ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od príchodu Konštantína a Metoda sa naše dejiny nezaobišli bez kňazov — takisto však sa nemohli zaobísť bez advokátov. Zišli by sa už vierozvestom, predvolávaným na koberec do Ríma. Vtedy sme ich ešte nemali — vierozvestovia sa museli obhajovať sami.

No s kresťanstvom sa u nás objavuje aj právny systém, a ten, akokoľvek nedokonalý, zaručoval už každému — či národnému dejateľovi, či zbojníkovi — právo na obhajobu.

(O dočasné zdegradovanie advokáta na bezmocného diváka a neraz aj obeť justičných vrážd sa postaral až stalinizmus v päťdesiatych rokoch minulého storočia.)

Nečudo, že advokáti sa stali nielen strážcami, ale aj spolutvorcami našich dejín. Tento fakt sa odzrkadlil aj v ambicióznom edičnom projekte Slovenskej advokátskej komory.

Už pekný rad ňou dosiaľ vydaných kníh by možno unikol mojej pozornosti, nebyť toho, že ich najusilovnejší autor JUDr. Peter Kerecman ma požiadal o úvod k jednej z nich.

Vďaka tomu som sa zoznámil aj s ďalšími titulmi. Sú to:

Advokácia v spomienkach advokátov (2013), kolektívne dielo.

Advokát Pavol Országh Hviezdoslav (2013), autori Peter Kerecman, Štefan Jančo.

Advokát Janko Jesenský, spisovateľ a legionár (2014), zostavovateľ Peter Kerecman.

Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele (2015), autor Peter Kerecman.

Prvé ženy v slovenskej advokácii (2015), autori Martina Gajdošová, Peter Kerecman.

Advokáti davisti (2017), autor Peter Kerecman.

Advokát Vojtech „Tatenko“ Rampášek (2017), zostavovateľ Michal Rampášek.

Všetky tieto knihy majú nielen dokonalú faktografickú výbavu a peknú úpravu, ale sú aj pútavým čítaním. Len malá ukážku z jednej z nich (Advokáti davisti):

„Pri istej oficiálnej príležitosti v Kremli roku 1946 sa Stalin Clementisa spytuje, prečo vlastne bol roku 1939 vo Francúzsku väznený? Clementisova odpoveď — zaistili ho ako komunistu ako stovky iných. Ďalšia Stalinova otázka — prečo bol potom nejaký čas internovaný aj v Anglicku. Clementisova odpoveď – nuž pre to isté. Rozhovor ukončil Stalin žartovnou pointou. Pripomenul prítomnému Molotovovi, aby uvážil, či by nebolo vhodné zavrieť Clementisa aj v Sovietskom zväze, inak by sa mohli spojenci uraziť, že u nich sedel a len tu nie. Bol to krvavý žart už vtedy?“ zamýšľa sa JUDr. Peter Kerecman.

Vieme, ako sa to skončilo: 3. decembra 1952 Clementisovou popravou.

Takto si — pri knihách vydávaných Slovenskou advokátskou komorou — môžeme nevdojak pripomínať zlé aj dobré historické udalosti. Jedna z tých dobrých, pri ktorej si vydýchol celý svet: 5. marca 2018 to bude šesťdesiatpäť rokov, čo zomrel J. V. Stalin.