ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Inakosť je téma prítomná na zemeguli odpradávna. Tí, čo ju zneužívajú na rozdúchavanie nenávisti, aj tí, čo hlásajú tolerantnosť, majú čosi spoločné — zaoberajú sa najmä jej viditeľnejšími znakmi . O to voľnejšie pole na svoje pôsobenie má skrytá inakosť.

Pred skrytou inakosťou nás varuje už jeden z prvých biblických príbehov. Kain zabil Ábela, hoci boli bratia, nelíšili sa farbou kože, hovorili rovnakou rečou a isto nebola na vine ani tá odlišnosť, že pastier Ábel jedol mäso, zatiaľ čo Kain pestoval zeleninu, z čoho by vyplývalo, že prvým vrahom v dejinách ľudstva bol vegetarián.

So skrytou inakosťou sa stretneme aj v hre Romeo a Júlia, o ktorej sám Shakespeare hovorí:

Poukazuje tak popri tragickej smrti dvoch mladých ľudí aj na absurdnú nenávisť, ktorá ich smrť zavinila — nenávideli a vraždili sa príslušníci dvoch veľmi podobných rodín. Režiséri túto absurditu niekedy potláčajú tak, že do hlavných úloh obsadzujú hercov rasovo odlišných. Býva to pôsobivé, no aj tak ostáva najsilnejšou myšlienkou tá absurdná Shakespearova: hľa, Montekovci a Capuletovci sa vraždili, aj keď nijaká viditeľná inakosť im na to nedávala dôvod.

Viditeľná nie, ale skrytá áno. Tá skrytá býva v dejinách maskovaná tými najkrajšími prívlastkami, vlíškava sa svojim obetiam napríklad ako „bratská“ či „internacionálna“, takže po ďalšie príklady si nemusíme chodiť ďaleko.

No ak nie inakosť kože, náboženstva či reči — čo teda vlastne je tou pravou podstatou skrytej inakosti? Ak sa na to pozrieme z rýdzo individuálneho hľadiska — svoje okolie ňou ohrozujú najmä geneticky postihnutí nešťastníci, čo sa lásku k inému človeku naučia neraz aj dobre predstierať, no v skutočnosti sú schopní iba jedinej lásky — sebalásky. Ak sa im podarí niekoho obalamutiť, považujú ho za korisť, ktorej sa nikdy nevzdávajú a v rozvodových procesoch právo na svoj úlovok radi obhajujú aj náboženskou ideológiou („čo Boh spojil, človek nerozlučuj“). Našťastie však sudcovia a sudkyne, čo riešia rozvodové prípady (a takisto s nimi spolupracujúci psychológovia a psychiatri), veľmi dobre vedia, akou kliatbou je citová atrofia nielen pre samotných ňou postihnutých, ale hlavne pre ich obete — a rozvádzajú takéto manželstvá aj preto, aby včas zabránili horším následkom, najmä utrpeniu detí.

Existujú teda profesionálne skúsenosti, ktoré sa dajú aj zovšeobecniť a mohli by sa z nich poučiť aj verejne činní laici.

Žiaľbohu, tí nebývajú vždy poučiteľní. Spravidla aj vďaka vlastnej „skrytej inakosti“. (Veď aj Hitler a Stalin boli jej dva najvarujúcejšie prípady.)