ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ahoj, Európa!“ bol pozdrav, ktorý 10. decembra 1989 po páde železnej opony vyšiel z úst Jánovi Budajovi. „Ahoj, Európa!“ sa volal aj „zákusok“, ktorý v Carltone ponúkal v ten večer hosťom čašník pán Mandák — na tanierikoch boli kúsky ostnatého drôtu. Keď potom začal vychádzať denník Verejnosť a mojou úlohou bolo redigovať jeho kultúrnu prílohu, dal som meno „Ahoj, Európa!“ aj tej prílohe.

Muselo však ubehnúť ďalších pätnásť rokov, aby sa z toho pozdravu či názvu stala aj skutočnosť. Dočkali sme sa jej v máji 2004, keď sa — za vlády premiéra Dzurindu — Slovenská republika stala súčasťou Európskej únie.

Už vtedy som v tlači venoval pozornosť aj storočnici spisovateľa Ivana Horvátha (1904 –1960), autora knihy Vízum do Európy. A znova som ho pripomenul pred pár dňami v záhrade Bisly, keď som tam čítal ukážky zo svojej novej hry Rozšklbaný škovránok, ktorej témou je smutný príbeh rodiny Horváthovcov.

Nielen Ivana Horvátha a jeho manželku, ale dokonca aj ich dvanásťročnú dcéru Janku uväznila Štátna bezpečnosť 3. decembra 1950. Príčina? Vykonštruovaná. Jedného dňa zazvonil u nich telefón — to Ivanovi Horváthovi volal z Prahy Jan Masaryk: „Ivane, zovna teď se mi vybrečel do ucha Manac’h, ten novej francouzskej konsul v Bratislavě, prý je to tam u vás pro něj hrozně těžký, on ani jeho žena neuměj slovensky a s nikým ze Slováků se nedomluvěj. Jděte s nima, prosím tě, ty a tvoje paní, někdy na voběd. Ať ten Manac´h vidí, že Bratislava je v Evropě a že se Slováky si může popovídat i francouzsky.“ Ivan Horváth povedal: „Spoľahni sa, Honzo.“ Manželia Horváthovci potom naozaj obedovali s francúzskym konzulom Manac’hom a jeho ženou.

Janovi Masarykovi zakrátko po tom telefonáte pomohli stalinisti „vyskočiť“ z okna Černínského paláca a aj následky toho obeda s francúzskym konzulom boli fatálne. Dvanásťročná Jana bola väznená pol roka. Pani Horváthová dva roky.

A v apríli roku 1954, po vyše trojročnej vyšetrovacej väzbe, bol Ivan Horváth ako údajný francúzsky špión odsúdený na dvadsaťdva rokov väzenia. Z toho desať — celé päťdesiate roky — si odsedel. V januári 1960 ho prepustili, aby si ušetrili starosti s jeho pohrebom.

Kto na zločiny z obdobia stalinizmu zabúda, znova ich privoláva.

Lepšie bude znova si uvedomiť, že Ivan Horváth zomrel aj za budúce členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii. Nech už má dnes k nej ktokoľvek akékoľvek výhrady, pozdrav „Ahoj, Európa!“ bude vždy znieť krajšie, než „Zbohom, Európa!“.