Rozlúčka s klobúkom

Smutná je správa o smrti Mira Kusého — o to smutnejšia, že sa už nedočkal tridsiateho výročia nežnej revolúcie, o ktorej príchod sa tak statočne zaslúžil. Písal som o tom trochu veselším tónom už pred pätnástimi rokmi v časopise Formát. Hodí sa veselší citát dnes? Miro Kusý bol veselý človek — nezazlieval by mi to.

„Bola to utópia a utópia sa ešte nikdy v dejinách nevydarila, hovorieva na margo socializmu Miroslav Kusý. Nevydarené utópie mávajú nielen svojich utopistov, ale aj svoje obete — a práve on zažil oboje. Z utopistu, ktorý sa koncom šesťdesiatych rokov usiloval o socializmus s ľudskou tvárou, sa stal po 21. auguste 1968 disident, ktorý sa napokon, v lete 1989, ocitol vo väzení. Keď sa v Justičáku začal proces s tzv. Bratislavskou päťkou, spísali sme — ja, Pavol Vilikovský a Andrej Ferko – protestnú petíciu. Odvysielal ju — aj s podpismi, ktoré sme zozbierali – zahraničný rozhlas. Vzápätí si ma zavolali na ÚV KSS. Obával som sa, že „na koberec“ — išlo však iba o rozhovor. Chceli vedieť, o čo mi vlastne ide. Zišlo mi na um, že na stoličke, na ktorej práve sedím, mohol kedysi sedieť aj reformista Kusý, a povedal som: ,Ide mi len o to, aby Kusý nesedel teraz vo väzení, ale na tejto stoličke.“

Citovaná príhoda je limitovaná dobou. V auguste 1989 som si ešte myslel, že dožijem svoj život nanajvýš v obnovenej „demokratizácii“, a nikdy nebudem (citujem Václava Havla) „mít dojem, že jsem svědkem zázraku“, čiže obnovy demokracie, ktorá mala prísť už o tri mesiace. Preto som si lepšiu budúcnosť predstavoval zosobnenú v reformistovi Mirovi Kusom, sadajúcom si na stoličku na ÚV KSS. Miro Kusý však v tej chvíli sedel na väzenskom gavalci a svoju predstavu lepšej budúcnosti určite už nespájal so stoličkou na ÚV KSS.

Ešte vzácnejšou črtou Mirovej osobnosti totiž bolo, že keď prišla demokracia a on mal plné právo sadnúť si do jej vládneho kabinetu, aj na demokratickej vládnej stoličke vydržal iba chvíľu, a potom dal prednosť svojej profesii, či — ako on vravieval — „svojej záhradke“.

V záhradke sa nesedí, v záhradke sa pracuje, v záhradke sa slúži — a Miro Kusý vždy chápal politiku nie ako sedenie za vrchstolom, ale ako službu. Také bolo jeho ľudské, profesionálne aj politické presvedčenie. A hoci jeho záhradka osirela, jej ovocie bude živé aj pri tridsiatom výročí nežnej revolúcie.