ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Spisovateľa ĽUBOMÍRA FELDEKA v tom utvrdzuje každá reakcia, ktorú mu fanúšikovia na jeho texty pošlú. V denníku SME práve vychádza zbierka jeho fejtónov Prvá vodka po smrti.)

Dôveryhodnosť médií klesá, deje sa to aj literatúre?

„Už to celkom neviem posúdiť, lebo čítam len vlastné knihy, (smiech) ale každý rok sa u nás určite urodí pár dobrých kníh. Netreba strácať nádej a báť sa, že by literatúra vyhynula.“

Ako vnímate vlastnú literatúru? Cítite sa populárny?

„Neriešim to. Samozrejme, som populárny, ale aj populárny človek môže byť nečítaný. No spätná väzba človeka poteší aj poučí a nakoniec aj potvrdí, že ste ešte nažive. Navyše, fejtóny majú tú vzácnu vlastnosť, že sa mi po ich vyjdení na ulici prihovárajú neznámi ľudia. Preto si dávam pozor, aby neboli ani náhodou prázdne a vždy boli o niečom.“

Ako sa dáva na to pozor?

„Pozor sa dáva tak, že fejtón neodošlete príliš zavčasu. Nechávam si texty uležať a musím sa na ne vyspať. Niekedy čakám na tému do poslednej chvíle.“

Vie vás spätná väzba potešiť tak ako na začiatku písania?

„Mám fanúšika, ktorý mi napíše vždy v deň, keď mi vyjde nový fejtón. Bohužiaľ, prednedávnom mi napísal smutnú správu. Spomínate si na televíznu správu o chlapcovi, ktorému na diaľnici prišlo zle za volantom a vystúpil von, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu? Zrazilo ho predbiehajúce auto. Ten môj fanúšik bol jeho otec. Zdieľam teda so svojimi čitateľmi nielen svoje fejtóny, ale aj ich smútky.“

Stačí žiť medzi štyrmi stenami, aby ste mohli písať fejtóny, alebo treba chodiť aj medzi ľudí?

„Našťastie ma ešte nohy nosia a tak medzi ľudí chodím. No okrem každodenného života je dôležité žiť aj v minulosti.“

Ako sa to dá a ako sa to prejavuje?

„Život minulosti je vždy aj životom prítomnosti, lebo sa opakuje. Minulosť horí a keď odídu pamätníci, neostane po nej nič. To je dôvod, aby sme sa k nej vracali.“

Je to hlavným motívom vášho písania?

„Som syn právnika, môj otec (skôr ako sa stal väzňom) bol sudca — a tak mám asi už od detstva sklon hľadať kľúč k riešeniu všetkých problémov vo fungovaní právneho systému. Musí fungovať v celom rozsahu. Nielen nejaký korupčník je darebák, ale aj bývalý manžel, ktorý neplatí alimenty. Obidvoch by mal postihnúť právny systém rovnako prísne.“

Používate tento kľúč aj v súkromí?

„Áno. Hlavne v tom, že si ctím zákon. Tiež mám niekedy chuť vziať zákon do vlastných rúk a dať niekomu po hube, ale nikdy to neurobím.“

Kto sú tí ľudia?

„Najviac nás, bežných ľudí, trápi, keď sa s nespravodlivosťou stretávame v bežnom živote. O tom politici nevedia, o bežný život bežných ľudí sa takmer nezaujímajú. Potom sú veľmi často prekvapení, keď im vysvetlíte, že je všetko inak. Napríklad taká Aliancia za rodinu. Veď to je nezmysel. Je to, ako keby niekto založil Hnutie za malú násobilku a bojoval za to, že dvakrát dva sú štyri. Veď rodina by tu bola aj bez hnutia. A navyše — je tu aj to more žien, ktoré sa vydali za psychopatov a celé roky sa im nedarí rozviesť! Sú tisíce nešťastných rodín, ktorým by skôr prehovorilo z duše Hnutie proti rodine.“

Aké hnutie má význam?

„Hnutie, kde ide o život. Tam by mala hľadať politika svoje pravé pôsobisko. Nesmie sa tak ľahkovážne zaobchádzať s politickými heslami. Je zrejme veľký rozdiel medzi ľuďmi, ktorí hľadajú v politike výťah k moci, a tými, ktorým naozaj o niečo ide.“

Vieme medzi nimi rozlišovať?

„Od prípadu k prípadu áno.“

Napríklad?

„Potešil som sa, (nie ako tyran manželky, ale ako otec týranej dcéry), keď generálny prokurátor vyhlásil ako jednu zo svojich priorít ochranu týraných žien.“

Vnímate aj iné problémy?

„Všetci máme plné počítače nezmyslov a konšpirácií, ktoré nám každý deň posielajú nejakí zelení mužíčkovia. Je to zneužívanie slobody prejavu. Ale zároveň to patrí k demokracii. Nič nemôže byť horšie, ako nachádzať v tom dôvod na obmedzenie slobody prejavu. Cenzúra má na počiatku vždy tenký hlások — ako ten vlk, čo si dal hlas prekuť u kováča. Sloboda prejavu sa musí chrániť aj za cenu, že ju niekto zneužíva.“

V pracovnom živote ste väčšinu času trávili na voľnej nohe. Aké to bolo?

„Bol som s tým spokojný. Rozhodol som sa tak potom, čo ma v roku 1958 vyhodili zo zamestnania a poslali na dva roky do výroby. Nezamestnám sa nikde, aby ma už nemali odkiaľ vyhodiť. Ale na to, čo sa mi vtedy prihodilo, som sa nikdy nesťažoval. Veď som si tam, kam ma poslali, našiel ženu.“

Vo výrobe?

„Áno. Aj ona si v Tesle Orava zlepšovala kádrový profil, aby sa mohla dostať na vysokú školu. Výrobné pásy boli označené písmenami — A, B, C, D, E, F, G, H. Ona zakladala obrazovky do televízorov, pracovala teda na tom finálnom páse. Vravievam, že sa mi zapáčila aj preto, lebo pracovala naHá.“

27. 6. 2017, zhováral sa Mário Šmýkal