Zlatý fond > Diela > Rozlúčka s klobúkom


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Rozlúčka s klobúkom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

Dramatik v budúcnosti

[4]

PÁR SLOVAMI:

Dokedy bude trvať pandémia? Nevieme. Vieme iba, že to nie je prvý mor, s ktorým sa vyrovnáva ľudstvo, a že vždy si s ním vedelo poradiť aj divadlo. Ľubo Feldek napísal počas pandémie nielen novú hru pre deti Nebojsa a dvanásť mesiačikov, ktorú už má v pláne SND, ale aj svoju predbežne poslednú hru Slepý kráľ — tá však vyšla zatiaľ iba knižne.

AL: Divadlá boli zavreté pol roka, no na novú situáciu, ktorú vytvorila pandémia, si vraj bude treba zvyknúť. Ty si si na ňu zvykať už začal. Dočítala som sa v tvojom rozhovore v časopise Život, že vždy doteraz si čakal na premiéru hry, až potom si ju vydal knižne, no zmenilo sa to. Hoci tvoju najnovšiu hru Slepý kráľ ešte neuviedlo nijaké divadlo, knižne už vyšla.

ĽF: Priatelia Miroslav Polák, František Guldan a Alexander Mušinka, ktorým som Slepého kráľa poslal iba na prečítanie, ma prekvapili — vydali ho vo vydavateľstve Krásny Spiš.

AL: Venujme mu teda pozornosť aj v tomto rozhovore. O čom je tá hra?

ĽF: O Jánovi Luxemburskom. Pred štvrťstoročím, keď som žil v Prahe, som sa tejto téme venoval celý rok. No hru Slepý kráľ, ktorú som už vtedy začal písať, som nedopísal.

AL: Vieme aj prečo. Aj to si prezradil v spomenutom rozhovore: „Niekoľko rokov som sa zaoberal touto témou. Odchádzal som od nej, vracal som sa. Pýtal som sa sám seba, prečo som to už dávno nedokončil. Nakoniec som na to prišiel. Nevedel som to chytiť za slovenský koniec.“ Po štvrťstoročí si hru orámcoval stretnutím Jána Luxemburského so švagrom Karolom Róbertom z Anjou v Trnave a hra bola zrazu hotová.

ĽF: Jej prvá verzia.

AL: Čím sa bude od prvej líšiť druhá?

ĽF: Stretnutie tých kráľov vo februári v roku 1327 v refektári františkánskeho kostola v Trnave nebolo ich posledné stretnutie. Uvažujem ešte o verzii, ktorá by bola orámcovaná Visegrádom. Tam začiatkom novembra v roku 1335 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou hostil vo svojom paláci nielen českého kráľa Jána Luxemburského a jeho devätnásťročného syna, budúceho cisára Karola IV., ale pri stole nechýbal ani poľský kráľ Kazimír III.

AL: Už sa teším na festival rôznych jazykov! O čom je tá hra?

ĽF: O konci rytierskej epochy.

AL: Kedy sa skončila?

ĽF: Keď Ján Luxemburský 26. augusta 1346 na bojisku pri Kresčaku povedal: „Toho bohdá nebude, aby český král z boje utíkal. Pánové, vy všichni jste dnes mými přáteli a bratry ve zbrani — proto vás žádám, jelikož sám jsem slepý, veďte mne tak daleko do bitevní vřavy, abych měl nepřátele na dosah meče.“ A potom postupoval vpred, zatiaľ čo iní utekali, a zahynul smrťou takou hrdinskou, že by mu ju mohli závidieť aj antickí hrdinovia.

AL: Prečo sa rytierska epocha skončila práve vtedy?

ĽF: Pretože pokročil vpred vývoj zbraní. Hoci bolo Francúzov štvornásobne viac, Angličania ich porazili, skôr než sa k nim priblížili. Zvíťazili vďaka lukom s dlhým dostrelom. Bol to posledný pokus viesť vojnu na dosah meča, čiže ako rytiersky boj muža proti mužovi. Táto situácia sa v dejinách opakuje. Aj dnes sa tajne vyvíjajú nové zbrane a nevieme, čo svet čaká v budúcnosti. Vieme len, že to bude niečo nečakané. A že aj o tom nejaký dramatik napíše novú hru.

AL: Keď urobíš druhú verziu Slepého kráľa, bude táto tvoja hra už hotová?

ĽF: Takmer.

AL: Prečo iba takmer?

ĽF: Mne pandémia v písaní hier nebráni. Keby však v budúcnosti zabránila hercom v hraní, nijaká hra by už nemohla byť hotová. Všetko sa napísať nedá.

AL: Kedy je hra hotová?

ĽF: Hra je hotová iba vtedy, keď to, čo sa nedá napísať, dopovedia herci svojimi hlasmi a tvárami. Proti reči hercovho hlasu, tváre, tela a duše vždy bola a vždy bude bezmocná aj každá cenzúra. Tak ako divadlo potrebuje dramatika, ani dramatik sa nezaobíde bez hercov. Pochopil som to už 9. júna 1957, keď mi rozhlas odvysielal prvú hru Mahujá, krásna Cigánka.

AL: Nemohol si náš rozhovor ukončiť krajšou pointou. Bodku za ním urobme básňou, ktorú na počesť Jána Luxemburského napísal jeho sekretár, priateľ a vynikajúci umelec Guillaume de Machaut a ktorú si ty parafrázoval a použil na začiatku druhej časti svojej hry Slepý kráľ.

GUILLAUME (recituje báseň, ktorá preklenie tridsaťpäťročný skok medzi prvou časťou, končiacou sa roku 1311, a druhou, ktorá sa odohrá v roku 1346).

Český kráľ nech je vzorom ľudstvu! On v Nemecku aj vo Francúzsku, aj v Poľsku, Uhorsku a Rusku, aj v Luxembursku, Litve, Prusku v rytierskych turnajoch sa bil a všade česť si vydobyl, no inak nestál o majetok! Keď ho mal, hneď ho rozdal všetok. Ach, bol to šľachtic nad šľachticov! Ráno sa s plnou pokladnicou zobudil — večer prázdna bola. Verným, čo stáli dookola. všetko z nej za odmenu dal a iba česť si ponechal. Viem to, veď robil som tú prácu – vojakom rozdával som plácu, lebo ja tiež som dostal dar – tú česť byť jeho sekretár, za čo som vďačný aj ja sám tak jemu ako nebesám. Bohatší bol než kráľov sto – česť bola jeho bohatstvo. A inak stačil mu len kôň, kabátec prostý nosil on, paštéty zriedka jedol iba – ražný chlieb, bôb a slaná ryba ho dokázali nasýtiť a vedel z dlaní vodu piť, keď nemal víno ani džbán. Na nocľah stačil mu aj stan a holá zem, kým králi iní nad sebou mali baldachýny. Vozovou prikrýval sa plachtou. Problémy však mal s českou šľachtou. Miešala sa mu do života. Keď on chcel čihi, ona hota, keď on chcel hota, ona čihi. Boli aj také okamihy, že spoločnú reč našiel s ňou – vtedy mal problém s kráľovnou. Eliška totiž ešte horší vzťah mala k šľachte z časov skorších. S Eliškou v láske žil a v mieri. Najprv jej urobil dve dcéry, no v roku tisíctristošestnásť aj dediča jej spravil pre vlasť. Nad Prahou dúha zjavila sa a v kolíske syn Václav zasa, budúci cisár Karol Štvrtý, čo zdedil jeho dobré črty. Rozlúčka s klobúkom V živote Elišky a Jána prišli aj časy vzďaľovania. Detí jej stihol sedem spraviť, no netúžil sa s nimi baviť, rajzoval po Európe Ján, Eliške nechal povijan. Čakal ju osud plný clivôt, choroba strpčila jej život do roku tisíctristotridsať, keď smrť ju prišla ukolísať. Manžel jej pohreb zmeškal — práve v Tridente rojčil o výprave vojenskej… Tak si užil slávy, len občas padal od únavy a vždy, keď chcel si oddýchnuť, do Uhorska ho viedla púť. Cigánska hudba vždy tam hrala u švagra uhorského kráľa. Švagor — kráľ Karol Róbert z Anjou – bol rád, keď Ján s ním vypil čašu, čo vždy mu znova naliať stihla slovenská šenkáročka štíhla. Keď bola ona od Žiliny, zašiel s ňou Ján aj na maliny. Nuž, a keď bola z Trnavy, sadli si vraj aj do trávy a hudba zatiaľ hrala čardáš: „Ja ti dám dar, aj ty mi dar dáš, a čo mi dáš, keď dám ti srdce…?“ Pokračovanie nabudúce. Na pochlebníkov vždy sa hneval. „Aj chyby mám!“ vždy hovorieval. „Nechváľte moju bezchybnosť! Veď bezchybnosť — to nie je cnosť. Bezchybnosť to je hnusná chyba – tí bezchybní ju majú iba. Ja radšej priznávam sa k chybám a nijakej sa nevyhýbam.“ Zdobila ho tá pokora a jeho sláva dohora rástla vo vlastnej krajine a takisto aj v cudzine. Aj nepriatelia, s ktorými bojoval, hoci nad nimi zvíťazil, mali k nemu úctu. Nech naveky je vzorom ľudstvu!

(Pokračuje prózou.) A tak prežil český kráľ Ján Luxemburský päťdesiat rokov na tomto svete, z toho posledných šesťrokov v takej temnote, aká teraz ešte vládne na javisku. Stalo sa, čo mu hrozilo už od detstva, postihla ho strata zraku a dostal prezývku „slepý kráľ“. Ja ako jeho notarius secretarius aj domesticus familiaris však môžem odprisahať, že Ján, rytier telom aj dušou, nevzal svoju slepotu nikdy na vedomie, tajil ju a celých tých posledných šesť rokov svojho života sa správal, akoby videl. Pozrite sa na tieto obrázky! Aj napriek tomu, že jeho vlastný zrak bol slabý — hľa, aké iskrenie vyvolával, keď sa zadíval do očí ktorejkoľvek ženy! Ani tie trnavské dievčatá, čo som nakreslil, ako mu aj v roku 1327 v Trnave nalievali víno, by nepripustili, že tento obdivovateľ ženskej krásy by mohol niekedy oslepnúť. (Spieva.)

Nech rytiera nám pripomína večne ta dobre utajená slepota. Nežil by, keby nežil nebezpečne. Smrť bola sestrou jeho života.



[4] Z knihy Anna Lara - Ľubomír Fedek, HOP ALEBO TROP, (rozhovor s dramatikom), ktorá vychádza vo vydavateľstve Slovart.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.