ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[4]

PÁR SLOVAMI:

Dokedy bude trvať pandémia? Nevieme. Vieme iba, že to nie je prvý mor, s ktorým sa vyrovnáva ľudstvo, a že vždy si s ním vedelo poradiť aj divadlo. Ľubo Feldek napísal počas pandémie nielen novú hru pre deti Nebojsa a dvanásť mesiačikov, ktorú už má v pláne SND, ale aj svoju predbežne poslednú hru Slepý kráľ — tá však vyšla zatiaľ iba knižne.

AL: Divadlá boli zavreté pol roka, no na novú situáciu, ktorú vytvorila pandémia, si vraj bude treba zvyknúť. Ty si si na ňu zvykať už začal. Dočítala som sa v tvojom rozhovore v časopise Život, že vždy doteraz si čakal na premiéru hry, až potom si ju vydal knižne, no zmenilo sa to. Hoci tvoju najnovšiu hru Slepý kráľ ešte neuviedlo nijaké divadlo, knižne už vyšla.

ĽF: Priatelia Miroslav Polák, František Guldan a Alexander Mušinka, ktorým som Slepého kráľa poslal iba na prečítanie, ma prekvapili — vydali ho vo vydavateľstve Krásny Spiš.

AL: Venujme mu teda pozornosť aj v tomto rozhovore. O čom je tá hra?

ĽF: O Jánovi Luxemburskom. Pred štvrťstoročím, keď som žil v Prahe, som sa tejto téme venoval celý rok. No hru Slepý kráľ, ktorú som už vtedy začal písať, som nedopísal.

AL: Vieme aj prečo. Aj to si prezradil v spomenutom rozhovore: „Niekoľko rokov som sa zaoberal touto témou. Odchádzal som od nej, vracal som sa. Pýtal som sa sám seba, prečo som to už dávno nedokončil. Nakoniec som na to prišiel. Nevedel som to chytiť za slovenský koniec.“ Po štvrťstoročí si hru orámcoval stretnutím Jána Luxemburského so švagrom Karolom Róbertom z Anjou v Trnave a hra bola zrazu hotová.

ĽF: Jej prvá verzia.

AL: Čím sa bude od prvej líšiť druhá?

ĽF: Stretnutie tých kráľov vo februári v roku 1327 v refektári františkánskeho kostola v Trnave nebolo ich posledné stretnutie. Uvažujem ešte o verzii, ktorá by bola orámcovaná Visegrádom. Tam začiatkom novembra v roku 1335 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou hostil vo svojom paláci nielen českého kráľa Jána Luxemburského a jeho devätnásťročného syna, budúceho cisára Karola IV., ale pri stole nechýbal ani poľský kráľ Kazimír III.

AL: Už sa teším na festival rôznych jazykov! O čom je tá hra?

ĽF: O konci rytierskej epochy.

AL: Kedy sa skončila?

ĽF: Keď Ján Luxemburský 26. augusta 1346 na bojisku pri Kresčaku povedal: „Toho bohdá nebude, aby český král z boje utíkal. Pánové, vy všichni jste dnes mými přáteli a bratry ve zbrani — proto vás žádám, jelikož sám jsem slepý, veďte mne tak daleko do bitevní vřavy, abych měl nepřátele na dosah meče.“ A potom postupoval vpred, zatiaľ čo iní utekali, a zahynul smrťou takou hrdinskou, že by mu ju mohli závidieť aj antickí hrdinovia.

AL: Prečo sa rytierska epocha skončila práve vtedy?

ĽF: Pretože pokročil vpred vývoj zbraní. Hoci bolo Francúzov štvornásobne viac, Angličania ich porazili, skôr než sa k nim priblížili. Zvíťazili vďaka lukom s dlhým dostrelom. Bol to posledný pokus viesť vojnu na dosah meča, čiže ako rytiersky boj muža proti mužovi. Táto situácia sa v dejinách opakuje. Aj dnes sa tajne vyvíjajú nové zbrane a nevieme, čo svet čaká v budúcnosti. Vieme len, že to bude niečo nečakané. A že aj o tom nejaký dramatik napíše novú hru.

AL: Keď urobíš druhú verziu Slepého kráľa, bude táto tvoja hra už hotová?

ĽF: Takmer.

AL: Prečo iba takmer?

ĽF: Mne pandémia v písaní hier nebráni. Keby však v budúcnosti zabránila hercom v hraní, nijaká hra by už nemohla byť hotová. Všetko sa napísať nedá.

AL: Kedy je hra hotová?

ĽF: Hra je hotová iba vtedy, keď to, čo sa nedá napísať, dopovedia herci svojimi hlasmi a tvárami. Proti reči hercovho hlasu, tváre, tela a duše vždy bola a vždy bude bezmocná aj každá cenzúra. Tak ako divadlo potrebuje dramatika, ani dramatik sa nezaobíde bez hercov. Pochopil som to už 9. júna 1957, keď mi rozhlas odvysielal prvú hru Mahujá, krásna Cigánka.

AL: Nemohol si náš rozhovor ukončiť krajšou pointou. Bodku za ním urobme básňou, ktorú na počesť Jána Luxemburského napísal jeho sekretár, priateľ a vynikajúci umelec Guillaume de Machaut a ktorú si ty parafrázoval a použil na začiatku druhej časti svojej hry Slepý kráľ.

GUILLAUME (recituje báseň, ktorá preklenie tridsaťpäťročný skok medzi prvou časťou, končiacou sa roku 1311, a druhou, ktorá sa odohrá v roku 1346).

(Pokračuje prózou.) A tak prežil český kráľ Ján Luxemburský päťdesiat rokov na tomto svete, z toho posledných šesťrokov v takej temnote, aká teraz ešte vládne na javisku. Stalo sa, čo mu hrozilo už od detstva, postihla ho strata zraku a dostal prezývku „slepý kráľ“. Ja ako jeho notarius secretarius aj domesticus familiaris však môžem odprisahať, že Ján, rytier telom aj dušou, nevzal svoju slepotu nikdy na vedomie, tajil ju a celých tých posledných šesť rokov svojho života sa správal, akoby videl. Pozrite sa na tieto obrázky! Aj napriek tomu, že jeho vlastný zrak bol slabý — hľa, aké iskrenie vyvolával, keď sa zadíval do očí ktorejkoľvek ženy! Ani tie trnavské dievčatá, čo som nakreslil, ako mu aj v roku 1327 v Trnave nalievali víno, by nepripustili, že tento obdivovateľ ženskej krásy by mohol niekedy oslepnúť. (Spieva.)