ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A la fin tu es las de ce monde ancien“ („Konečne ťa unavil ten starý svet“) sú prvé slová básne Pásmo, predznamenávajúcej vývoj poézie (a nielen poézie) dvadsiateho storočia. Jej autor Guillaume Apollinaire (rovesník nášho Štefánika) sa narodil 26. augusta 1880 a zomrel 9. novembra 1918. Ani jeho storočnica by nemala ostať v tieni iných storočníc.

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Apollinaire rukovať nemusel — hoci písal po francúzsky a dal si francúzsky znejúci pseudonym, v skutočnosti sa volal Kostrowicki a po matke bol Poliak. Dobrovoľne sa však prihlásil do francúzskej armády, v marci 1916 si tým vyslúžil francúzske občianstvo, takže šrapnel, čo mu pomohol do hrobu, si ho našiel už ako Francúza.

V roku 1913, keď Pásmo — ako súčasť zbierky Alkoholy — vyšlo, bola vojna ešte iba na obzore, no básnikov šiesty zmysel

ju už predvídal. Unavenosť starým svetom Apollinaire priaznivcom moderného sveta nevyčítal, veď aj on sa hlásil k tej únave a bol guru umeleckej moderny — predsa však trval na tom, že výškový rekord sveta nedrží nijaké lietadlo, ale Kristus.

Vo veršoch Pásma je aj predzvesť toho, čo sa stane, ak dvadsiate storočie na kresťanstvo — najvyššiu mravnú hodnotu starého sveta — zabudne.

Hoci moderný básnik metafory nedopovedúva, Pásmo čítame aj ako jednoznačné posolstvo, ktoré nám zanechal vizionár zjednotenej Európy. Apollinaire Európu precestoval krížom krážom, rôznym mestám venoval v Pásme po riadku – a Praha mohla byť hrdá, že jej sa ušlo riadkov jedenásť, najviac po Paríži.

A zas Apollinaire, keď 19. novembra 1918 umieral, mohol byť hrdý, že Praha sa stala hlavným mestom štátu, o ktorého vznik sa zaslúžilo aj Francúzsko a za ktorý aj on položil život.

Ubehlo storočie — a v podobnom duchu prehovoril 26. októbra 2018 v zrkadlovej sieni bratislavskej radnice francúzsky prezident. Mal som, vďaka pánovi veľvyslancovi Léonzimu, po jeho vystúpení príležitosť podať si s ním ruku. Bol som mierne strémovaný, a tak mi vybehlo z úst: „A la fin tu es las…“ Pán Emmanuel Macron je energický muž, nuž sa iste začudoval, prečo si myslím, že je unavený. Keď som však pokračoval „… de ce monde ancien / bergere ô tour Eiffel le troupeau des ponts bele ce matin“, tvár sa mu rozžiarila.

A bodaj by nie, keď on je dnes najpovolanejším dedičom Apollinairovho sna o európskej jednote. Nás zase teší, že ho prišiel snívať spolu s nami.