ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci hry Friedricha Schillera (1759 — 1805) — Zbojníci, Mária Stuartová či Úklady a láska — sa stále hrajú, jeho poézia dnes už taký záujem nevzbudzuje. Predsa však je aj on autorom slávnej básne — v roku 1786 napísanej Ódy na radosť (Ode an die Freude), ktorú zhudobnil a ako vyvrcholenie svojej v roku 1824 uvedenej Deviatej symfónie použil Ludwig van Beethoven (1770 — 1827).

Óda na radosť mala najprv len prezývku „európska hymna“, no v roku 1985 sa ňou aj oficiálne stala. Pod oficiálnou hymnou rozumejme iba Beethovenovu hudbu — Schillerov text z úcty k jazykovej pestrosti EÚ šiel do úzadia. Milióny Európanov ho však poznajú, jestvujú jeho mnohé preklady, vrátane niekoľkých slovenských. Nuž, aj keď inkognito, predsa je aj Schiller spoluautorom európskej hymny. Škoda by bolo, keby nebol. Obraz objímajúcich sa miliónov pekne vystihuje zmysel EÚ — aj keď Schillerova vízia zrejme porušuje predpisy, určujúce koľko ľudí a v akých vzdialenostiach od seba sa smie zhromažďovať a objímať dnes, v čase pandémie:

Ako aj z môjho prekladu vidno, Schiller je básnik vážny a patetický. A predsa táto jeho báseň v Nemecku vraj zľudovela.

Čím si to vysvetlíme? Možno aj tým, že v nej nájdeme aj pohár vína, pri ktorom aj objímanie miliónov môže prebiehať ako ľudová veselica.

Ozaj, čo asi v tejto chvíli porába český euroskeptik Václav Klaus, ktorý — ešte na začiatku koronakrízy, ešte skôr ako rozbehla EÚ miliardovú finančnú pomoc, — sa objavil v TA3 s tvrdením o „naprosté zbytečnosti Evropské unie“?

Dúfajme, že je zdravý a že — keby bola taká príležitosť — už aj on by si vedel pri tónoch Ódy na radosť štrngnúť na zdravie Európskej únie s Beethovenom a so Schillerom.