ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je na vreci rozprávkové? Zdanlivo nič. A predsa ho nájdeme v rozprávkach — a to dokonca v úlohe nad poriadkom sveta bdejúcej inštitúcie. Pridelili mu ju v rozprávke Tischlein, decke dich! už bratia Grimmovci. Raz treba, aby — na rozkaz Knüppel, aus dem Sack! — vyskočila z vreca palica, a inokedy zas, — na rozkaz Knüppel, in dem Sack! — aby sa do vreca vrátila. Aj naši rozprávkari názor Grimmovcov prijali, aj oni priznali vrecu vyššiu moc.

Na vyššiu moc rozprávkového vreca som si spomenul aj nedávno, na vernisáži výstavy DESIGNER DER ABSTRAKTION MIROSLAV CIPAR, ktorá sa konala 7. júla 2018 vo viedenskej Bellart Galerie na Fasangasse 42. Otvoril ju slovenský veľvyslanec v Rakúsku pán Peter Mišík a po ňom prehovoril komisár výstavy Miroslav Haľák. Ten upozornil najmä na novú etapu v Cipárovej tvorbe — na obrazy namaľované na vrecovine. Cipár sa skromne zdržal slova, ozval som sa teda ja: „Všetci čakáme, kedy sa znova objaví to spravodlivé rozprávkové vrece. Podľa pesimistov čas rozprávok vypršal a neobjaví sa už nikdy. Pán kunsthistorik nás však potešil — objavilo sa a máme šťastie byť pri tom. To vrece je tu, na tejto stene.“

Publikum (v ktorom nechýbali ďalší vzácni hostia, pani Alena Heribanová, Peter Ilčík, Jan Kukal…) to prijalo ako veselý bonmot, čo sa hneď rozplynul v príjemnej atmosfére vernisáže.

Pri písaní tohto fejtónu si však nemôžem nepripomenúť aj vážnejší, v Cipárovom rozprávkovom vreci uchovaný príbeh.

Miroslav Cipár je syn Štefana Cipára — jedného z tých dvadsiatichdvoch Kysučanov, ktorých 20. apríla 1945 popravili na Semeteši za podporu partizánov. Dvadsaťjeden z nich popravu neprežilo — iba Štefan Cipár ako zázrakom ostal nažive aj po druhej guľke, po odchode katov sa vyhrabal spod mŕtvol a doplazil domov. Jeho desaťročný syn Miro v tej chvíli konal ako muž. Zapriahol do voza, na voz — s pomocou učiteľa Júliusa Richtárika — naložil svojho otca a previezli ho do osady Pod Ivorom a odtiaľ do Veľkého Rovného, kde ho ošetrili partizánski lekári Mičieta a Vereš. Tá záchranná akcia bola riskantná a tajná a zranený na voze musel byť dobre prikrytý. Čím? Čím iným ako rozprávkovým vrecom, na aké dnes maľuje osemdesiatdvaročný Miroslav Cipár svoje „papyrusové“ odkazy ďalším generáciám…

Nerobíme chybu, ak sa zas a znova chytáme nádeje, že príde a zaúraduje rozprávkové vrece. Ak to bude jedno z tých Cipárových, môžeme sa spoľahnúť, že jeho vyššia moc bude spravodlivá.