ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom stadiaľ odídeme a zamierime ku Capracotte. Vystúpime na vŕšok oproti Capracotte. Je na ňom obrovský drevený kríž. Hneď nás spozorujú strážcovia. Pretože sa priženie lejak, odbočíme do hája, nazbierame haluze stromov so suchým lístím a urobíme opatrenia, aby sme sa tam mohli zdržať do súmraku, žeby sa nám podarilo — až nastane noc — stadiaľ vyviaznuť a vyhnúť sa Capracotte. Ale hľa! Dlhotrvajúci lejak, ustavičná zima, ukrutný hlad prekazia naše úmysly. Rozhodneme sa ísť do Capracotty, nech sa to skončí ako chce. Už sa vôbec nemôžeme vyhnúť pohrome, ktorá nám hrozí.

Ideme do Capracotty. Spozorujú nás zďaleka. Dajú znamenie dvoma údermi na zvon. Vždy totiž ostražito vartujú kvôli banditom. Ak sa nejakí blížia, toľko ráz udrú, koľko ich je. Vojdeme do //malej// krčmy, ktorá je blízko kostola Blahoslavenej Márie Loretánskej.^[121] Pustovník tam alebo nie je, alebo sa //poriadne// zavrie. Trochu si odpočinieme.

Keď prišiel podplukovník do Isernie a počul, že sa stratili traja väzni, napísal susedným mestám a dedinám, aby dávali na väzňov, čo ušli, pozor; a kto mu ich privedie, že dostane sto dukátov.

Strážcovia a vojaci mesta Capracotty teda horlivo bdeli. Len čo odídeme od kostola, dvaja kráčajú oproti nám. A ako sa približujeme ku krížu, čakajú na nás. Keď uzrieme pod plášťami sklonené pušky, povieme si, že sme v rukách nepriateľov a už zase väzňami. Pozdravíme ich. Odpovedia na pozdrav a vedú nás rovno do mesta. Všetko utajujeme a vypytujeme sa ako cudzinci, kde by sme si mohli zaobstarať chlieb. Podotknú, že ich máme nasledovať a že nám zaraz ukážu kam. Zastanú pri apatieke, ktorú volajú „speciaria“ a apatekárov „speciales“.^[122] Apatekár sa nás opýta, kto nám dal slobodu. Odpovieme, že sme zoslabli a zostali pozadu, lebo nás nehnali ako väzňov, ale horšie než dobytok. Vyhráža sa, ale prepustí nás. Vojaci nás stadiaľ odvedú do väzenia.

Medzitým sa obávame, že nás odlúčia, spoločne vzdycháme, prosíme za odvrátenie nešťastia, povzbudzujeme sa k vytrvalosti a podaním pravice si sľubujeme vernosť, že ani jeden neuverí, ak sa niečo povie o tom druhom. Bojíme sa, že každého dajú do iného väzenia. Privedú nás však k tomu istému väzeniu a prikážu, aby sme šli dnu. Keď sa spytujeme na príčinu uväznenia, akýsi duchovný, ktorý tam stojí, prezradí, čo písal podplukovník. A keďže sú poddaní Španielovi, musia poslúchať aj jeho oficierov.

Tak nás teda 4. mája zaženú do väzenia v Capracotte!

Mesto Capracotta sa prv volalo Laurea Capra.^[123] Ale keď ho prepadli a vyplienili banditi (zbojníci) a zanechali v jednom dome uvarenú a upečenú kozu, potom dostalo meno Capracotta. Od tých čias je proti útoku lúpežníkov jeho vnútorná časť obkľúčená vysokým múrom. Obyvatelia zimujú s dobytkom v Apúlii. Vracajú sa v júni a vo svojej provincii ostávajú takmer štyri mesiace. Nič im neposkytuje taký úžitok ako syr. Má tu veľmi dobrú chuť, vôňu, tučnosť. Vôbec sa nepodobá nášmu. Nerobia maslo. Namiesto neho používajú olivový olej. Ľudia majú drsné mravy. Domnievajú sa, že zbožnosť a dôstojnosť tkvie iba v držaní tela a v robení posunkov. Celé leto chodia ozbrojení, bezpeční inak pred vojskom, ale vždy majú strach z nájazdu lúpežníkov. Veď sa ich zhromaždí a tiahne z pápežskej ríše dvesto i päťsto, ba niekedy aj viac a vracajú sa s bohatou korisťou! Ešte podnes v Neapole a inde maľujú, vyrezávajú a vykresávajú chýrneho vodcu lúpežníkov, ktorý zhromaždil okolo desaťtisíc lúpežníkov a bol nebezpečný aj mestu Neapolu. Napokon ho lapili a sťali. Toto mesto má sotva dvesto domov, svojho veľkňaza^[124] s desiatimi kňazmi a dvanástimi klerikmi. A takisto ich je veľmi bohatá úroda vo všetkých osadách i dedinách. Niektorí kňazi sa tu ženia, plodia deti. Okrem omše sa venujú aj iným veciam. A keď im žena zomrie, postia sa a slúžia omšu. Vyžaduje sa však, aby sa oženili s pannou. Ženy sú veľmi škrekľavé a škriepne. Veľmi mocným hlasom chrlia kliatby, obnažujú si prsia a tlčú sa do nich, odkrývajú si hlavy, kľačiačky vyslovujú potupné a mrzké slová. Takmer každodenne to bolo možné vidieť z väzenia. Odev si samy zhotovujú a hlavy si zahaľujú. Majú mnoho detí. V nedeľné dni robia takisto ako aj v ostatné dni. Pravdaže, odvolávajú sa, že im to dovolil veľkňaz. V deň Najsvätejšej Trojice^[125] kuli štyria v kováčskej vyhni veľmi blízko väzenia. Zaiste ich na to nedonútila nejaká naliehavá potreba. Chlieb takmer nepekávajú v iné dni ako v nedeľné. Zbehlosť kováčov v chorobách koní a lichvy a v ich liečení je obdivuhodná. Na chrbty a boky oviec vypaľujú značky.

V tomto meste bolo naše väzenie, a to horšie, určené pre zločincov. Nepochybne ho neriadili už niekoľko rokov. To sa dalo usúdiť podľa hŕby špiny. Nad ním stála kaplnka alebo, ako ju volajú, ofícium Blahoslavenej Panny Márie. Bĺch bolo také množstvo, koľko aj špiny. Pokrývali dlážku ako mravce.

Časť tohto kraja je hornatá a veľmi chladná. V deň Božieho tela^[126] boli vrchy pokryté snehmi.

//Toho dňa, keď nás odvádzali spútaných z väzenia (ako bude ďalej o tom reč), ukazovali sa v dolinách takmer prvé klasy, a to ešte nie všade. Keď sme nasledujúceho dňa šli do Capuy, uzreli sme akoby iný svet, lebo sme už videli, ako zvážajú do stodôl zožaté obilie a ľudí unavených od veľkej horúčavy.//

Do tohto väzenia nás zavreli v sobotu večer pred treťou nedeľou po Veľkej noci, ktorá bola 4. mája. Neotvorili nám potom šesť týždňov, aby sme vyšli von, až kým nás z neho neodviedli.

Keď sa väzenie zatvorí, prídu k obloku páter Anton Caulianus,^[127] rektor gymnázia, a „naturalis“ (tak volajú doktora lekárstva) a vypytujú sa na príčinu uväznenia, úteku, odvlečenia atď. Mestskí vojaci či strážcovia väzenia prekucú všetky naše veci. Nenájdu nič okrem nožov, ale na príhovor pátra Cauliana nám ich vrátia. Od lekára žiadame ďumbier na povzbudenie žalúdka. Poslal ho s priateľskou láskavosťou. Od pána Antona si pýtame dúšok vody. Vzal našu fľašku (barallicu), ktorú sme si obstarali ešte v Terste a doniesli z Adriatického mora. Postaral sa, aby bola naplnená vínom, priniesol ju a dobre nás občerstvil.

Keď tamtí diváci odišli, hneď prišli ďalší. Triasli sme sa od zimy a od vlhkých šiat.

Toho istého dňa za večerného súmraku prídu strážcovia a vložia nám na nohy železné puto, ktoré je také tesné a nepohodlné, že sa ledva môžeme hnúť z miesta. Nemalo totiž nijakú reťaz, ale len dlhšie železo, ktoré stačilo zovrieť nohu oboch väzňov. Obruč na nohe ctihodného Masníka bola taká tesná, že sa ňou nedalo ani pohnúť. Celú noc, hoci bola prvá, sme prebdeli vystretí na zemi.

Dňa 5. mája (bola tretia nedeľa po Veľkej noci) popoludní k nám prišiel veľkňaz Peter Pavol Carphaneus, ktorému sme napísali prosbu, aby prikázal, žeby s nami zaobchádzali láskavejšie. Tak to radil urobiť pán Anton Caulianus. Rozprával sa s nami o mnohých veciach, o príčine odvlečenia, o luteránskom náboženstve, ktoré im je, čo sa týka článkov, celkom neznáme, o rímskom pápežovi, o ktorom dávajú obyčajne po celej Itálii takúto otázku: Či veríme v rímskeho pápeža? Na našu prosbu prikázal, aby nás zbavili železa. Strážcovia to aj urobili. Sľúbil, že nám donesú chlieb a vodu. Za svojho zástupcu ustanovil chrámového dozorcu, klerika Blažeja de Gabriele, ktorý nás mal navštíviť. Klerik to aj urobil a my sme sa všemožne usilovali získať si jeho náklonnosť.

Aby sme nepomreli od zimy, dostali sme občas uhlie, ktoré sme zapálili. K zime sa však pridružili nepríjemné blchy, ktoré sa pričinili o to, že sme nemohli celé noci spať. Keby som to nebol ozaj skúsil, nikdy by som si veru nebol myslel, že také množstvo sa ich v zime udrží nažive. Keď takéto a iné nepríjemnosti celkom zbavovali spánku ctihodného Masníka, upadol do ťažkej choroby, ktorá ho strašne sužovala od 9. mája až do konca mesiaca. Tri týždne totiž spal sotva niekoľko hodín v ustavičnom boji s blchami, všami, zimou, polonahotou, hladom, blúznením, slabosťou a rozličnými trápeniami. Z božej vôle sa pomaly spamätal a na akomsi očistenom a vyvýšenom múriku vo väzení sa niekoľko prvých nocí trochu vyspal, kým aj na to miesto onedlho nevliezli blchy.

Aj ja som bol vystavený podobnej chorobe a ostatným utrpeniam, a to mnoho dní predtým, ako nás stadiaľ odviedli.

Keď sme sa vo väzení pokúšali urobiť oheň z dreva, ktoré nám podali cez oblok, tu nás len-len že neusmrtil dym, čo klesal až na zem.

Čo sa týka živobytia, väzenský dozorca mal obchádzať s prosbou ľudí a žiadať, aby preukázali „la charita“ — skutok milosrdenstva. Robil to však veľmi zriedkavo. Ale spomínaný veľkňaz Peter Pavol Carphaneus, apoštolský doktor, a pán magister Anton Caulianus spočiatku, kým ešte chovali nejakú nádej, že sa obrátime (ak to tak treba povedať), často nám posielali chlieb, vajcia, syr, ba pán Anton tri razy dal poslať pečené mäso a olej.

Veľmi dobre bolo, že nezabraňovali pristupovať k obloku väzenia žiakom, ktorí nám tajne dávali chlieb, papier, atrament, brká, čo sú pre nedostatok husí //a vtákov// drahé. //Jedno stojí sold.// Radi načúvali, ako sa rozprávame a spievame. Medzi nimi bol znamenitý mládenec Hieroným z Boccari,^[128] ktorý bol naozaj naším krkavcom a živiteľom.^[129] Nikdy totiž neprišiel s prázdnymi rukami. A keď ostatní odišli, tajne nám podal chlieb, syr, olej, víno, vajcia, papier, ryby a niekedy kúpil aj mäso. Dosť často nás obdaroval aj peniazmi. Boh nebeský nech mu to štedro odplatí!

Ženy z najbližšieho okolia dojaté spevom často podávali dôkazy súcitu. Keď sme pýtali nite, chlieb, vodu, posielali nám to po svojich deťoch. Áno, aj samy pristupovali k obloku a veľmi sa chceli s nami zhovárať. Vypytovali sa najmä na manželky, či sme ich azda opustili. To veľmi často pohlo aj ich aj nás k slzám.

Hieroným nám nosieval //morské// ryby,^[130] na ktoré bol odporný pohľad: bez kostí, očí a ostatných zmyslových ústrojov, so šiestimi chvostmi.

Jedávali sme aj mäso zo zdochlín. Choré kozy alebo ovce, ktoré už-už idú zdochnúť, určia na zabitie. Voly alebo kravy neodsúdia na zabitie, ale ak samy zdochnú, živia sa mäsom z ich zdochlín. Tvrdia, že čerstvé mäso zo zdravého dobytka zakázala vrchnosť. Možno si ho zaobstarať len vo väčších mestách.

Sluhovia a jednoduchí ľudia^[131] hlcú aj kocúry. Neuprednostňujú iné druhy mäsa ako v Španielsku. Preto tu v jednom dome chovajú po desať, dvanásť, šestnásť i dvadsaťštyri kocúrov a mačiek, ako u nás prasiatka alebo iné domáce zvieratá. Aj Hieroným z Boccari sa tak niekoľkokrát pred nami vystatoval, že vo svojom dome má a chová šestnásť kocúrov.

Nič také však nevidieť v Neapole alebo v ostatných väčších mestách. V porovnaní s nimi je Capracotta veľmi drsná a zaostalá.

Pri obloku väzenia boli často aj deti: chlapci alebo dievčatá. V ústach mali podľa svojej obyčaje zaslinený chlieb a kázali nám spievať. Keď nám podali napoly obhryzený chlieb, zjedli sme ho bez akejkoľvek ošklivosti.

Toto väzenie bolo v tom znesiteľnejšie než leopoldovské v Uhorsku, že sme mohli slobodne spievať, modliť sa, čítať, písať. Áno, beztrestne bolo dovolené dať i vziať si chlieb. Keby len boli takí, čo by to častejšie robievali!

//„V prvé dni“ — vraví Masník — „som si šil z vreca bielizeň. Nite mi dala nejaká žena. Bielizeň bola užitočná, potrebná a vhodná, lebo som sa veľmi obával, aby neostalo po smrti telo nahé, keďže som už predtým prišiel o všetku bielizeň.“//

Vo väzení sme vykonávali nasledujúcu činnosť: Každý deň sme vstávali so slzami, //umyli sme sa,// dve hodiny sme sa modlili, spievali sme po latinsky, slovensky, nemecky raňajšie piesne, //ódy (ako sa volajú všeobecne),// kajúce žalmy. Potom sme čítali knihy,^[132] ktoré nám dal spomínaný Hieroným: Concilium Tridentinum (Tridentský koncil), Horatia, Ovidiove Metamorfózy, nejaké Ciceronove reči a Chronicon seu Compendium rerum theologicarum (Kronika alebo Príručka teológie) od Jána Bunderia Parížskeho. Tohto poslal veľkňaz po dišpute o rímskom pápežovi a o luteránskom náboženstve, ktoré volal sektou. Ten istý veľkňaz poslal aj breviár^[133] s výzvou, aby sme ho pozreli, či sa aj my krstíme týmto spôsobom atď. Odpísali sme si z neho kajúce a iné žalmy, ba aj niekoľko modlitieb. Napoludnie sme opäť spievali jednu hodinu, modlili sme sa a rovnako aj večer. Okrem toho sme radi trávili čas aj besedovaním so žiakmi. Veľmi mnohí viseli na našich ústach a podporovali nás chlebom a inými vecami. Niektorým sme zaznačili vzor písma a krasopisu, niektorým hádanky,^[134] iným žartovné verše. Veľkňazovi sme napísali báseň s trojitým anagramom.^[135] Takú istú aj spomínanému pánovi Caulianovi. Rovnako Blažejovi de Gabriele, keď dostal hodnosť diakona.^[136] Aj Hieronýmovi. Zo spomínaných kníh sme si urobili nejaké výpisky. Máme ich ešte dnes. Zvyšný čas sme venovali odvšivovaniu a oprave šiat.

Keď sme naliehali, aby nás pustili na slobodu, odpovedali, že hneď nasledujúceho dňa po našom uväznení odišiel ráno jednooký vojak, ktorý nás lapil a uväznil, do Capuy za podplukovníkom, aby oznámil, že nás už lapili a zavreli do žalára. A keby to už nebol oznámil, vraveli, boli by sme mohli veru dostať milosť, ale teraz sa to už nemôže stať, lebo sa o tejto veci hádam dozvedel aj neapolský miestokráľ.

Spomínaný vojak sa nedostal k podplukovníkovi, lebo toho už vtedy zachvátila náhla a zhubná horúčka. A tak sa vrátil sklamaný bez sľúbenej odmeny. A podplukovník medzitým, čo nás držali vo väzení, zomrel.

Zdalo sa, že sa nám už zmarila všetka nádej na vyslobodenie a neostal iný liek iba trpezlivosť.

V Anglone //(v mestečku vzdialenom// od Capracotty šesť alebo osem italských míľ) nechali chorých vojakov, //ktorí sa v Capracotte oddávali vínu//. Obávali sme sa, že nás odvedú s nimi. Keď sa však uzdravili, odišli o tri týždne bez nás do Neapola. //Len to sme si žiadali od Boha, aby sme sa už nedostali do rúk vojakom. Mysleli sme si, že sa radšej zmierime s katom.//

V deň Vstúpenia Pána^[137] boli uväznení štyria občania, a pretože sa zdržiavali v prednej miestnosti väzenia, považovali sme to za isté, že nás vartujú, lebo nás hádam majú už-už odviesť k oficierom. K tomu pristúpilo i toto: Keď sa hrali hádzaním okrúhlych kameňov, nepochybne sme si predstavovali, že zahádžu kameňmi naše väzenie alebo istotne najbližší a susedný brloh, kam nás zavreli, aby nás zabili. Ale keď sme sa dozvedeli o príčine ich prítomnosti a o iných okolnostiach, opäť sme sa vzchopili na duchu.

Medzitým sme sa utešovali božou milosťou, ktorá obmäkčuje ľudské srdcia. A keby nás azda chceli predať, nijako sme sa toho nehrozili, vraviac si, že ochotou, oddanosťou, pokornosťou atď. skôr dosiahneme milosť prepustenia od pánov, ktorí by nás ako dobytok vystavili a núkali na predaj. Boh aj dal do poriadku našu vec prostredníctvom zbožných, ale tak, ako sme si ani najmenej nepredstavovali želané oslobodenie.

Vyrozprávame teda svoje oslobodenie.

Dňa 10. júna, keď sme boli vo väzení, banditi (zbojníci) vyplienili susedné mesto. A pretože sa zdalo, že sa blížia ku Capracotte, vyvolali medzi obyvateľmi veľké zdesenie a zmätok. Ženy napĺňali všetko krikom. Deti, šatstvo a iné veci odnášali dovnútra mesta. Muži, ktorí boli prítomní a už sa vrátili s dobytkom z Apúlie, chopia sa zbraní, vystrelia a chystajú sa zahnať lúpežníkov. Pri našom väzení sa nachádzalo šesť puškárov. Bolo totiž vyššie položené a pred ním chodník. Aj nám podávali pušky, ale zdráhali sme sa, lebo sme nerozumeli zbraniam. Všetci kňazi a duchovní boli ozbrojení. Jeden z nich, čo nám zrejme vždy žičil a volal sa Dominik, pristúpil k nám a povedal, že už-už nastal čas nášho vyslobodenia, lebo zbojníci isto vylomia väzenie a darujú nám slobodu. Odviedli však iba niekoľko koní, ale aj tie pustili a obrátili sa od mesta inam.

V tom čase, keď pre hroziace nebezpečenstvo povstala trma-vrma, bol v Capracotte človek z Teana, ktorý prišiel 8. júna s koňmi, aby nás odviedol. Pretože však strážcovia mesta, ktorí nás chceli odviesť, nemohli sa vzdialiť pre vpád lúpežníkov, čo vtedy už-už hrozil, nakúpil vlnu a vrátil sa bez nás k tým, čo ho poslali (o nich bude reč ďalej). A oznámil im čas, keď nás odvedú. Strážcovia ho určili na sviatok Božieho tela. Naši dobrotiví osloboditelia a patróni^[138] — ako predtým dva razy, tak teraz po tretí raz — sa teda kvôli nám vďačne unúvali z Neapola do Teana, čo sa nezaobišlo bez výdavkov.