Zlatý fond > Diela > Rozlúčka s klobúkom


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Rozlúčka s klobúkom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

Miništrant v Terezíne

Môj žilinský kamarát Jano Hanák má za sebou dobre prežitý život. Prežil ho nielen ako vynikajúci chirurg, ale aj ako výborný hokejista, tenista aj bežec. Behu sa venuje dodnes – to on vymyslel a každoročne pomáha organizovať žilinský Memoriál Jozefa Gabčíka.

Kým však bol ešte chlapcom, bavilo ho vraj hlavne miništrovanie.

Napriek tomu za druhej svetovej vojny, ako deväťročný (a spolu s ním aj jeho o rok starší brat) prešiel peklom, ktoré opisuje v knihe Na tenkom ľade. (Vďaka iniciatíve riaditeľa seredského Múzea holokaustu Martina Korčoka ju vydalo v roku 2016 o. z. EDAH).

Tým dvom žilinským chlapcom najprv zmizli rodičia a potom sa aj oni nedobrovoľne ocitli v baraku seredského tábora. Stretli tam Žilinčanku, ktorej sa Jano Hanák opýtal, či nevie niečo o ich matke. „Povedala, že aj naša matka bola krátko pred nami v Seredi a prvým transportom odišla — asi do Osvienčimu — a aby sme sa veľmi neukazovali, lebo aj nás odvezú a nikdy sa nevrátime. Pýtal som sa, prečo by sme sa nevrátili? Dostal som odpoveď, že nijaké židovské deti, ktoré odvezú, sa už nevrátia. Povedal som jej, že my predsa nie sme židia. Ona sa uškrnula a povedala: Vy možno nie, ale vaši rodičia áno.“

Oboch chlapcov totiž rodičia už pred vojnou dali pokrstiť a židovský pôvod im zatajili. V Seredi im to nepomohlo. Nemecký lekár im kázal spustiť nohavice, začuli z jeho úst čosi ako „beschnitten“ a putovali do Terezína, kde až do konca vojny žili v neistote, či s ďalším transportom neodídu tam, odkiaľ sa už nevrátia. Nestalo sa to — v máji 1945 sa dočkali oslobodenia a nasledoval dobrodružný návrat do Žiliny. Šli peši aj na „požičanom“ bicykli, naskakovali na vlaky, a keď mali hlad „jedli sme jablká slivky, ktoré sme naoberali zo stromov vedľa cesty.“ Tá cesta im teda trvala až do leta. Aj ich rodičia sa vrátili z koncentrákov živí — príbeh rodiny sa neskončil tragicky a Jano Hanák mohol „pokračovať v miništrovaní“. Iba na napísanie toho, čo zažil ako chlapec, musel zbierať silu až do osemdesiatky.

„Vopred som vedel, že to nebude smutná kniha“ — napísal som v doslove k nej, „a predsa je to kniha vážna — a dobre, že ju Jano Hanák napísal práve dnes.“

Nemám nič proti vlaňajším top-knihám, ktorých rebríček som si prečítal nedávno v Sme. No pre mňa je top-knihou roka 2016 Na tenkom ľade.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.