Zlatý fond > Diela > Rozlúčka s klobúkom


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Rozlúčka s klobúkom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

O láske a pamäti v čase pandémie

Svet tlieska zdravotníkom — sú v prvej línii boja proti pandémii.

Na rebríčku užitočnosti sú vysoko vojaci aj novinári, policajti aj politici, učitelia aj herci — no kde sme my, literáti? Až dole, celkom zbytoční? Nie je to s nami také zlé — len naša užitočnosť vychádza najavo vždy trochu neskôr. Práve počas čierneho moru obšťastnil Boccaccio celé ľudstvo Dekameronom (a Talianov aj taliančinou). Ani Puškinova „boldinská jeseň“ by sa nekonala, nebyť karantény.

Nejaký, čo aj menej významný úžitok by však aj literát rád priniesol skôr. V čase, keď nielen deti ale aj ich rodičov, učiteľov a politikov zamestnáva problém diaľkového vyučovania, mladá novinárka zapojila do debaty aj mňa, keď zacitovala z mojej dávnej Básne na obranu detí:

„Úradnú prácu robieval aj doma“ lekári po infarkte napíšu nám do karty. A každé dieťa každý večer čo má? Domácich úloh na tri infarkty.

Inšpirovalo ma to k sloganu „netýrajme deti úlohami, túto báseň sa naučia aj samy“ a pod ním teraz ponúkam na facebooku slávne básne. Karanténa dáva aj skôr odrasteným deťom príležitosť, aby si ich prečítali znova. Zároveň tak robím prieskum ich obľúbenosti — a tu je doterajší výsledok. Vedie Maša Haľamová a jej krásna Balada (Pohnevali sme sa moje oči a ja…). Hneď za ňou nasleduje Rúfusova báseň Verše. Je krátka, odcitujem ju celú:

Čítali a potom riekli: — Smutné. Svitlo už a svitlo bez teba. Už nám tvojej slzookej lutne v šťastí našom, synak, netreba. Nechcel som sa sebe koriť, smiešny. Nechcel som o plytkom bôli húsť. Cudzia slza svieti z mojich piesní. Cudzia rana horí z mojich úst.

Milan Rúfus v päťdesiatych rokoch minulého storočia vzdoroval socialistickému realizmu najprv mlčaním, aby sa potom stala prelomovou udalosťou jeho prvá zbierka Až dozrieme (1956) — a v nej najmä táto osemriadková báseň. Socialistický realizmus požadoval od poézie povinné oslavovanie „šťastného dneška“ — poézia Milana Rúfusa sa proti tomu vzbúrila tým, že si vybojovala „právo na smútok“. Neprešlo mu to len tak. Za svoje smutné verše bol predvolaný na koberec.

Táto báseň je vlastne akousi malou divadelnou hrou, predvádzajúcou nám, ako sa „besedovalo“ s básnikom v prvej polovici päťdesiatych rokov.

O čom svedčí obľúbenosť týchto dvoch básní? Pandémia prebúdza v ľuďoch odvahu a činorodosť aj vďaka tomu, že im nechýba v srdciach láska. A že nezabúdajú, aké — pandémii podobné — to bolo v dobe, keď vládla nenávisť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.