ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[59]

Dňa 22. marca sme obedovali v Rabensburgu. Stadiaľ nás nasledujúceho dňa zaviezli k Dunaju medzi Prešporkom a Viedňou. Boli sme od nej vzdialení dve míle a dobre sme videli chrám sv. Štefana.^[60]

Dňa 23. marca sme sa preplavili cez Dunaj do Fischamenda.

Pes, ktorého nechal u dedinčanov pri Leopoldove syn väzňa Jána Timkoviča,^[61] keď išiel za otcom, nielenže poznal a privítal veľkým skokom svojho väzneného gazdu, ako ho viedli z pevnosti, ale aj keď gazdu odvážali, verne ho nasledoval a visel na ňom vo dne v noci. Len čo sme nastúpili na loď, aby sme sa preplavili, pes, ktorý ostal na brehu Dunaja — vravím, sprevádzal odvážaných väzňov s veľkým zavýjaním a hneď sa hodil do Dunaja, akoby ho zachvátila besnota. Horko-ťažko ho premohol a vyplával na breh. Potom akoby ukazoval známky najväčšieho priateľstva a radosti a túžil nasledovať svojho pána. Napokon ho násilne vzali dedinčania, ktorí sa vracali od nás.

Tu nám prievozníci oznámili, že pred týždňom prepravili piatich väzňov, ktorí boli privezení z Branča.

Dňa 24. marca nás viezli po utešenej rovine. Videli sme obrysy ulíc nejakého mesta, ktoré boli pokryté a porastené trávou. Mesto pohltila zemská priepasť. Ženy a dievky držali pluhy. //Tam je taká kyprá zem, že jedna žena môže veľmi pohodlne orať s dvoma alebo s jedným koňom drevenou radlicou.//

Toho istého dňa nás chytro vezú okolo Neustadtu^[62] — cez jeho predmestia. A zase sa zbiehajú akísi ľudia a zízajú, ba aj sa vysmievajú úbohým väzňom. Na jednej veži tamojšieho zámku sú písmená: A. E. I. O. U. Značia (ako sa to vysvetľuje): Austria Erit In Omne Ultimum, alebo: Austriaci Erunt Imperatores Orbi Universo. (Rakúsy budú až do konca, alebo: Rakúšania budú vládcami nad celým svetom.) Pod strechou veže kostola, ktorý vidieť zďaleka, sú zase obloky urobené do tvaru písmena A.

Toho istého dňa sme prišli do Neunkirchenu, kde sme strávili noc. Tam čakala //vopred vyslaná// kompánia vojakov nášho kapitána.^[63] //„Medzi nimi boli“ — vraví Masník — „aj traja dedinskí väzni. Prvý pochádzal z Myjavy: Juraj Molitor, môj kmotor pri svätom krste, keď jeho sestra Anna Litvorová mala dieťa. Druhý bol Ján Katrec z Illavky, kedysi môj poslucháč v Ilave, ktorého som občerstvil Večerou Pána a prijímaním pokrmu, smrteľne raneného u felčiara v Ilave. Vďačne videl dobrodenie vo väzení a v odvlečení. Tretí bol z Poruby: poslucháč môjho priateľa pána Clementisa.^[64] Títo boli obžalovaní z nejakého požiaru, tamten z úteku z poddanských majetkov. Uväznili ich v Leopoldove. Napokon ich násilne odvliekli a tu v Neunkirchene zbavili pút a zapísali aj zverbovali medzi vojakov.“//

Dňa 25. marca nás //napoludnie// priviezli do Schottwienu.^[65] Je to prepevné mesto, rozkladajúce sa medzi dvoma skaliskami. Na jedno nie je celkom nijaký prístup. Na druhom je vysoký a dosť pevný zámok. Do mesta vedie brána cez skalu akoby cez nejakú jaskyňu. Uprostred skaliska pod zámkom je maličký domček, ktorý má jednu stenu a obloky obrátené //do hĺbky smerom// k strmému skalisku. Tu bol vraj dočasne zavretý Nádasdy.^[66] //Takýchto jaskýň je v skalisku viacero. Na tej strane, čo je obrátená k východu slnka, sú v údoliach dosť hojné vinohrady.//

Tu nám spomenutý sprievodca Serarius z Berekseku odovzdá posledný groš, lebo sa už chce vrátiť domov. Vraví, že nemusí ísť s nami ďalej. Kapitán pošle späť do Leopoldova vojakov, ktorí tvorili ochranný sprievod: jazdcov i pešiakov, ale aj sedliakov s vozmi. Zo schottwienskeho zámku odvedú piatich väzňov,^[67] ktorých tam poslali vopred z Branča a držali celý týždeň, ale dobre živili na príkaz terajšej panej hradu. Privedú ich medzi nás v putách, aby ich odvliekli s nami.

Keď kapitán poslal späť vozy, jazdcov a pešiakov, pošle ubytovateľa^[68] Maximiliána Plossa, ktorého vojaci obdarili prezývkou Sojka, aby oznámil väzňom, že ak sa chcú viezť na voze, nech si ho najmú za svoje peniaze, lebo on veru nedá ani halier na poživeň alebo na povozy, ba ani to nie je jeho povinnosťou. Väzni odpovedia, že jeho urodzenosť vie dobre, že sú väzňami, ktorých vedú z väzenia, kde nebolo dovolené priniesť, ale ani mať peniaze. Niekoľko ráz ich veru pri prehliadke obrali o peniaze, a preto nijaké nemajú, aby si mohli najať vozy.

//Potom dali znamenie na odchod. Prv než odišli vojaci so sedliakmi, prišiel ubytovateľ s frajtrom^[69] a na príkaz kapitána vzal väzňom nože. A hoci kapitán sľúbil, že ich dostanú naspäť, veru ich viac nedostali.// Keď teda dali popoludní znamenie na odchod (najprv však každému vzali nôž), išli sme stadiaľ v putách a podľa vojenskej obyčaje v šíku. Vojaci kráčali vpredu, išli za nami a pochodovali aj po bokoch. A tak sme sa stadiaľ poberali, pričom sa na nás dívalo niekoľko tisíc ľudí. //Ostatní, čo išli na vozoch, odchádzali inou bránou.//

Oslabený a nevládny Ján Szécsei^[70] nevládal chodiť, preto ho viezli na voze ťahanom dvoma volmi, ale kapitán pritom horel hnevom. //Michal Miskolczi sa horko-ťažko dostal na voz.// Všetci ostatní — bez nejakého ohľadu na vek alebo na chorobu — musia ísť asi do dvanástej hodiny v noci po šmykľavej ceste, neschodnej pre sneh a vodu a trápia sa v putách ako dobytok. Preto mnohým veľmi opuchli nohy, iným sa zasa doráňali a pooškierali a od tých odrenín zoslabli a oťarbaveli. A keďže sa nevynaložila alebo sa nesmela vynaložiť nijaká starostlivosť na liečenie, stalo sa, že mnohí z nich zomreli, ako Michal Miskolczi a Ján Korodi.^[71] //Czeglédi, hoci mal veľmi poranenú nohu, predsa sa po dlhom čase uzdravil.//

Toho istého dňa //25. marca// sme prišli k nejakej krčme v doline a tam sme odpočívali, ale väčšmi po sediačky ako po ležiačky. Všetkých štyridsaťjeden väzňov a okolo päťdesiat vojakov bolo totiž zavretých v jednej miestnosti.

Michal Miskolczi padol na kolená a uprosil kapitána, aby sa mohol viezť na voze, lebo nevládal ísť pešo. Sľuboval hodvábny opasok a anglické šaty, ktoré mal. Dovolili mu to až do Brucku, kde sme sa dostali k rieke a po nej sme sa viezli do Grazu.

Ale Szecseia, keď nevládal ísť, zbili. Vysilený klesol na zem a prosil vojakov, aby ho prebodli alebo preklali mečom, ale ani slzami a prosbami si nemohol vymôcť smrť. //Jednako ho však nútili ísť, až si aj ostatní vysilení väzni najali kone a vysadli na ne.//

Czeglédi nemal topánky, a preto ako aj iní tu i tam značil a znamenal krvou zo svojich nôh skalnatú cestu. Keď ostatní nedokázali podľa želania vojakov a rozkazu kapitána kráčať veľmi chytro, lebo boli spútaní okovami, utŕžili veľa úderov a hnali ich ako dobytok, pričom netrpezlivý kapitán podchvíľou preklínal a pripomínal: „Nikdy viac by som už nechcel viesť týchto psov, čo by mi priam dávali ešte ďalších sto dukátov!^[72]“ Nepochybne ich dostal od komory.

Dňa 26. marca sme v čase obeda prišli do mesta, ktoré sa volá Mürzzuschlag. Tu pri bráne je františkánsky kláštor a nad jeho dverami namaľovaný František^[73] s nápisom: Sub tua protectione. (Pod tvojou ochranou.)

Keď kapitán videl, že nie je možné, aby väzňov viedli v putách, ba aj vojakov to veľmi zdržiava, a napokon rastú aj výdavky na vojakov, dovolil v krčme väzňom prosiacim so slzami sňať z jednej nohy puto. Pretože však potom mali spútanú reťazou nohu a ruku, uvoľnili im ruku a noha musela vliecť reťaze.

Dňa 27. marca sme prišli napoludnie do stodoly, takmer utopení lejakom — akoby sme sa pohrúžili do vody. V krčme veru nechceli ľudí (okrem oficierov), ktorí boli celkom premočení od vody. Tu sme na obed zjedli //chlieb, syr a víno. Ešte nám vtedy ostalo trochu peňazí, za ktoré sme si zaobstarali poživeň. „Pán Tomáš Steller, pán Simonides, pán Paulovič^[74] a ja“ — vraví Masník — „sme sa usalašili na jednom mieste a súčasne sme aj spali aj jedli.“//

Potom sme prišli do mesta Brucku, kde sme strávili noc.

Prv než sme sem prišli, prešli sme cez mesto Lambach,^[75] v ktorom kedysi nocovalo Jeho Veličenstvo, ako je napísané na tom dome. Celkom blízko na vysokom vrchu je dosť veľký zámok, a ako sa zdá, pevný. V tom istom meste sú na veži napísané (ako aj predtým) slová:

Austriaci Erunt Imperatores Orbi Universo.