ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci z láskavosti otcov akadémie sme žili v akademickej obci štvrť roka bezplatne, predsa bolo treba na to i ono výdavky. Keď nám teda chýbali peniaze, odvážili sme sa na novú cestu. Dňa 25. júna sme sa pobrali do Halle, kde sa konal slávnostný sobáš dvoch dcér najjasnejšieho pána kniežaťa Augusta.^[296] Zdržali sme sa tu od 28. júna do 10. júla. Na sobášnej slávnosti sa zúčastnil aj najjasnejší saský kurfirst a veľa kniežat. Slávnosť bola veľkolepá. Konalo sa slávnostné prijatie snúbencov. Bola mohutná streľba. Usporiadali sa divadelné predstavenia. Predvádzala sa zručnosť v prekopávaní zeme na zaprašovanie^[297] (4 míle). Za mestom sa strieľali vtáci. Pretekalo sa vo vyparovaní či vysušovaní soli vo vode. Prebodávali sa kopijou prstene. Kone bežali opreteky a iné.

Tu v Halle si zabehol mládenec najjasnejšieho kurfirsta do pivovej krčmy, lebo ho v nesmiernej horúčave pochytil strašný smäd. Ale keď tam vypil na jeden dúšok pintu^[298] piva, hneď padol mŕtvy. Nasledujúceho dňa ďalší mládenec bežal rozhorúčený k rieke a keď sa hodil do vĺn, utopil sa.

V Naumburgu sme boli v čase trhových dní od 11. do 15. júla. V kanonickom chráme sme počuli kázeň pána magistra Štefana Feketeho,^[299] predtým superintendenta v Zadunajskom Uhorsku. Prv neovládal nemecký jazyk, ale za rok sa ho dokázal naučiť tak, že mohol kázať.

Z Naumburgu sme 17. júla prišli do Merseburgu, kde sme ostali do 19. júla. A pretože sme tam natrafili na láskavého dvorného kazateľa, //vznešeného pána doktora Valentína Zittigia,^[300] //ktorý nás odporúčal// najjasnejšiemu kniežaťu Kristiánovi,^[301] //boli sme prepustení so slušným peniazom na cestu.// Na jeho príhovor sme teda zakúsili naozaj štedrú ruku najjasnejšieho kniežaťa a takisto aj v Halle najjasnejšieho kniežaťa Augusta.

//Z Merseburgu sme sa pohli dňa 19. júla smerom na Magdeburg a 22. júla sme prišli do Dölau. Prešli sme cez rieku Saalu, ktorá bola rozvodnená, čo nás zdržalo. „Keď sme vchádzali do Dölau,“ — vraví Masník — „našiel som ručník.“

Stadiaľ sme prišli do mesta reformovaných, ktoré sa volá Köthen. Tu sme sa stretli s kalvínskym superintendentom, ktorý nám dal dva ríšske florény.

Potom sme prišli do mesta Salze,^[302] kde sa vysúša soľ. Žil v ňom doktor Seelmann,^[303] kedysi hlavný duchovný v Levoči v Uhorsku a v tomto meste superintendent. Zomrel však po niekoľkých dňoch svojho duchovného úradu.

Dňa 24. júla (podľa nového spôsobu) sme prišli do Magdeburgu. Ostali sme tu tri dni, ale s malým úžitkom.// Magdeburg je chladný predovšetkým pre tamojšie chladné duchovenstvo, ku ktorému sme mali celkom zatarasenú cestu. //V meste sme nedostali ani ubytovanie. Nepodarilo sa nám navštíviť ani jedného duchovného. U doktora Backia^[304] sa totiž ešte nikomu z vyhnancov neotvorili dvere. V hlavnom chráme sme videli truhlicu okovanú železom,^[305] ktorú zanechal s odpustkami vierolomný Tecelli. Podobné truhlice sú v alžbetínskom chráme vo Vratislavi.

Z Magdeburgu sme odišli na koči 27. júla a 29. júla sme prišli do Lüneburgu.^[306] Rozhodli sme sa, že sa tu zdržíme pri návrate, lebo sme sa obávali, že nebudeme mať príležitosť dostať sa do Lübecku. Nevideli sme tu nijaké zvláštne veci okrem vežičiek na radnici a mesiacov v úbytku na kláštore panien za mestom.

Dňa 30. júla sme prišli na koči do Lübecku. Tu sme našli nášho bývalého učiteľa na prešovskom kolégiu v Uhorsku, vznešeného pána doktora Samuela Pomaria,^[307] ktorého po dňoch vyhnanstva zavolali do Lübecku za superintendenta. Ten sa k nám správal úctivo. Radný pán je taký nemilosrdný voči vyhnancom ako aj ostatní. Dva razy nás odmietol a ani nechcel vypočuť našu prosbu, hoci sme mali osobitné odporúčanie od spomenutého pána superintendenta.

V Lübecku sme ostali od 1. do 6. augusta.

Z Lübecku sme sa pohli 7. augusta a toho istého dňa sme prišli do Hamburgu.^[308]// Odviezli sme sa tam vďaka láskavosti vznešeného pána doktora Pomaria a ctihodného duchovenstva.

//V Hamburgu sme ostali do 21. augusta.// K svetským osobám nás vôbec nepripustili, iba k cirkevným — z úcty k listu pána doktora Calovia, poslanému pánu Klugovi a magistrovi Müllerovi. Tých štrnásť dní sme tu strávili v náreku, vzdychoch a prehliadkou verejných budov, švédskej knižnice a vôbec celého mesta. //Keď sme sa tam zdržiavali, lüneburský knieža^[309] dobyl 13. augusta švédsku pevnosť Stade, vzdialenú asi štyri míle. V Hamburgu sme boli aj vtedy, keď tam 14. augusta vypukol prudký požiar, ktorý pohltil asi štrnásť domov. V tom požiari sa zničili aj obecné váhy.^[310] Pozoruhodný je tu príliv a odliv vody, lebo deň čo deň voda odteká do mora šesť hodín, ale ďalších šesť hodín znovu priteká, hoci mesto je od mora vdialené osem míľ. S odlivom vody sa spúšťajú nákladné lode, inak ak sa zanedbá zvyčajné striedanie, lode uviaznu na plytčine. Deje sa to vždy v tom istom čase.

Dňa 24. augusta (podľa nového spôsobu) sme sa vrátili do Lüneburgu, kde sme ostali tri dni.// Na rodinný a priateľský rozhovor nás tu pozval Ján Bruno. Nenadarmo sme navštívili ctihodných pánov a luteránske mníšky.

//V Lüneburgu sme si najali akéhosi dedinčana, ktorý nás zaviezol na volskom záprahu do Celle. Tu sme natrafili na najnemilosrdnejšieho človeka a nenávistníka vyhnancov, ba aj zlomyseľného človeka, doktora, ktorý sa volal Hellebrand.^[311] Domnieval sa, že nie sú takí pápeženci (s výnimkou nejakého človeka), ktorí by tak prenasledovali evanjelikov, ako rozprávajú uhorskí vyhnanci.// Zväčšil teda hrubými slovami nešťastie bedárov. Keby ho Boh postihol bremenom vyhnanstva, ľahko by ho odložil a prispôsobil by sa hocijakej strane. Veru by nechcel — dobre pamätaj! — blúdiť v kruhu, ale radšej by býval v tom sídle, kam zafúka vietor. //V kancelárii najjasnejšieho kniežaťa sme však dostali peniaze na cestu a odišli sme 2. septembra (podľa nového spôsobu.).

Dňa 3. septembra sme prišli do Braunschweigu. Po ceste sa k nám pripojili nepočestní ľudia a zlodeji nazývaní „spitzbuben“ (šibali) — dvaja, tretí chlapec a matka s dcérou neviestkou. Veľmi ťažko sme znášali ich spoločnosť, ale najali si ten istý voz ako my prv, než sme ich uvideli. Na ceste sa začali biť nožmi.// Brána v Braunschweigu nás znepokojovala, ale napokon nás vpustila, ale aj chudobných vypustila. //V braunschweigskej radnici sme totiž dostali na cestu iba skromný peniaz. S duchovnými sme sa nestretli.

Dňa 5. septembra sme prišli do Wolfenbüttelu.^[312]// Wolfenbüttel nás prijal bez ťažkostí. Pre neočakávanú udalosť sme sa však vtedy vôbec nedostali ku kniežaťu. //Kniežací dvor bol zarmútený smrťou najbližšieho príbuzného. Nič sme tam teda nevykonali.// Prezreli sme si len knižnicu, //najchýrnejšiu v celom Nemecku,// ktorá usporiadaním prevyšuje vatikánsku. Odišli sme stadiaľ bez zaopatrenia — //bez cestovného.

Celle, Braunschweig a najmä Wolfenbüttel sú pevnosti zaiste nie tie najposlednejšie.

Dňa 8. septembra ráno sme boli v Helmstedte. Je to dosť veľké, ale rozrumené a spustošené mesto. Odpočinuli sme si len niekoľko hodín vo verejnej krčme a hneď sme stadiaľ putovali ďalej.// Nikoho sme tam nenavštívili; najmä preto, lebo medzi Wittenbergom a Helmstedtom nejestvuje priateľský styk.

//Dňa 9. septembra// sme sa vrátili do Magdeburgu. //Keď sme sa naobedovali, pobrali sme sa ďalej a 10. septembra sme prišli// do Zerbstu. //Aj tu sme sa naobedovali a odišli sme do mesta Coswigu.

Dňa 11. septembra sme sa šťastne vrátili do Wittenbergu.// Každý priniesol päťdesiat imperiálov — menej ako sme sa nádejali. Aj to sme však prijali od dobrodincov s vďačnou mysľou a z celého srdca želáme, aby im to Boh láskavo odplatil.