ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každý večer, keď sa počas správ o počasí objaví na obrazovke mapa Európy a uprostred nej mapka Slovenskej republiky, si pomyslím: veď je to zázrak! Ako sa našim predkom podarilo úspešne odolávať nepriazni dejín? Ako si vládali ubrániť to svoje malé, ale nádherné, a teda iste aj pre iných lákavé územie medzi Tatrami a Dunajom — a ešte navyše mu aj kliesniť cestu k čoraz väčšej samostatnosti?

Nech sa po 1. januári 1993 dialo čokoľvek, mená mužov z vily Tugenhat ostanú s týmto dátumom spojené natrvalo. No takisto sa patrí pripomenúť, že v čase, keď páni Mečiar a Klaus o samostatnej štátnosti ešte neuvažovali, hovorili už politici KDH o samostatnej hviezdičke na zástave Európskej únie a Ludvík Vaculík v diskusii na tému, či má alebo nemá mať mladší braček samostatnú postieľku, zvolal to svoje slávne: „Ne postýlku, domeček si měj!“

A to ešte vždy nie je celý príbeh. Spravodlivé je chápať vznik samostatnej štátnosti ako štafetu, v ktorej si kolík odovzdával celý rad generácií.

Peknou zhodou okolností je, že na toto výročie nadväzujú aj dve výročia nášho hrdinu Juraja Jánošíka. Bude to 330 rokov, čo sa 25. januára 1688 narodil na Terchovej. A 305 rokov, čo ho 17. marca 1713 popravili v Mikuláši. Aj to je totiž zázrak, že vôbec prišiel na svet. V sedemnástom storočí sa cez naše územie toľko ráz prehnala vojna, protihabsburské povstania, či nápory cholery a neúrody, že nie raz, ale viac ráz bola príležitosť, aby sme ešte pred Jánošíkovým narodením vyhynuli — a nestalo sa to.

Pokúsil som sa tomu zázraku prísť na kĺb v hre Z dreva vyrezané. Keď sa v nej Terchovka Katarínka dožaduje, aby sa s ňou zbojník Uhorčík oženil, a on sa tomu čuduje, povedia si aj toto:

KATARÍNKA. Netvár sa tak hlúpo, Uhorčík. (Vypučí brucho.) Budeme mať spolu dieťa.

UHORČÍK. Ale veď sa poznáme ešte len päť minút.

KATARÍNKA. Že päť minút! Už najmenej šesť. A pobozkal si ma.

UHORČÍK. A z toho sú na Terchovej deti? Akési ste tu vrtké.

KATARÍNKA. No a? Aké máme byť? Aj smrť je vrtká. Kam sa pozrieš — jedných guľky kosia, druhých slučky dusia. Všade ľudia ako muchy od hladu a chorôb kapú — a najviac tu u nás. Keby sme my, Terchovky, pomalšie rodili ako Terchovci umierajú, dávno by už bola Terchová vymretá.

Pri všetkej úcte k politikom — najvýznamnejším štátotvorcom, ktorý si 1. januára 2018, pri 25. výročí vzniku Slovenskej republiky, zaslúži najväčší hold, sú tie naše krásne Slovenky. Tie sa nestratia ani v EÚ — a ani EÚ sa ich len tak ľahko nevzdá.