ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hre Jiřího Vondráka Zabite Vysockého stretne sa jednej noci na Nevskom prospekte Vysockij s Pánom Bohom a informuje ho o zlej pozemskej situácii. Boh argumentuje, že v záujme zlepšenia tej situácie poslal na zem svojho syna. Vysockij mu však pripomenie, že aj „… Stalina si nám sem poslal! Aj to bol tvoj syn!“ Keď to povie, vzápätí sa po Nevskom prospekte valí dav Stalinom povraždených a umučených mužov, žien aj detí.

V Bratislave 25. februára 2019 čítal túto scénu sám autor hry.

Čítal ju v Siedmej strune, v krásnej, novej kaviarničke na Rajskej ulici, v ktorej každý detail interiéru je poctou Vysockému (vrátane jej mena — Vysockij hral na sedemstrunovej gitare).

Šéf kaviarne Milan Spodniak je aj výborný spevák — otvoril večer Vysockého piesňou Maškarný ples. A besedu moderovala jeho manželka Zuzana, autorka dizertačnej práce o Vysockom.

Všetko, čo sa v ten večer povedalo, bolo prejavom úcty k ruskému umelcovi, no zároveň aj kritikou neslobody, proti ktorej sa Vysockij búril a ktorá pomohla skrátiť jeho sebazničujúci život: narodil sa 25. januára 1938 a zomrel 25. júla 1980, iba štyridsaťdvaročný. Na Vagaňkovský cintorín ho vyprevádzali desaťtisíce ľudí, a keďže v Moskve bežala práve olympiáda, história zaznamenáva aj pozoruhodný fakt, že na tom pohrebe bolo viac ľudí než na olympijskom štadióne.

Kde sa ich toľko vzalo, keď Vysockého nepúšťali do médií?

Ako to, že napriek cenzúre Rusi poznali jeho tvorbu a milovali ho, aj keď vrchnosť ho očierňovala? Pravdepodobne sa mýlia tí, čo vidia ľud iba ako stádo, v ktorom zomrela túžba po slobode. Vždy raz za čas prichádza chvíľa (ako prišla aj u nás v novembri 1989), keď túžba po slobode ako zázrakom ožíva a ukáže sa, že ľud nie je nemysliace stádo a odvahu, vieru ani svedomie mu z hlavy nevypláchli.

Pripomeňme si aj ďalší zázrak — cenzurovaný Vysockij mal väčšiu publicitu než umelci vrchnosťou forsírovaní. Ale vlastne — prečo zázrak? Je možné nariadiť, aby psy nosili náhubky, nepustiť knihu do tlače alebo pieseň do televízie — nedá sa však ľudu zakázať spev. Ani náš Jánošík na to, aby sa stal celonárodnou legendou, nepotreboval médiá — stal sa ňou vďaka ľudovej piesni. Vladimír Vysockij mal to šťastie, že jeho piesne zľudoveli — a ľudová pieseň je najmocnejším médiom už od stvorenia sveta. Veď vtáci si slobodne spievali dokonca už vtedy, keď sa Boh ešte iba chystal stvoriť človeka.