pľuhavstvá som však opustil toto ubytovanie a našiel som si iné: u pána Kristiána Schmidta, kde ma prijala zadarmo za spolubývajúceho zbožná vdova, ktorá sa volala Rosina. Bola to stará žena. Mala očnú chorobu. Považovala ma za hodného lôžka.[355] Nech jej to odplatí Pán! Na tomto byte som ostal jedenásť týždňov, to jest od pôstneho týždňa do šiestej nedele po Veľkej noci.
[351] do Piešťan — nejasné miesto (Pénterov variant, l. 162 a: Peskiana, meno Pešková?)
[352] namiesto richtára alebo žida — nejasné miesto (Pénterov variant, l. 163 b: loco quaestorus vel Iudaei)
[353] Juraj Nyáry — gróf, člen starého šľachtického rodu Nyáryovcov na Branči
[354] Žižkov — v Pénterovom variante (l. 165 a): Iskow (Itkov?, Jirkov?), možno dnešné Žižkovo Pole
[355] považovala ma za hodného lôžka — nejasné miesto (Pénterov variant, l. 163 b: lecto me fuit dignata — … manželského lôžka, chcela ma za manžela?)
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam