Rozlúčka s klobúkom

Politika nepozná oddych, no po predvolebnej haravare si ho smú dožičiť aspoň občania. Vo V-klube sme si od politiky oddýchli hneď v prvý povolebný pondelok — presťahovali sme sa zo súčasného Slovenska do uhorského šestnásteho storočia a pripomenuli sme si Shakespearovho súčasníka, básnika Balassiho Bálinta, baróna z Ďarmôt a Modrého Kameňa, ktorý sa — ako Valentín Balaša — narodil 20. októbra 1554 vo Zvolene a padol v boji proti Turkom 30. mája 1594 pri Ostrihome. Svoje publikum sme upútali nielen legendou, ktorá hovorí, že z bojiska do rodinnej hrobky v Hybiach ho preniesli bez jednej nohy, ale aj informáciou, ako sme raz ja a moja žena na besede v Ostrihome presvedčili tamojšie deti, že tá druhá noha dodnes leží na bojisku a ony nám sľúbili, že ju budú hľadať a keď ju nájdu, dôstojne ju pochovajú.

Ešte pútavejšie bolo rozprávanie pani docentky Evy Tkáčikovej o renesančnej poézii, ktorej ideálom bola nedostupná dáma — čo však nijako nejde dokopy s tým, že všade tam, kde tento barón pobudol, sa potom rodili deti, ktoré sa naňho nápadne podobali.

Náš večer sa konal pri príležitosti vyjdenia Katarínou Vavrovou ilustrovaného dvojjazyčného výberu z jeho poézie Si palác, kde chcem byť doma (© Perfekt 2019), ktorého kmotrom sa stal pán profesor Pavol Traubner a tú poéziu si publikum vypočulo v oboch jazykoch. Hoci môjho spolupracovníka na jej prebásnení, maďarského básnika Árpáda Tőzséra, nepustila z domu chrípka, o bezchybný maďarský prednes sa postarala pani Betka Nágelová. Medzi jazykmi, ktoré zazneli, nechýbala ani renesančná slovenčina — v knihe totiž nájde čitateľ aj osem anonymných básní z Fanchaliho kódexu, pripisovaných niekedy — žiaľ nedokázateľne — Balašovi.

Do pestrojazyčnej atmosféry večera prispel aj Kafeband niekoľkými maďarskými piesňami so slovenskými textami.

Obecenstvo ocenilo zvukovú príbuznosť maďarčiny a slovenčiny pri piesni Az a szép, az a szép, akinek a szeme kék, ktorá sa v mojom slovenskom texte začína slovami A zase, a zase ľúbim oči belasé.

Celý ten večer sme venovali svojim maďarským priateľom, aby prišli na veselšie myšlienky potom, ako ich sklamali volebné výsledky ich politických strán. Nič to — veď aj Balassi Bálint hovorí o jari: