ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci radi hľadáme akúsi symboliku v osmičkových rokoch našich dejín, musíme pripustiť, že pekne na ne nadväzujú aj tie deviatkové. V roku 2018 ubehlo sto rokov od chvíle, keď vzniklo Československo a poslancom jeho parlamentu sa stal aj slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. V roku 2019 si Hviezdoslava pripomíname znova, pri jeho 170-ročnom jubileu.

A sú aj ďalšie deviatky, ktoré nám prichádzajú na um v súvislosti s osmičkami.

Vlani sme si pripomenuli 25. marec 1988 — bratislavskú sviečkovú manifestáciu, ktorá bola slovenskou predohrou nežnej revolúcie. Osobitne treba zdôrazniť, že v zhromaždení, čo vtedy čelilo polievacím autám, bolo aj veľa mladých ľudí s rukami zloženými k modlitbe. Takisto mladí boli aj účastníci sprievodu, ktorí v novembri 1989 na pražskej ulici čelili obuškom polície s volaním „máme holé ruce“.

Úloha mládeže v dejinách máva rôzne podoby. Či je to mytológia alebo starovek, či sú to príbehy z Homéra alebo z Biblie, vieme, že už odpradávna to bývala podoba obete.

A vraždenie neviniatok trvá až do novoveku — rozdiel medzi Herodesom a Hitlerom je len v tom, že holokaust bol obludnejší.

No rafinovaní diktátori vedia na to ísť aj inak — sami sa pokúšajú zahrať na obeť. Napríklad pri pokuse zachrániť totalitný režim kozmetickou zmenou pustili v novembri 1989 fámu, že na Národní třídě zahynul študent matematicko-fyzikálnej fakulty Martin Šmíd, z ktorého sa potom vykľul živý príslušník štátnej bezpečnosti Zifčák. To divadielko sa im však vzápätí vymklo z rúk. Vďaka nie zrežírovaným ale spontánnym emóciám mládeže sa zdvihla zrazu vlna nežnej revolúcie. Vydesení režiséri zhodili vtedy masky a mládež, s ktorou ešte 17. novembra skúšali manipulovať, nazvali už 19. novembra „protištátnymi živlami“. Z bratislavskej tribúny zazneli potom 22. novembra 1989 moje slová: „Domnievame sa, že vlády, ktoré označia mládež a verejnosť svojej krajiny za protištátne živly, nemajú morálne právo nazývať sa ďalej vládami. Sme presvedčení, že ak treba hľadať protištátne živly, treba ich hľadať odhora.“ A 29. novembra 1989 padla totalita.

Tá najkrajšia a skutočná úloha, ktorú mládež opakovane hrá v dejinách, je totiž úloha emocionálne poctivá. Na to, aby sa jej zhostila, nepotrebuje mládež nijakého režiséra. Sama sa v rozhodujúcich chvíľach ujíma svojej úlohy a stáva sa, povedané slovami P. O. Hviezdoslava, „držiteľkou rána“.

Veď ozaj — či aj to nepatrí k symbolike deviatkových výročí, že bratislavská mládež sa v novembri 1989 prvý raz zhromaždila pri soche P. O. Hviezdoslava?