ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 6. apríla sme obedovali v //dedine// Divača. //Na celej ceste sme trpeli nedostatkom vody. „Tu mi dal“ — vraví Masník — „zo súcitu groš Ján Katrec z Ilavky, kedysi môj poslucháč, ktorého naverbovali za vojaka ako väzňa.“//

Keď sme stadiaľ odišli ešte toho istého dňa (bola sobota pred Kvetnou nedeľou),^[90] prišli sme okolo druhej hodiny popoludní do Terstu.^[91] Je to chýrne prímorské mesto, starobylé a opevnené. Leží pri Adriatickom mori. Vzniklo vraj zároveň s Rímom. //Nad ním sa vypína dobre opevnený zámok. Obyvatelia rozprávajú italskou rečou.//

Keď vojaci uvideli z vŕšku mesto, vítali ho s veľkým krikom a haravarou. Nebolo to ani tak z radosti, že ho vidia, ako skôr zo strachu, lebo sa už medzi nimi trúsili reči, že ich majú predať s väzňami Španielom, odsúdiť na galeje. A preto sa nemálo báli mora.

Tu nás zavreli na veľmi ohavnom mieste v majeri. Postavili riadnu vartu a priviedli troch barbierov,^[92] ktorým prikázali, aby nám oholili brady. Kapitán nebol //vtedy// pri tom, ale bol tam zástavník. Tak nás teda jedného po druhom bolestne, nemilosrdne a potupne ostrihali. Prvým bol Michal Miskolczi, //duchovný// helvétskeho vyznania //z Fiľakova//, ktorý mal už vtedy veľmi choré nohy. Keď mu rozkázali, aby vstal, povedal //po latinsky (bol tam totiž anglický felčiar^[93] kompánie, ktorá nás viedla): „Ego sum Hungarus et propterea volo habere longas istas barbas.“ („Ja som Uhor, a preto chcem mať dlhú tú bradu.“)// Ale //oni sa smejú// a prinútia ho vstať a najprv mu //bradu// odstrihnú nožnicami a potom oholia britvou. Nato nasledujú iní, ktorým potupne nechajú tu i tam časti fúzov. Niektorých porania. Niektorých zbavia aspoň polovice fúzov. Každý skrápa slzami ostrihané fúzy.

Také isté úsilie vynaložili aj na prehliadku, ktorú vykonali veľmi surovo. A čo len súcejšie ešte zostalo, to všetko vzali. Hľadali najmä peniaze. Tri razy všetkým poprezerali nielen šaty, ale aj holé telo, ba s rehotom premaciavali (s odpustením) aj hanebné miesta. Keď u niekoho našli kúsky chleba, rozdrobili ich na omrvinky. A tak sa nemohlo nič skryť — iba ak pod jazykom, ako to urobil Ján Timkovič //a ďalší, ktorí si tam skryli nejaký peniaz//. Z tých peňazí, ktoré //ľuďom// vzali, pridelili potom každému po dva //cisárske// groše. Nazbieralo sa ich hádam šesťdesiat zlatých.

//„Pretože som“ — vraví Masník — „nič nemal, nevzali mi nič — okrem tých dvoch skrytých soldov,^[94] ktoré mi dal spomenutý vojak. Takisto mi však dali dva groše.“//

V Kvetnú nedeľu najprv odvedú //nových// vojakov do mesta, aby sa hlásili do vojenskej služby a vyspovedali sa z hriechov kňazom, a tak napokon nastúpili na loď. Zatiaľ postavia na vartu iných. Vojaci, ktorých ustanovili a určili na vartu, nás medzitým strašia, že oficieri sa v už rozhodli prinútiť nás aj násilím na spoveď, lebo nechcú mať na lodi nikoho nevyspovedaného, aby azda pre kacírstvo nestroskotali. Keďže sme boli odhodlaní všetko trpezlivo znášať, nečakáme nič istejšie ako bitku a vytrvalo odpovedáme, že sa vôbec nechceme spovedať.

Okolo deviatej hodiny ráno sa vrátia vojaci so zástavníkom. Ten nás vyvedie z maštale a zošikuje na dvore a potom sa usiluje do listiny, ktorú drží v rukách, zaznačiť naše mená, rodičov, vek, miesto narodenia atď. Niektorí, čo nepoznali jeho zámer, mu to aj oznámili. //A pretože sa ponáhľa//, káže medzitým priniesť vojenské šaty a prikáže, aby si ich obliekli. Keď si ich nechcú vziať, z húfu väzňov zdrapnú jedného — Štefana Fülekiho^[95] a násilne ho oblečú. Ale keď naňho ostatní kričia, aby si šaty nebral, začne si ich //hneď// s veľkým bedákaním strhávať, zaprisahávajúc sa, že chce radšej zomrieť, ako byť vojakom. Bijú ho po chrbte a najmä po rukách a hlave. Bijú rad-radom aj niekoľkých ďalších v húfe. Keď zástavník vidí, že nič nedosiahne, pošle k plukovníkovi. Ten odkáže, že nesmú väzňov nútiť: ľahko sa môže stať, že ich bude mrzieť, že nechceli byť vojakmi. Tak sa vyzúrila zlosť.

Potom príde kapitán, veľmi nazlostený a rozzúrený. Najprv začne robiť lármu a biť najmä spomenutého Fülekiho, ale hneď sa zalieča, vraviac, že pôjdeme po mori a cez Itáliu: aby nás teda mohol viesť bezpečnejšie a ľahšie, chce nám dať nemecké šaty, //lebo inak by naše šaty vyvolávali údiv, ale i pohoršenie//. Áno, //potom// budeme mať žold práve tak ako ostatní vojaci, to jest každý deň päť groší. Ale keď odmietneme, rozhorčene nás opustí a v nedeľu, pondelok a utorok, kým nejdeme na loď, nám celkom odoprie chlieb a vodu, aby nás takáto tvŕdza donútila samých žiadať vojenský žold.

Predtým ako sme nastúpili na loď, poslali sme dvoch — pána Samuela Nikletia a pána Bátorkesziho ku kapitánovi, aby zistili, prečo tak s nami zaobchádza a čo má v úmysle. Odpovedal: „Podľa príkazu mám veru teraz s vami zaobchádzať ešte horšie. Jeho Veličenstvo vás dalo do moci pána prezidenta Kollonicha a ten zas do moci pána generála,^[96] aby vás odviedol na galeje a až do smrti držal len na chlebe a vode. Plukovník sa na to zaviazal,“ povedal, „pod pokutou päťtisíc toliarov a pod stratou života, ak sa niekto z vás vráti do Uhorska. Chcel vám teda mojím prostredníctvom pomôcť k lepšiemu osudu, aby ste sa stali vojakmi a žili zo žoldu a nevrátili sa do Uhorska ako väzni, ale so mnou ako vojaci. Bude vás to tisíc ráz mrzieť, že sa protivíte!“

Keď sme prosili o poskytnutie almužny občanov a iných //ľudí//, čo sem prichádzali, //aby nás videli//, odpovedali, že im zabraňujú a zakazujú, aby nám činili dobre. Ani ich k nám nepustili, ak najprv nedali odmenu vojakom, najmä najväčšiemu ničomníkovi ubytovateľovi Sojkovi. Tak zarábali na našom utrpení.

//Na more sme si za sedem groší zaobstarali drevenú fľaštičku, ktorá mala asi dve holby a volala sa barallica.//^[97]