ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu sme strávili noc a ráno sme pokračovali v ceste. A toho istého dňa — bola sobota pred šestnástou nedeľou Trojičnou — sme prišli do Chiavenny.^[230]

Chiavenna je prvé rétske mestečko, utešené, ležiace medzi vrchmi. Na bránach má tri znaky (tých, ktorí tvoria spolok Récie) a pripísané verše:

//Mestečko oplýva vínom. Vtedy sa už zrejme blížila oberačka, hoci hore na vrchoch leží ustavične sneh. Keď sme sa čudovali, ako môže dozrieť hrozno, hoci je blízko toľko snehu, obyvatelia odpovedali, že sneh na končiaroch vrchov tomu neprekáža, lebo na úpätí je v lete taká veľká horúčava, že sa dá ledva vydržať.// V tomto mestečku reformovaní vykonávajú náboženstvo v italskom jazyku, //ale nachádzajú sa tu aj ľudia, ktorí rozprávajú po nemecky.// Sú tu teda aj Nemci, najmä Helvéti.

//Štvrť míle od Chiavenny je miesto, kde roku 1618// zavalil zrútený vrch celé mesto, ktoré sa volalo Piuro.^[231] Nijaký človek sa veru nezachránil — okrem jedného, ktorý sa zdržiaval vo svojej odľahlej záhradke. Na tom mieste už leží jazero. //A hoci z jednej strany je prístup, zo zavalených vecí sa nedá nič nájsť alebo vytiahnuť.//

V Chiavenne sme vošli do krčmy, ktorá sa volala U troch kráľov. Viedla ju //hostinská,// vdova reformovaného vyznania, ktorá ovládala nemecký jazyk. Keď zbadala, že nie sme Itali, ba ani pápeženci, pýta sa //tíško pred čeľaďou,// či chceme //jesť// mäso, //ak nie sme katolíci, ako si myslí,// ubezpečujúc nás, že ani ona nie je katolíckeho náboženstva. Keď prisvedčíme //a priznáme, že sme luteráni a chceme mäso,// pripraví ho, prinesie do izby a podá ho osobitne, aby sa jej čeľaď a deti nepohoršovali. //Toho istého dňa nám aj vyprala bielizeň.//

Pretože však pánu Masníkovi nohy väčšmi a väčšmi napúchali, šli sme do apatieky a kúpili sme škorpióní olej^[232] a ružovú masť, ktorou sa podchvíľou natieral aj na ceste, kým sa neminula a kým aj božou milosťou nezmizli napuchliny a zápal nôh. Keď sme boli v apatieke, spýtal sa nás trochu zvedavejší mladý domáci pán, odkiaľ a akej profesie sme. //Pod profesiou však nemyslel náboženstvo a vieru, ale remeslo, ako je tam zvykom.// Ja som odpovedal, že som kníhviazač a pán Masník maliar. Mládenec nalieha, či teda vie urobiť podobizeň alebo iné jemné umelecké práce. „Veru áno,“ povedal Masník. Mládenec zasa skromne žiada, aby niečo predviedol, lebo chce, aby prijal uňho prácu. Masník odmietol, lebo mu vraj priatelia oznámili, aby sa chytro vrátil kvôli dedičstvu. Keby sa oneskoril, bolo by mu to na škodu. Svedectvá svojho umenia, čiže obrazy, ktoré vytvoril cestou po Itálii, poslal vraj už vopred po iných ľuďoch na osloch, najmä preto, že ho bolia nohy a mohol by ich teda ťažko niesť. Mládenec nás prepustil //a šli sme do hostinca//.

Z Bergama sme mali od pána Pestoluzia, kupca, list pre jeho brata Júliusa Pestoluzia, doktora medicíny a zároveň tunajšieho reformovaného mešťana, a preto sme ho aj išli vyhľadať. Nenašli sme ho však //doma// a dozvedeli sme sa, že sa vráti až o tri dni. //Ťažko by sme boli mohli čakať na jeho príchod,// a preto sme od jeho služobníka či tajomníka dostali opis cesty. //Ukázal a prikázal ísť popri rieke po skalnatej ceste, podľa tohto zoznamu dedín a miest,// kde sa cesta už nerátala na italské míle, //ba ani na nemecké míle,// ale na hodiny: //Campodolcino (vzdialené od Chiavenny 4 hodiny, 2 míle, oddelené vrchom a riekami), Splügen (4 hodiny cesty alebo 2 nemecké míle), Thusis (6 hodín, 3 nemecké míle), Chur, hlavné mesto Récie (6 hodín, 3 míle), Ragaz (6 hodín, v noci, 3 míle), Walenstadt (4 hodiny, 3 míle), Weesen (cez jazero 4 hodiny, 2 míle), Bilten (0,5 míle, v noci, 1 hodina), Lachen (1,5 míle, 3 hodiny), Rapperswil (1 míľa, 2 hodiny, drevený most cez jazero 1715 krokov), Männedorf (2 míle, 4 hodiny), Zürich (2 míle, 4 hodiny).//

A tak sme sa teda //ráno// dňa 29. septembra — //podľa nového spôsobu rátania//^[233] (bola šestnásta nedeľa Trojičná, na ktorú padol sviatok sv. Michala //archanjela//) s dobrotivým Bohom pohli z Chiavenny. Prešli sme popri úpätí vrchu, kde je teraz jazero, ale kedysi tam bolo mestečko Piuro.

Okolo deviatej hodiny sme prišli do Campodolcina. //Je to dedina, ktorá leží vo vrchoch. Má drevené strechy, ba aj domy sú drevené, vo všetkom podobné našim, ako sa stavajú vo vrchoch.// Keď majiteľ tunajšej krčmy zbadal, že nepoznáme peniaze, za dva strieborné karlíny^[234] nám dal a zmenil medenú mincu, ktorá platila v provincii, čo sme už zanechali za chrbtom, a preto ďalej bola bezcenná. //Len čo nás oklamal, ponáhľal sa na omšu.// Tak nás podviedli na mnohých miestach.

Keď sme zjedli chlieb, syr //a víno//, pobrali sme sa preč. A čím väčšmi sa blížime k vrchu Splügenu,^[235] tým tuhšiu zimu už cítime a väčšiu neúrodnosť poznávame. Na úpätí vrchov ešte na sviatok sv. Michala nebola doteraz zožatá všetka neskorá úroda, ale aj vtedy v nedeľu jedni žali, iní mlátili v stodole.

Vystúpime na dosť strmý a prevysoký vrch Splügen. Na jeho končiari nájdeme rozsiahlu planinu a na nej spústu vody, nahromadenej ako rybník. Nad touto planinou uvidíme prevysoké vrchy pokryté večnými snehmi, //z ktorých tá voda steká.// A pretože sú tu aj pramene a žriedla, rozdeľujú sa z tohto vrchu vody. Niektoré stekajú smerom na Chiavennu a tvoria prítoky rieky Addy //či Ada,// iné vody zasa stekajú //z toho vrchu Splügenu// smerom na Nemce a dávajú vzniknúť Rýnu. //Zo snehov najprv steká slabá voda, čoskoro sa zväčšuje na prameň, potom na riavy a rieky a tak// po dvoch alebo troch míľach nadobudne //Rýn// takú mohutnosť ako rieka Nitra pri Prievidzi. Na tomto vrchu //Splügene// je tridsaťšesť veľmi vysokých kamenných stĺpov, a drevených ešte viac, ktoré ukazujú //putujúcim// pocestným cestu v zimnom čase, keď je všetko pokryté snehmi. Na úpätí posledného vrchu sa nachádza krčma, do ktorej sa priváža víno, chlieb //a ovos// na osloch a koňoch. //Mnohé kone skapú pri výstupe i zostupe z vrchu.// Možno ich vidieť zdochnuté tu i tam okolo cesty. //Tu sme videli trojročný sneh a na pamiatku sme sa ho najedli.//

Keď zjeme v krčme chlieb a vypijeme víno, zostúpime //ešte toho istého dňa// popri rieke Rýne do mesta, ktoré sa volá Splügen.

V Splügene sú už všetci reformovaní. Tu sme boli v čistej a dosť súcej krčme.

Pri tomto meste je Valle Tolina čiže Viltulina //(po nemecky// Bindersland — Debnársky kraj), kde bývajú ozajstní debnári. Všetci pravdaže nevykonávajú toto remeslo, ale veľmi mnohí, a preto sa podľa nich volajú všetci Debnári a ich kraj Debnársky. Nerozprávajú takou čistou nemčinou //ako Réti//. Keď som sa často vypytoval na cestu //a oslovil som// toho či tamtoho, čo išiel oproti nám //do predmestia, súdiac podľa šiat, že je nemeckej národnosti, ten// odpovedal: „Ja ti málo rozumiem a nemôžem odpovedať, lebo som Debnár, nie Nemec.“

//Zo Splügenu sme prešli popri rieke dve dediny.// Tu i v ďalších dedinách navliekajú ošípaným na rypáky železné obrúčky. //„Ale prečo“ — vraví Masník, — „to neviem.“// (Na konci pyska z železného hrubého drotu majú kotulky, jako Cigáni na ušách, asnad aby role a lúky neryli.)^[236]

Keď sme tadiaľto pokračovali v ceste a vchádzali sme do doliny, videli sme zďaleka, akoby bola naplnená dymom a akoby k oblohe vystupovali aj hmly. Preto sme sa domnievali, že sú tu nejaké kováčske dielne (hámre). Len čo sme sa však priblížili a prišli sme rovno oproti, hľa, videli sme skalu a nesmierne vysoký //a strmý// vrch, ktorý by svojou mohutnosťou ľahko prevýšil aj dve veľmi vysoké, na seba položené veže! Z vrcholu tohto skaliska sa veľmi prudko rútila voda v dvoch vedľa seba tečúcich prúdoch ako z dvoch obrovských sudov. A pretože uprostred strmej skaly bola vyvýšenina, na ktorú padajúca voda narážala, akoby sa po takom silnom náraze trieštila na čiastočky a menila na opar. Potom však znova padala až celkom dolu //na zem//, zavlažovala celé údolie, zapríčiňovala pocestným zimu a stekala //nahromadená// do pomerne veľkej rieky. //Podobné divadlo možno vidieť na viacerých miestach Álp. Aj najvyššie vrchy a skaliská majú na svojich končiaroch hojnú vodu.//

Potom sme prešli cez veľmi tesnú dolinu. Tvrdé skaly akoby boli v nej rozčesnuté a dovoľovali prechádzať Rýnu. Tak sa aj prudký Rýn valí do tej tiesňavy, stráca sa očiam, až ho potom možno ďalej v doline vidieť zhora, hoci ustavične v tiesňave. Pre pocestných je na úbočí doliny veľmi lopotne urobená cesta, po ktorej môžu prechádzať naložené osly a kone, hoci ťažko, s nebezpečím, pričom ich musia ľudia viesť veľmi opatrne. Na mnohých miestach je totiž uprostred skaly vyrúbaný úzky most, a to vysoko. Keby náklad na koni čo len trochu neopatrne narazil na skalu, veľmi prudko by sa z mosta zrútil do údolia a roztrepal by sa na márne kúsky. Sú tu aj mnohé mosty, ktoré majú vytesané skaly akoby strechy nad hlavou. A tak pocestným naháňa nemalú hrôzu i hĺbka i do výšky čnejúce skaly. Keď sme šli po tejto ceste, dostali sme sa okolo poludnia do mesta Thusis.

//Dňa 30. septembra okolo jedenástej hodiny sme prišli do Thusis.//^[237] Je to veľké mesto postavené a vybavené podľa nemeckého spôsobu. Okolo neho už vidieť početnejšie a úrodnejšie polia, záhrady, vinohrady. Oplýva veru bohatstvom rozmanitých plodov. Také množstvo jabĺk, hrušiek, slivák, orechov sme videli aj v Nemciach len na máloktorých miestach. //Majú tu dobré krčmy, láskavo prijímajú pocestných a výborne poslúžia za malý peniaz. Obyvatelia mesta Thusisu a susedných miest v Récii rozprávajú všeobecne oboma jazykmi: italským i nemeckým a oba chránia, aby boli čisté a nepokazené.//

Od pána Pavla de Gasparis z Padovy sme mali odporúčací list dvom reformovaným duchovným. Keď sme ich hľadali, našli sme jedného z nich, Ota Grassia, v Thusis na zhromaždení, kde sa zišli, aby rokovali o nejakom prípade, kvôli ktorému aj dostali list od pána doktora Heideggera z Zürichu. Tu nám dali desať grošov, vyhovárajúc sa na chudobu svojich cirkví.

Keď sme stadiaľ odišli, prešli sme po moste cez Rýn. Išli sme ešte míľu a v nejakej krčme sme strávili noc. Vtedy padol generál francúzskych vojsk Turenne^[238] a jeho vojakov rozprášili cisárski vojaci. Preto sa ich v Récii potulovalo a zobralo veľké množstvo. Odtiaľto stáli všade okolo Rýna, najmä na skalách, veže, akoby strážne, ale opustené a mnohé zväčša zrúcané. Nevedeli sme, čo to znamená. //Boli to azda nejaké označovacie medzníky.//

Napokon sme s božou pomocou prišli do Churu,^[239] ktorý je hlavným mestom Rétov. Je to znamenité a pozemskými darmi oplývajúce mesto. Blízko ležia Korenisté kúpele (Bad Pfäfers). Je tu aj rímsky arcibiskup. Preto sme sa tam dlho nezdržali.

Naobedovali sme sa a za tmy sme prišli //šťastlivo// do mesta Ragazu, cez ktoré tečie Rýn do Nemiec. Tok Rýna sme zanechali po pravici. Stadiaľ sme //bezpečne// šli ďalej, ale //namáhavo a// iba za hlbokej noci sme sa dostali do dediny neďaleko Weesenu. Tu sme sa //v krčme// najedli, //odpočinuli sme si a stadiaľ sme// šli k jazeru,^[240] kde sme si najali lodičku, v ktorej sme sa viezli štyri hodiny, pričom sme aj my striedavo veslovali. //Zaplatili sme štyri groše čiže „patz“.//^[241] Uprostred jazera sa niekedy predáva pivo, ale vtedy ho nebolo, hoci by sme zaň boli radi zamenili víno, lebo pivo nebolo dostať v celej Itálii //a Récii. Tu na prvom mieste sa teda predáva pivo, ktoré sa dováža odinakiaľ. Aj// do tohto jazera na niekoľkých miestach steká voda prudko zo strmého skaliska.

Keď sme prechádzali popri akejsi skale, zistili sme, ako sa na nej deň čo deň tvorí dúha pomocou slnečných lúčov, ktoré tam prenikajú. Ako sa totiž voda nárazom rozbíja a triešti na veľmi malé čiastočky a prechádza cez ne slnko, ustavične a deň čo deň sa vytvára dúha, ktorá je takisto rôznofarebná ako v mrakoch a na oblohe.

Pristali sme v Biltene, zaplatili sme majiteľovi lode a šli sme ďalej pešo až do Lachenu,^[242] kde sa dalo znova plaviť po jazere do Rapperswilu. Možno tam však ľahko dôjsť aj po súši, hoci okľukou. Pretože bola veľká zima, radšej sme šli po pevnine.

Napokon sme prišli akoby k nejakému prístavu oproti Rapperswilu. Odtiaľto vedie //do Rapperswilu// cez užšie miesto jazera drevený most. Keď sme po ňom prešli, namerali sme, že má tisícsedemstopätnásť bežných krokov. //Stadiaľ sme šli popri jazere.

Potom sme sa uberali cez miesta, ktoré neboli také utešené, ale príjemné mnohými vinohradmi, a to až do Männedorfu.// Tu sme sa zasa mohli plaviť až do Zürichu, ale chceli sme ísť radšej po súši a ušporiť si peniaze na živobytie. //Pretože sme boli unavení, odložili sme si cestu na nasledujúci deň. Majiteľ krčmy sa dozvedel niečo o nás a o našom stave od kupca, ktorý prišiel z Chiavenny a práve vtedy bol v krčme. Preto sa vypytoval na všetky okolnosti, vraviac, že sa mu zdá, že nie sme zo svetského stavu. Hoci nechýbali dôkazy, že je kalvín, nedôverovali sme mu celkom.

Keď sme ráno vstali, šli sme pomedzi vinohrady, kde sú roztrúsené pekné a utešené dedinské domy, podobné šľachtickým kúriám.// Potom sme šťastne prišli 4. októbra do Tiguru či Zürichu.